11. júna 2019

Hrdinský kardinál


József Közi Horváth: Kardinál Mindszenty (Vyznavač a mučedník)
Brno, Centrum pro studium demokracie a kultury, 2019

Kardinál Mindszenty (Vyznavač a mučedník) – pod týmto názvom vyšla v českom preklade kniha o veľkom svedkovi viery maďarského národa, ktorý zomrel takmer pred pol storočím, preložená z nemeckého vydania, ku ktorému došlo v roku 1977, teda ešte pred pádom socializmu vo východnej Európe. Na aktuálnosti knihy nič neuberá, že bola napísaná pred viac než štyridsiatimi rokmi a že ešte viac rokov nás delí od kardinálovho odchodu do večnosti.

Predhovor napísal kardinál Dominik Duka, ktorý sa netají tým, že preklad a vydanie knihy aj  inicioval. Kardinála Mindszentyho zaraďuje medzi významných stredoeurópskych prímasov kardinálov:  Josefa Berana, Alojzija Stepinaca a Stefana  Wyszyńského. A píše, že práve kardinál Mindszenty mal najväčšiu mieru zodpovednosti za náboženskú a politickú slobodu v krajine. (Jeho osud možno porovnať aj s osudom slovenských biskupov a väzňov režimu:  Jána Vojtaššáka, Pavla Gojdiča a Michala Buzalku). Doslov ku knihe je od Františka X. Halasa. Kniha má 160 strán v brožovanej väzbe, obsahuje aj zoznam použitej literatúry, prameňov a dokumentov. Na obálke je kardinálova fotografia z roku 1956, ktorá ho zachytáva počas maďarského povstania.
Autor opisuje životný príbeh kardinála Mindszentyho, väzňa troch režimov, ktorý bol tridsať rokov arcibiskupom ostrihomským a prímasom Maďarska, ale viac než 26 rokov strávil vo väzení, v exile a v cudzine. Len tri roky a tri mesiace bol vo svojom úrade, v duchovnej službe.
József kardinál Mindszenty sa narodil 29. marca 1892  v obci Csehimindszent v sedliackej rodine ako József Pehm. Na kňaza bol vysvätený 12. júna 1915. Pôsobil ako farár v Zalaegerzegu, prispieval do katolíckej tlače, písal historické štúdie a pôsobil tiež ako učiteľ náboženstva. Stal sa dekanom. V roku 1919 vystupoval proti komunistom a bol zatknutý. Po ustálení pomerov sa venoval výstavbe kostolov, kláštorov a zakladaniu škôl. V roku 1937 bol vymenovaný Piusom XII. za pápežského preláta. V roku 1941 si zmenil priezvisko Pehm na Mindszenty, podľa názvu obce svojho narodenia.
V roku 1944 bol menovaný za biskupa vo Veszpréme – 25. marca prijal biskupskú vysviacku a v novembri bol uväznený, pretože kritizoval genocídu židov v Maďarsku. Dňa 2. októbra 1945 bol menovaný za arcibiskupa v Ostrihome, čo znamená, že sa stal prímasom, ako najmladší z maďarských biskupov. V roku 1946 ho pápež Pius XII. vymenoval za kardinála.
Mindszenty pozdvihol svoj hlas proti zoštátňovaniu katolíckych škôl a proti potláčaniu vyučovania náboženstva v školách. Spolu s ostatnými maďarskými biskupmi vydal 19. októbra 1945 list proti vysídľovaniu Maďarov z južného Slovenska a Nemcov z Maďarska.  V decembri 1948, na sviatok svätého Štefana, bol zatknutý ako prvý z cirkevných predstaviteľov v nových komunistických podmienkach. Bol trýznený, bitý, odopierali mu spánok a dávali drogy. Po jeho zatknutí nasledovalo v Maďarsku masové zatýkanie kňazov a perzekúcia Cirkvi.
Kardinál Mindszenty bol 3. februára 1949 v zinscenovanom trojdňovom procese odsúdený, na základe vynúteného priznania, za údajnú vlastizradu na doživotie; prokurátor požadoval trest smrti. Valné zhromaždenie OSN prehlásilo odsúdenie Mindszentyho za protiprávne. Bol väznený na neznámom mieste, nemal informácie o tom, čo sa deje vo svete. I so svojou matkou sa mohol stretávať len zriedka a za prítomnosti dozorcu.
Neskôr sa jeho situácia zlepšovala, v súvislosti s destalinizáciou krajiny, bol mu vrátený ruženec, breviár, mohol slúžiť svätú omšu a mohol sa aj vyspovedať. Tiež mu bolo umožnené liečiť sa vo väzenskej nemocnici v Budapešti, čo mu predtým bolo odopierané. Neskôr ho previezli do letného biskupského sídla pri Pécsi a potom do zámku Almássy.
V priebehu maďarského povstania, ktoré vypuklo 23. októbra 1956, bol z väzenia prepustený a vo verejnom rozhlasovom prejave vyzval na odpor proti komunistickému režimu. Štyri dni vykonával slobodne funkciu prímasa, po porážke povstania sa uchýlil na americké veľvyslanectvo, kde strávil nasledujúcich pätnásť rokov, čo bolo určitou formou väzenia – i keď mohol slúžiť svätú omšu, prechádzať sa po dvore, čítať noviny a knihy. Útechou mu bola podpora pápeža Pia XII.
Až v roku 1971 mu bolo na nátlak americkej vlády a cirkevných predstaviteľov „umožnené“ vycestovať: 25. júna 1971 pricestoval do Budapešti prelát József Zágon ako zmocnenec pápeža a požiadal ho, aby opustil veľvyslanectvo. Keďže to pochopil ako vôľu pápeža, i keď by zostal najradšej v Maďarsku, pre dobro Cirkvi a ako prejav poslušnosti voči pápežovi prijal aj vyhnanstvo. Neskôr sa dozvedel, že Svätý stolec prisľúbil komunistickému režimu, že kardinál nebude v zahraničí podnikať nič, čo by sa priečilo línii maďarskej vlády. A tak 28. septembra 1971 odišiel s diplomatickým pasom do Viedne, kde ho čakal arcibiskup Casaroli, s ktorým cestoval do Vatikánu.
Pápež ho prijal s mimoriadnou úctou a vyjadril sa o ňom pochvalne. Následne 23. októbra vycestoval do Viedne a usadil sa v tamojšom seminári. Venoval sa pol miliónu maďarských emigrantov roztrúsených po celom svete. V roku 1974 na knižnom veľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom zverejnil svoje pamäte, ktoré majú vyše 500 strán a boli preložené do viacerých jazykov, aby získal pozornosť svetovej verejnosti vo veci nebezpečenstva boľševizmu.
Svätý stolec mu neschválil plán na založenie organizácie starajúcej sa o maďarských katolíckych emigrantov. Z úradu ostrihomského arcibiskupa odmietol rezignovať, napriek písomnej výzve pápeža Pavla VI., pretože by to viedlo k menovaniu nového arcibiskupa len so súhlasom úradu pre cirkevné záležitosti, čím by sa i on sám stal zodpovedným za katastrofálny stav cirkevných pomerov v Maďarsku. V roku 1973 ho však pápež Pavol VI. na nátlak maďarských komunistov zbavil úradu a prehlásil jeho diecézu za neobsadenú, a to umožnilo, aby Vatikán v duchu svojej východnej politiky našiel kompromisnú dohodu s maďarskou komunistickou vládou o obsadení tohto úradu Lászlóm Lékaiom, ktorý bol najprv apoštolským administrátorom, prímasom sa stal až po Mindszentyho smrti v roku 1976.
Parížsky Le Figaro označil toto rozhodnutie Svätého Otca za prípad, ktorý nemá v novodobej histórií Cirkvi obdobu. Podľa názoru periodika Frankfurter Algemaine Zeitung bola skutočnosť, že Rím Mindszentyho odvolal a nahradil iným hodnostárom, katastrofálnym nepochopením komunizmu. Kanadské noviny Sun sa vyslovili, že pápež mal počkať „až podľa poriadku prírody Mindszenty opustí rady živých. Mindszenty nie je konečne len niekým, ale je omnoho skôr symbolom“. Západonemecké noviny Die Welt napísali: „Vatikán zosadil mučeníka. Pápež Pavol VI. zbavil kardinála Mindszentyho jeho úradu prímasa Katolíckej cirkvi v Maďarsku. Najprv mnoho rokov v žalári komunistického násilia, potom mnoho rokov v utrpení v azyle amerického veľvyslanectva, potom bremeno života v exile – a teraz takýto záver. Je to horký dôsledok vatikánskej politiky aggiornamenta. Prispôsobenie sa moci ateistov. V Kremli si budú mädliť ruky. Ora et collabora? Modliť sa a spolupracovať? Spolupracovať s nepriateľmi viery? Nad Svätopeterským námestím visia ťažké politické mračná.“
Mindszenty na to reagoval tak, že Katolícka cirkev v Maďarsku nie je slobodná, vedenie diecéz sa nachádza v rukách komunistami kontrolovanej správy a žiadny biskup to nemôže zmeniť, režim rozhoduje o obsadení cirkevných funkcií i o tom, koho biskupi môžu vysvätiť za kňazov, ústavou zaručená náboženská sloboda je potlačovaná, sú kladené prekážky vyučovaniu náboženstva v školách, mládež je vychovávaná v ateistickom duchu a veriaci sú vystavení diskriminácii; menovanie biskupov bez toho, aby boli odstránené zmienené neprístojnosti, nerieši problémy Cirkvi v Maďarsku, menovanie „mierových kňazov“ do dôležitých cirkevných úradov otriasa dôverou verných kňazov a veriacich v najvyššie vedenie Cirkvi. Svoje prehlásenie ukončil tým, že za takýchto okolností nemohol abdikovať.
Rozhodnutie Pavla VI. vyvolalo rozhorčenie v mnohých krajinách a Vatikán dostal tisíce protestných listov. Kardinál týmto pápežovým rozhodnutím trpel, ale veľa cestoval po svete a venoval sa maďarským emigrantom, oslovoval nielen katolíkov a Maďarov. Nebolo mu umožnené zúčastniť sa voľby pápeža v roku 1958 a 1963. Ani to ho nezlomilo. Všade vo svete, kam prišiel, sa mu dostávalo veľa prejavov úcty. Zomrel 6. mája 1975. Zádušnú svätú omšu v Dóme svätého Štefana vo Viedni celebroval kardinál Franz König. Dočasne bol na základe vlastnej žiadosti pochovaný v bazilike v Mariazelli, v roku 1991 bolo jeho telo prevezené do katedrály v Ostrihome. Plne rehabilitovaný bol až po páde komunizmu v marci 2012. V súčasnosti prebieha proces jeho beatifikácie, ktorý sa začal v roku 1993.

Ľudovít Košík
::
Odporúčané:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.