8. augusta 2019

Ora et labora

Ľudovít Košík

V posledných dňoch vo mne častejšie rezonuje otázka, ktorú sme počuli v čítaní z evanjelia na 15. nedeľu v Cirkevnom roku C (Lk 10,  25–37), otázka znalca zákona, ktorý ju položil, aby Ježiša pokúšal: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu odpovedá v súlade so Zákonom: „Milovať budeš Boha z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého“ (porov. Dt 6, 5; Lv 19, 18). Keďže zákonník mu protirečil otázkou(„A kto je môj blížny?“), Ježiš vyrozprával jedno z najkrajších podobenstiev, ktoré zachytil evanjelista sv. Lukáš: podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Ja však túto otázku kladiem úprimne, z túžby po večnom živote pre seba i svojich blížnych.
Nasledujúcu 16. nedeľu roku C sme počuli verše (Lk 10, 38–42) o Ježišovej  návšteve u sestier Márie a Marty, kde Ježiš vyjadril podporu Márii, ktorá sedela pri jeho nohách a počúvala jeho slová, keď Marta žiadala Ježiša, aby jej pomohla s obsluhou. Na 17. nedeľu sme zas počuli začiatok z jedenástej hlavy Lukášovho evanjelia (1–3), kde Ježiša požiadal jeden z učeníkov, aby ich naučil modliť sa, a on ich naučil modlitbu Otče náš, síce trochu v odlišnom podaní, ako ju zachytil evanjelista Matúš; a zdôraznil im potrebu vytrvalej a dôvernej modlitby.

Tieto biblické texty liturgických čítaní troch nedieľ kladú pred náš zrak dva základné piliere nášho duchovného života: modlitbu a prácu, rozjímanie a činnosť, vnútornú i vonkajšiu aktivitu, duševný a telesný rozmer človeka... Človek má dušu i telo, pre svoj plnohodnotný život a rozvoj potrebuje sa sýtiť pokrmom duchovným, duševným i telesným. Ako to čítame na prvých stránkach Biblie, Boh stvoril z hmoty človeka a vdýchol mu dušu. Teda človek je plnou bytosťou, ak fungujú obidve stránky jeho podstaty, telesná i duševná, ak buduje vzťah s Bohom a s ľuďmi.
Nikto neobstojí sám. Potrebujeme sa navzájom. Potrebujeme iných ľudí na to, aby sme mohli existovať. Potrebujeme stáť pevne na dvoch pilieroch, na telesnom aj duševnom. Podobne ako máme dve nohy, na ktorých môžeme bezpečne stáť a kráčať vpred, tak máme aj dve hlavné, podstatné stránky našej existencie. Ježiš počas celého života sa zameriaval na to, aby obidve stránky človeka, telesná i duševná, fungovali v súlade, v spolupráci, vo vzájomnej zhode, a navzájom sa podporovali. Liečil a uzdravoval problémy duše i tela.
Niektorí sa viac venujú rozvoju telesného, materiálneho rozmeru, iní sa sústreďujú viac na duševnú činnosť. V Cirkvi je už stáročia prirodzené, že aj niektoré rehole sa sústredia viac na konkrétnu službu, činnosť, zdravotníctvo, školstvo, výchovu, misie, sociálnu činnosť..., iné viac na kontempláciu, apoštolát, duchovné aktivity. Kňazov nazývame aj duchovnými otcami, keďže ich úlohou je žiť tak, aby upriamovali nielen slovami, ale celým svojím životom ľudí na duchovnosť a vertikálnu rovinu života.
Každý máme iné predpoklady, dary a schopnosti. V dnešnom svete nám nikto nič nedaruje a tak je našou povinnosťou si svojou zodpovednou prácou zarábať na živobytie. Ale je chybou, ak sa celkom vylúči duchovný rozmer. Ak sa človek sústredí len na materiálny rozmer, stáva sa to tragické. Život si človek nedal sám, je tu Boh, ktorý mu pripravil svet a podmienky na život – a múdry človek si uvedomuje veľkosť Božích darov, ktoré ľudskému rozumu sú len ťažko pochopiteľné, a prejavuje svoju vďačnosť.
A predsa dnes aj v našej krajine čoraz viac ľudí žije tak, akoby Boha nebolo. Necítia potrebu, ďakovať mu, chváliť ho, prosiť ho. Vzdávajú sa kresťanských hodnôt, ktoré si naši predkovia vážili, podľa nich sa usilovali žiť, odovzdávať ich aj nasledujúcim generáciám a pre ne aj veľa obetovali a trpeli. O tom, že to prináša množstvo negatívnych dôsledkov, je zbytočné hovoriť.  Boh človeka svojím slovom aj usmerňuje k šťastiu. Keď ho človek ignoruje, komplikuje si život. A to platí v rovine jednotlivcov, rodín, spoločenstiev, obcí, národov i sveta.
Svet sa nám akosi zamotáva. On môže ísť aj inak, ako si to my naplánujeme, pretože nie sme jeho vlastníci, sme len nájomníkmi, telo a veci sme dostali do užívania len na krátky čas, aj s pravidlami. Nie je až tak ďaleko čas, keď všetko materiálne, aj svoje telo, budeme nútení opustiť. Človek žije plnohodnotným životom vtedy, keď sú jeho dve stránky v rovnováhe, keď sa stará o telesné potreby, ale aj duševné potreby. Vieru je potrebné vyjadrovať  životom, k čomu nás vyzýva vo svojom liste apoštol Jakub: „Viera bez skutkov je mŕtva.“
Starozákonný ľud, každý Izraelita, sa od detstva denne modlil, postil, oslavoval Boha, učil sa Zákon, v sobotu prichádzal do synagógy, každoročne do chrámu. A počas týždňa pracoval, venoval sa remeslu, ktorým si zarábal na živobytie. Svätý Pavol sa živil výrobou stanov, väčšina apoštolov rybárstvom. Takýto príklad nám dal svojím životom aj Ježiš a tak to aj učil, evanjelisti nám to zachytávajú. Ježiš sa modlil v chráme, v synagóge aj v samote, viackrát je zachytené, že sa modlil celú noc, osobitne pred dôležitými udalosťami. Skôr než sa venoval hlásaniu evanjelia, pracoval v dielni svojho pestúna sv. Jozefa pri práci s drevom.
Bez riadneho duchovného základu nie je možné v živote obstáť. Aj keď mierou kvality nášho života je služba, obeta a láska, ťažko k nej môže niekto prísť a vytrvať v nej, ak vylúči duchovný rozmer. Svätý Benedikt vybudoval Európu na spojení modlitby, štúdia a práce. Ak by sa človek správal len telesne, po čase prejde do prázdneho aktivizmu, a ten ho môže zničiť, alebo bude škodiť iným ľuďom.
Bývalý benediktínsky kláštor na Skalke pri Trenčíne
Dnes mnohí strácajú zmysel života, nevedia ako ďalej, oddávajú sa konzumu, no ani ten najväčší konzum nemôže naplniť ich srdce. Hľadajú šťastie tam, kde ho nie je možné nájsť. Už sv. Augustín po mnohých rokoch blúdenia a hľadania konštatoval, že nespokojné je ľudské srdce, kým nespočinie v Bohu. Mal šťastie, že jeho matka Monika sa za neho neustále modlila, a Boh vypočul jej modlitby. Dnes mnohí opúšťajú modlitbu, nepovažujú za potrebné sa modliť, zúčastňovať sa bohoslužieb, pútí, postiť sa, vzdelávať sa vo viere, slúžiť, obetovať... Chcú sa však mať dobre, chcú si užívať. Čo však robia preto, aby sa mali dobre, aby boli šťastní?! Sú ešte ochotní poslúžiť ako v Ježišovom podobenstve milosrdný Samaritán? Neničia často šťastie sebe, svojim blízkym aj iným?
Myslím, že nemôže byť ľudskosť bez Boha a bez zachovania Božích zákonov a evanjeliových rád, bez modlitby, práce, obety a služby. Už vôbec nie medzi tými, ktorí sa ku kresťanstvu možno hlásia, ale opustili jeho praktizovanie, alebo donedávna sa ešte hlásili a dnes sa pokladajú za vlažných, či už len „dobrých“ ľudí. Som presvedčený o tom, že Cirkev a ňou založené iniciatívy, ak vylúčia duchovný rozmer, nemajú budúcnosť a sú príťažou pre tých, ktorí duchovne prázdne a čudné iniciatívy realizujú či ich podporujú. Ich ovocie môžeme vidieť a zbierať už dnes v najbližšom okolí.
Nemám dôvod byť  optimistom vo svete, ktorý odsúva Boha do zabudnutia. Vo vzťahu Boh a človek je Boh verný vždy, on sklamať nemôže; ak sú problémy, môžu pochádzať len zo strany človeka. A problémy tu sú, často sa hovorí o kríze. Vzťahy medzi ľuďmi môžu dobre fungovať, ak fungujú na základe Božích pravidiel. Ak človek zlyhá v duchovnej rovine, obyčajne zlyháva aj v ľudskej rovine. Mám nádej tam, kde sa koná pokánie, keď sa človek spamätá zo svojich zlyhaní a je ochotný ich napraviť a nadviazať úprimný vzťah s Bohom i ľuďmi. A to je možné cez modlitbu a konkrétnu službu človeku.

Ľudovít Košík
::
Odporúčané:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.