7. augusta 2019

Návrat márnotratného syna


Kedy sa človek spamätá? Čo ho privedie k zmene zmýšľania a k obráteniu, keď je na zlej ceste? Impulzy môžu byť rôzne. Niekedy dôjde k náprave v poslednej chvíli alebo v poslednej etape života, ale je jasné, že na to sa spoliehať nedá. Nikto nevie, koľko času má pred sebou, koľko možností a príležitostí ešte dostane, a či vôbec dostane.
Zákon lásky je nosným zákonom vesmíru. Bez lásky, bez vôle niečo vykonať, vytvoriť, by nebolo nič. Veď svet nemusel vzniknúť – a to, že vznikol, je prejavom lásky. Tak píše apoštol Ján: „Láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“ (1 Jn 4, 7–8).

Láska je teda podstatou sveta. Pritom máme na mysli Lásku ako synonymum Boha – dobrotivú stvoriteľskú silu, ktorá chcela, aby bolo niečo namiesto ničoho, ktorá dáva život a udržiava ho.
Z povedaného vyplýva, že láska v hlbšom chápaní – i keď medzi ľuďmi – nie je záležitosťou pocitov, emócií, prchavých duševných stavov a hnutí, ale že tu ide o niečo omnoho pevnejšie, stálejšie a vznešenejšie. Zaľúbenosť dvoch mladých ľudí ešte nie je pravou láskou.
Ľudská láska je vzdialeným odbleskom lásky večnej. Jej podoby a prejavy bývajú rozličné. Vieme milovať živočíšne i platonicky, vášnivo i rozvážne. Lásku vo svojej nedokonalosti posudzujeme a vysvetľujeme všelijako, sme dokonca niekedy schopní týmto slovom označiť i jej opak, preto sa potrebujeme opätovne vracať k zdroju, z ktorého vychádza láska v čistej podobe.
* * *
Na otázku, ktoré prikázanie je najväčšie, Ježiš odpovedal jednoznačne: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22, 37–40).
Kresťanstvo nežiada od nás rovnaký vzťah ku každému, žiada diferencovaný prístup, opretý o zdravý rozumný základ, zohľadňujúci reálne okolnosti a skutočné potreby blížneho. Nedokážeme, nevieme v každom vidieť sympatického a dôveryhodného človeka, ale v každom máme vidieť Krista. Bez lásky k Bohu niet lásky k človeku.
* * *
Jednu z podôb kresťanskej lásky približuje Ježišovo podobenstvo o márnotratnom synovi. Toto podobenstvo je myšlienkovým i literárnym skvostom, patrí k erbovým znakom našej kultúry. A napriek svojej jasnosti a priezračnosti vyvoláva celý rad otázok, je preto častým námetom teologických, filozofických i umeleckých diel. Vyplýva to z jeho významovej plnosti. Ježiš nedával hádanky, ale nedával ani ploché, bezduché príkazy. Spájal pravdu s dobrom i krásou.
Z hľadiska prísnej spravodlivosti by nikto nemohol byť spasený, ale Božie milosrdenstvo dáva nádej aj najväčšiemu hriešnikovi. Každý sa môže zmeniť, nebeský Otec rád prijme každého kajúcnika.
K láske nevyhnutne patrí odpustenie. To otvára cestu každému márnotratnému synovi a každej márnotratnej dcére. Návrat k Otcovi je právom i povinnosťou. Povinnosťou, ktorá nebýva vždy splnená vzhľadom na slobodnú vôľu človeka. Veď aj láska – skutočná láska – je aktom vôle. Láska je rozhodnutie!
Kresťansky žiť znamená obnovovať sa v duchu a v pravde, narovnávať pokrivené, naprávať pokazené, milovať a odpúšťať. Naproti tomu hrešiť znamená mrhať darmi a talentami, silami a milosťami, ktoré sme dostali. Hriešny život nemôže trvať dlho, lebo kde chýba obnova a rast, kde chýba duchovný pokrm a ušľachtilá nádej, tam dochádza k úpadku a úbytku síl, k degenerácii a odumieraniu. Aj márnotratný syn z evanjeliového podobenstva upadal: „Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával“ (Lk 15, 14–16).
Pravdaže, nejde tu len o hmotnú núdzu a už vôbec nie o spoločenské postavenie. Ježiš vždy hovorí hlavne o Bohu a hľadaní či nachádzaní Božieho kráľovstva. Kardinál Ján Chryzostom Korec v knihe Rok nad evanjeliom na margo spomínaného príbehu dodáva: „O človekovi, ktorý sa dostal do nešťastia, povieme, že vyšiel na psí tridsiatok. Zlý život nazývame psím životom. Židia takýto život videli ako život svíň, ktoré považovali za nečisté a ktorých mäso nikdy nejedli. Podobenstvo nám týmto obrazom vlastne hovorí, že kto hreší, ocitne sa medzi sviňami. Pre Izraelitu to bolo otrasné.“
Keď sa znova pozrieme na ono podobenstvo a premietneme si ho v celosti, môžeme povedať, že jeho zaužívané pomenovanie je síce výstižné, no pre stručnosť neúplné. Ak by sme chceli byť presnejší, mohli by sme ho nazvať podobenstvom o dvoch bratoch a ich láskavom otcovi. Napokon, život človeka je vždy spätý so životom iných ľudí, či už v dobrom alebo v zlom.
„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1 Jn 1, 8). Kto z nás môže povedať, že sa ani trochu nepodobá na márnotratného syna?! Všetci hrešíme, previňujeme sa proti Láske. Návrat domov je preto stále aktuálny. Ani človek dneška nie je imúnny a sebestačný, neraz sa dostane do víru problémov a pokušení... Otec čaká. Vrátime sa?

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.