31. júla 2019

Napriek pochybnostiam


Niet človeka, ktorý by nikdy o ničom nezapochyboval. Aj úprimne veriaceho niekedy prepadnú pochybnosti o existencii Boha. Nemusia byť na škodu. Môžu viesť v konečnom dôsledku k vyššiemu poznaniu a vnútornému obohateniu. Pretože viera potrebuje byť skúšaná, aby neustrnula, nezakrpatela, aby nadobudla silu a odolnosť. A človek by si mal overiť správnosť cesty, na ktorú sa vydal.
Náš Boh je Deus absonditus – skrytý Boh. Nevidíme ho, nemáme možnosť priamo zmyslami ho vnímať, ale zjavuje sa nám rôznymi spôsobmi, zjavuje sa tak, aby ho spoznali tí, ktorí ho chcú spoznať. Vidíme jeho dielo – stvorený svet, prijímame jeho dary vo forme talentov a vnuknutí, stretávame sa s ním skrze jeho Syna. Ježiš nám ho zjavuje a ukazuje nám cestu k nemu.

Veriť v Boha znamená prijať zásadné životné rozhodnutie, zamerať sa na to, čo nás presahuje. Viera je pridržiavanie sa večných princípov v pokornom uznaní Božej veleby. Veď naše schopnosti a možnosti sú obmedzené. Dívame sa na svet z istého stanoviska a pre ohraničenosť zorného uhla nevidíme celú pravdu. Ale zdravý rozum nám hovorí, že z obmedzenosti a nedostatočnosti nášho poznania ešte nevyplýva neexistencia objektívnej skutočnosti. Bez objektívnej pravdy by nebol ani samotný svet. A zrejme existuje, prinajmenšom môže existovať, aj to, čo nepoznáme, čo iba tušíme, o čom hovoria proroci a mystici.
Nenájdeme teda kľúč ku všetkému, ale bez ohľadu nato máme právo i povinnosť pýtať sa a hľadať odpovede. Pritom, samozrejme, nie je otázka ako otázka ani odpoveď ako odpoveď. Iba na správne položenú otázku možno správne odpovedať. V duchovnom zmysle si zakaždým volíme dobro alebo zlo. Správnosť alebo nesprávnosť odpovede je do značnej miery daná tým, čo hľadáme, kde máme srdce; a teda ako a na čo sa pýtame, čo nás zaujíma, po čom túžime. Záleží aj na tom, aké meradlo si zvolíme; my sami nemôžeme byť mierou všetkých vecí.
Žijeme v časoch mnohých ponúk, všelijaké učenia a návody na život sa nám predkladajú ako tovar na tržnici. Môže to v nás vyvolávať nielen pochybnosti, ale aj bezradnosť. Ako sa zachovať? Ako na to reagovať? Mali by sme azda viac dôverovať stáročným skúsenostiam predkov. Kresťanská viera je odskúšaná, jej spoľahlivosť je doložená svedectvom a životom miliónov ľudí, ktorí úprimne a verne nasledovali Krista. Nebolo by múdre zanechať tento poklad v minulosti, bolo by tragédiou o vieru prísť.
* * *
Podľa amerického pastora Rica Broocksa, autora knihy s názvom Boh nie je mŕtvy, ateisti „veria fantastickému príbehu, že vesmír vznikol náhodou a život s jeho rozmanitosťou sa zrodil z ničoho“, pritom kresťanov vinia z nerozumnosti. Ale náboženstvo neznamená vzdanie sa rozumu. Pravá viera je výsledkom uvažovania! Aj v minulosti ľudia pochybovali o pravde, aj v minulosti bolo ťažké uplatňovať vieru v Krista. Broocks dodáva: „Božou mocou disponujú tí, ktorí sú dostatočne pokorní na to, aby o ňu prosili, dostatočne zúfalí, aby ju hľadali, a dostatočne odvážni, aby klopali. Boh nie je sila, ktorú treba preskúmať, alebo zaklínadlo, ktoré sa treba naučiť používať; Boh je Osoba, ktorú máme spoznávať.“
Autentické kresťanstvo nikdy nevyhovovalo mocným tohto sveta, nikdy nevyhovovalo hlásateľom takzvaných svetlých zajtrajškov. Lebo kresťanstvo vo svojej kráse a múdrosti je aj prísne na človeka, žiada si ho celého. Tak ako Božie kráľovstvo, tak ani dokonalosť nie je z tohto sveta. Chcieť raj na zemi a iba na zemi značí chcieť nemožné a ísť proti človeku. To, čo sa nazýva humanizmom, je vo viacerých ohľadoch nehumánne.
Stratégia dnešných „pokrokárov“ už zväčša nie je založená na násilnom presadzovaní ateizmu. Dávajú prednosť skrytejším spôsobom a napohľad jemnejším formám pri presadzovaní svojej ideológie. Vytvárajú tlak na kultúrnom a mediálnom poli, vo verejnom priestore nepripúšťajú naozaj slobodnú a čestnú výmenu myšlienok, priamo či nepriamo sa vysmievajú z veriacich a označujú ich za nevzdelancov, stavajú do protikladu vieru a vedu tvrdiac, že človek si musí vybrať jedno alebo druhé.
Kresťan by mal byť pripravený na odrážanie takýchto útokov. Jeho viera nemôže stáť na vratkých nohách subjektivizmu. Vonkajšie tlaky a vnútorné pochybnosti sú skúškou pevnosti našej viery: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mt 24, 13).
Skúšky a ťažkosti patria k životu, rovnako tak pochybnosti. Len blázni sú bez pochybností. Múdro o tom píše Gilbert Keith Chesterton vo svojej Ortodoxii. Hovorí, že ak niekto chce niečo spochybniť alebo uvoľniť miesto pochybnostiam, mal by vždy začať tým, čo nespochybňuje, lebo inak sa stratí v špekuláciách. Kto sa nepridŕža poriadnych zásad, ľahko zablúdi: „Človek má pochybovať o sebe, ale nemá pochybovať o pravde.“ Chesterton práve v katolíckom kresťanstve našiel odpovede na všetky dôležité otázky týkajúce sa zmyslu života. Spočiatku bol agnostikom, ale po náročnej vnútornej ceste, spojenej s poctivým uvažovaním a hľadaním pravdy, sa stal presvedčeným obhajcom viery.
* * *
Pritom všetkom je rozhodujúca vôľa. Vôľa veriť alebo vôľa neveriť. Vôľa prijať alebo odmietnuť Božie slovo. Znova sa tak dostávame k tajomstvu viery. Pekne to vyjadril Giovanni Papini: „Milosť vidieť veci neviditeľné je vyhradená len tým, ktorí veria, že je to možné“ (Život Krista).

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

8 komentárov:

  1. Anonymný1.8.19

    Náboženská viera, cez náboženské učenia vytvorených náboženskými lídrami a skupinami ich prívržencov, je myšlienkový konštrukt ktorý vo forme viery príjmajú veriaci v domnení, že tým dosiahnu výsledky sľubované tým - ktorým náboženstvom (akési spasenie, pobyt v blahobytnom nebi, reinkarnáciu). Aby sa toto mohlo diať, bolo potrebné vymyslieť imaginárneho boha/bohov spoza ktorého, v mene ktorého sa to deje. Nezdá sa vám to naivné, nedôstojné človeka 21. storočia? Veď ste dospelí a predpokladám rozumní chlapi.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Takáto zásadná vec sa asi nedá vyriešiť internetovou diskusiou, ale chcem zareagovať aspoň dvoma poznámkami:

      1. Ak je náboženská viera „myšlienkový konštrukt“, tak myšlienkovým konštruktom možno rovnako tak nazvať aj nevieru (v princípe je to vec vnútorného rozhodnutia: veriť alebo neveriť).

      2. Píšete o človeku 21. storočia. Nie je človek 21. storočia, tak ako nie človek minulého storočia – je len človek! Či žije teraz, alebo žil v prvom, alebo jedenástom storočí, stále je to človek s tou istou dôstojnosťou a životnou úlohou. To, že dnes máme, povedzme, lepšiu techniku a vyššiu životnú úroveň, nás neoprávňuje myslieť si, že môžeme inak posudzovať otázku zmyslu života, resp. otázku dobra a zla.

      Odstrániť
  2. Anonymný1.8.19

    1. Ateizmus je následná reakcia na náboženstvá ako nezmyselné v tom, že predpokladajú posmrtný stav nášho vedomia a vedú svojich naivných veriacich k tomu, že cez stav ich mysle - náboženskú vieru to bude ozaj tak.
    2. Aj vo vami nastolených otázkach, čas a pokrok urobil svoje, keď keď postavil proti sebe humanistické a náboženské učenia. Odtabuizoval náboženstvá, no ešte zatiaľ nie úplne, lebo tradícia náboženstiev je ešte vždy silne zakorenená v ľuďoch.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čo je to pokrok? Mať auto namiesto koňa? Myslieť si, že všetci predo mnou boli zaostalí?
      Skutočný pokrok je možný len v človeku, v jeho vnútri, v jeho duši. Všetko ostatné je len forma, zásterka, vonkajšok...
      Zoberme si mnohých ľudí dneška: chodia v módnom oblečení, s mobilom v ruke, možno sú aj čistí a vzdelaní, a predsa sú barbarmi – barbarsky zmýšľajú a konajú, ničia úctyhodnú tradíciu, rúcajú stáročné hodnoty, znevažujú a zrádzajú odkaz predkov.

      Odstrániť
    2. Anonymný1.8.19

      Volat dnes po ateizme a vnucovat ho i tym poslednym, ktory maju zvysky krestanskeho spravania mi pripada, aj ked kazde porovnanie moze krivat, ako povyhadzovat z domu sochy zo zlata a kristalu a nahradit ich odlitkami zo sadry a plastu. Ludovit

      Odstrániť
    3. Anonymný1.8.19

      Aj to, čo spomínate v prvej vete je pokrok, tak ako aj prečítanie DNA kódu, ale v tejto debate to môže mať len marginálny význam.
      Aj mne ide o ľudské vedomie, ak chcete tak dušu, ktoré bolo formované, ovplyvňované fetišizovanými náboženstvami, v našom prostredí judaizmom a jeho kresťanskými sektami. A v tejto súvislosti si myslím, že glorifikácia tradícií je nenáležitá a mala by byť vystriedaná humanizmom, jeho morálnymi a myšlienkovými atribútmi postavenými na kritickom myslení a poznaní. Inak je to len predlžovanie agónie umierajúcich a klamlivých náboženstiev.

      Odstrániť
    4. Anonymný1.8.19

      Nech si ti, ktori chcu budovat anonymny humanizmus uziju jeho plodov do sytosti, vali sa na nas zo vsetkych stran, pocitil som jeho trne a varujem vsetkych ktori maju este aspon stipku zdraveho rozumu aby ho zobrali do hrsti a boli verny tomu, co tuto civilizaciu formovala dve tisicrocia, kedy fungoval napriek bide a nedostatku bohaty osobny, rodinny, spolocensky, hospodarsky zivot. To co sa na nas vali je hrozne. Kto to vie este pochopit, nech si brani svoju kozu a pochopi to ludovit

      Odstrániť
  3. Karol Dučák1.8.19

    Som jednoznačne za to, aby bola v tomto časopise zamedzená akákoľvek propagácia zvrhlostí vrátane ateizmu. Vieme o zločinoch, ktoré napáchal ateizmus v bývalom ZSSR a celom Východnom bloku pred rokom 1989. Koľko katolíckych, ale aj iných kňazov bolo prenasledovaných a umučených. Nebojím sa slova cenzúra. Ateisti majú dosť svojich plátkov, v ktorých môžu otravovať mysle ľudí svojimi zvrhlosťami. Nedávajme im, prosím, priestor, v tomto časopise. Prosím!

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.