6. augusta 2019

Vráťme Turecko kresťanskému svetu!

Karol Dučák

Po náboženských rozhovoroch s moslimami v Turecku
Nedávno sme spolu s manželkou a vnukom absolvovali nádhernú dovolenku v Turecku. Strávili sme osem dní v letovisku Okurcalar v blízkosti mesta Alanya na južnom pobreží Turecka. Odniesol som si odtiaľ mnoho pozitívnych poznatkov, no určite najpríjemnejším prekvapením bol styk s miestnymi mladými moslimami, u ktorých som objavil vhodnú živnú pôdu pre možnú konverziu na katolícku vieru. Ale poďme po poriadku.
Reštaurácia, v ktorej sme sa ako turisti stravovali, bola v prízemí hotela a obsluhovali nás v nej čašníčky a čašníci, prevažne mladí Turci vo veku okolo dvadsať rokov. Boli veľmi milí, úslužní, pozorní a usilovní, preto som si ich veľmi obľúbil a s viacerými z nich som sa zblížil. Boli to poväčšine mladí muži, no najpozoruhodnejšou osobou, s ktorou som sa tam stretol, bola mladá čašníčka z Kirgizska. Nadviazať kontakt s ňou nebol problém, pretože ako obyvateľka jednej z krajín bývalého ZSSR ovládala ruštinu a keďže aj ja rozprávam plynule po rusky, veľmi dobre som rozumel jej a ona zase mne. Ostatne, aj rodení Turci sa poväčšine snažia ovládať aspoň zbežne ruštinu, pretože ruskí turisti doslova zaplavili turecké letoviská a sú solventnými kupcami tureckého tovaru, preto sa Turci vo vlastnom záujme učia aspoň minimum ruského jazyka.

Tá mladá dievčina pracovala v Turecku, pretože v jej vlasti je nedostatok pracovných príležitostí, a tak využila ponuku a zamestnala sa v tureckom letovisku. Bol medzi nami generačný rozdiel (podľa všetkého bola mladšia ako moja dcéra), ale vďaka dobrej znalosti ruštiny som od nej získal cenné poznatky, ktoré mi pomohli začať s mojou kvázi misijnou činnosťou v tomto prostredí. Pri jednom z rozhovorov som obrátil rozhovor na tému vzťahov tureckých moslimov ku kresťanom a ona mi povedala, že tureckí moslimovia sú veľmi tolerantní a nemajú problém kontaktovať sa s kresťanmi. A tak som kul železo za horúca a vyťahoval som z nej ďalšie informácie. Opýtal som sa jej priamo na jej vyznanie a ona mi odpovedala, že je moslimka. Položil som jej otázku, ako ona posudzuje kresťanov, a vtedy mi povedala čosi, čo ma doslova šokovalo. Pravda, tým najpríjemnejším spôsobom. Povedala mi, že ona nehodnotí ľudí podľa náboženstva, ale podľa toho, čo majú v hlave a v srdci. Bol som veľmi príjemne prekvapený a celý natešený som sa obrátil k svojej manželke, ktorá sedela oproti, so slovami: „Počuješ, čo hovorí? Ona, moslimka, mi práve povedala, že nehodnotí človeka podľa náboženstva, aké vyznáva, ale podľa toho, čo ten človek nosí v hlave a v srdci.“
Manželka uznanlivo prikývla a ja som ďalej kul železo u tej čašníčky: „A počúvaj, ak by som chcel moslimovi podarovať kresťanský symbol, napríklad obrázok Panny Márie, alebo Ježiša Krista, bol by to problém?“
Odvetila okamžite, bez zaváhania: „Nie, tu to nie je žiaden problém.“
Podoby Turecka (1)
Mal som však aj medzi tureckými čašníkmi viacero spriaznených duší a jeden z čašníkov mi v ten istý deň povedal, že je síce moslim, ale nemá problém s kresťanmi. A práve tomuto mladému tureckému moslimskému čašníkovi som podaroval svoj prvý kresťanský náboženský symbol. Bola to malá drevená škatuľka, v ktorej sa po otvorení objavila na jednej strane podobizeň Panny Márie s Ježiškom a na druhej Ježiš. Tento darček dostala moja manželka od jedného gréckokatolíckeho kňaza, ktorého deti učila na hudobnej škole hre na klavír. Bolo odo mňa nepekné, že som „sprivatizoval“ tento manželkin darček, ale veľa možností som nemal. Na vysvetlenie musím uviesť, že sme si vzali do Turecka len základné minimum náboženských predmetov. Vedeli sme, že ideme do moslimskej krajiny a mňa ani vo sne nenapadlo, že budem mať akúkoľvek možnosť evanjelizovať. Navyše sme leteli lietadlom a preto sme sa snažili brať so sebou len najnutnejšie minimum osobných vecí.
Prišiel som k tomu mladému tureckému moslimovi a povedal som mu: „Chcem Ti dať darček, ale len v tom prípade, ak ho budeš chcieť prijať.“
Vybral som škatuľku, otvoril ju a ukázal som na obrázky Panny Márie a Ježiša so slovami: „Toto je Marjamma (tak je v Koráne uvedená Panna Mária) a toto je Ísa (tak je v Koráne pomenovaný Ježiš Kristus). Ak ich budeš prosiť o pomoc, budú Ťa ochraňovať po celý život.“
Priznám sa bez mučenia, že som sa obával, či môj darček prijme. Rátal som aj s takou alternatívou, že ho odmietne prijať, ale moje obavy boli zbytočné. On sa iba zľahka usmial, zobral si darček a poďakoval zaň.
Na druhý deň som sa prihovoril tej mladej čašníčke z Kirgizska. Povedal som jej: „Myslím, že si veľmi dobrá a ja Ti chcem dať darček. Ale len v tom prípade, ak to budeš chcieť. Je to môj vlastný škapuliar, ale ja, keď sa vrátim domov, zaobstarám si druhý.“
Pripomínam, že pápež Pius X. v roku 1910 povolil nahradenie plátenného škapuliara medailou a keďže som už nemal iný náboženský predmet, ktorý by som tej moslimke mohol podarovať, v núdzi som sa s ťažkým srdcom vzdal vlastného škapuliara v jej prospech.
Opýtal som sa tej moslimky, či prijme môj škapuliar ako darček. Ona bez váhania odvetila, že ho chce prijať. Tak som vybral škapuliar, rozvinul ho a povedal jej: „Tu je Marjamma, tu je Ísa. Ak ich budeš prosiť o pomoc, budú Ťa po celý život chrániť a po smrti pôjdeš do neba.“
Poďakovala mi a ja som ďakoval Bohu za to šťastie, že som mohol moslimov obdarovať takými vzácnymi katolíckymi pokladmi.
Som v permanentnom vojnovom stave s ultrakonzervatívnymi katolíkmi, odmietajúcimi Druhý vatikánsky koncil. Ultrakonzervatívci tvrdia, že práve tento koncil vytvoril prekážky pre rozvíjanie katolíckych misií v moslimskom svete. S takýmto zjednodušeným tvrdením však vôbec nemôžem súhlasiť. Je síce pravdou, že vinou liberálov a slobodomurárov, ktorí sa infiltrovali do Katolíckej cirkvi už dávno pred koncilom, došlo v druhej polovici 20. storočia k istému ochladeniu misijného zápalu katolíckych reholí, lenže pravdou je aj fakt, že po Druhom vatikánskom koncile konvertovalo na katolícku vieru viac moslimov ako za celú dovtedajšiu existenciu islamu od jeho vzniku v 7. storočí až do roku 1962. Koncil nám otvoril dokorán dvere k srdciam moslimov a bolo by tragickou chybou nevyužiť to a nevstúpiť do týchto otvorených dverí.
Pri svojom kvázi misijnom krste v Turecku som postupoval presne v zmysle koncilových dokumentov. V deklarácii Nostra aetate o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám je okrem iného uvedené: „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov...“ (NA č. 3) Presne túto zásadu koncilu som si osvojil. Pristupujem k moslimom s úctou a láskou, pretože každý, kto si naivne myslí, že môže privádzať moslimov ku katolíckej viere a zároveň cítiť k nim dešpekt a nenávisť, je blázon. Moslimovia nie sú hlúpi. Veľmi skoro vycítia, kto si ich váži a miluje ich, a kto nie. Jedine ten, kto pristupuje k moslimom s úctou a láskou, má šancu na nejaký úspech pri evanjelizácii. To je základná poučka katolíckej misiológie.
Podoby Turecka (2)
Katolík sa na svoje deti pozerá s úctou a láskou a preto im chce dať to najlepšie, čo v živote má. Aj ja pozerám na moslimov s úctou a láskou, preto im chcem dať to najcennejšie, čo vo svojom živote mám: katolícku vieru. Zaiste nie všetci moslimovia sú dobrí ľudia. Niektorí moslimskí teroristi prichádzajú vraždiť, ale takým treba čeliť so zbraňou v ruke. Musíme mať na pamäti Ježišove slová o tom, že „všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú“ (Mt 26, 52).
Preto treba moslimských teroristov, ktorí majú vražedné úmysly, nekompromisne eliminovať. Inej reči títo ľudia nerozumejú a každý človek i každý národ má právo na primeranú obranu. No tých moslimov, ktorí prichádzajú s čistým srdcom, treba zahrnúť čistotou srdca.
Keď som sledoval prácu mladých moslimských čašníkov, ktorí nás obsluhovali, vysoko som si cenil ich pracovitosť, úctivosť, korektnosť, precíznosť, čestnosť a spoľahlivosť. Bol som im vďačný a zakaždým som to dával najavo. Vždy som poďakoval za všetko, čo pre nás robili. Hoci som vedel, že robia len svoju prácu, za ktorú sú platení, aj napriek tomu som vždy ďakoval. Tureckým čašníkom som vždy povedal v ich rodnom jazyku: „Teşekkür ederim, arkadaş!” (Ďakujem pekne, priateľu!). Tej kirgizskej čašníčke som zase po rusky ďakoval: Спасибо!“ (Ďakujem!). Alebo: „Большое спасибо за вашу работу!“ (Veľká vďaka za Vašu prácu!).
Rozdával som úctu a lásku a úcta a láska sa mi vracali. Tí mladí čašníci si ma obľúbili, ba s jedným z nich som ostal v kontakte a pravidelne si vymieňame e-maily. A aj ja som si obľúbil týchto krásnych mladých ľudí.
Teda postupoval som v zmysle koncilového učenia. Prijal som miestnych moslimov s úctou a láskou. Pochopiteľne, ako katolík, ktorý dbá na učenie koncilu, som veľmi túžil otvoriť srdcia týchto moslimov pre katolícke pravdy. Nerobil som pritom nič iné než to, čo Cirkvi prikazuje Druhý vatikánsky koncil. Veď dokonca aj v tak často kritizovanej deklarácii Nostra aetate sa píše, že Katolícka cirkev „ohlasuje a je povinná neprestajne ohlasovať Krista, ktorý je ,cesta, pravda a život´ (Jn 14, 6), v ktorom ľudia nachádzajú plnosť náboženského života a v ktorom Boh zmieril so sebou všetko“ (NA č. 2).
Musel som však byť opatrný. Bol som v Turecku s manželkou a vnukom a nemal som morálne právo uviesť ich do akéhokoľvek nebezpečenstva. Ani v tejto časti Turecka nie je akákoľvek kvázi misijná činnosť medzi moslimami jednoduchá a ľahká záležitosť. Presvedčil som sa o tom pri inom prípade. V miestnom veľkom nákupnom centre Grand Bazar sme si obaja s manželkou kúpili v jednom obchode po páre sandálov. Chvíľu sme sa jednali o cenu, pretože toto patrí ku kultúre obchodu v Turecku, no potom sme k obojstrannej spokojnosti kúpili po jednom páre sandálov pre mňa i manželku. Keď som odchádzal, povedal som tomu mladému tureckému obchodníkovi: „Boh Ti pomôže.“
Podoby Turecka (3)
V tej chvíli ten mladý Turek povedal: „Boh Ísa.“
Až ma trhlo. Opýtal som sa ho: „Ty poznáš Boha Ísu?“
Znovu pripomínam, že moslimovia poznajú Ježiša pod menom Ísa.
V tej chvíli však pribehol z iného kúta predajne iný mladý obchodník a podráždene protestoval: „Žiaden Boh Ísa!“
Bola to nepríjemná sprcha, ale to, čo nasledovalo potom, ma dostalo. Ten mladý obchodník, u ktorého sme kúpili sandále, smelo vykríkol: „Áno, poznám Boha Ísu!“
Niekto by mohol povedať, že bol ovplyvnený vďačnosťou za dobrý kšeft, ale pre mňa bol malým veľkým víťazstvom fakt, že sa ten mladý moslim priznal k Bohu Ježišovi.
Aby som predišiel prípadnému ohrozeniu mojich blízkych, použil som dialóg a sondoval som u tej kirgizskej čašníčky, či existuje živná pôda pre akékoľvek katolícke aktivity. Dialóg však nebol konečným cieľom, ale prostriedkom. To je to, čo nechápu mnohí odporcovia Druhého vatikánskeho koncilu, ale žiaľ, ani mnohí prívrženci koncilu. DIALÓG NENAHRÁDZA EVANJELIZÁCIU!!! Dialóg má byť len jednou z foriem misijnej činnosti pri príprave pôdy pre evanjelizáciu, ale aj prostriedkom na hasenie prípadných vojnových konfliktov, ktorých už bolo v dejinách vzájomných vzťahov kresťanov a moslimov viac ako dosť.
Až potom, čo som zistil, že v danom prostredí, v ktorom som sa nachádzal, je živná pôda pre evanjelizáciu, začal som opatrne zasievať semienka katolíckej viery. Ja viem, niekto môže povedať: „No a čo? Podaroval si dvom mladým moslimom katolícke náboženské symboly? To je nejaká zásluha?“
Nie, nerobím si nijaké veľké zásluhy, len chcem ukázať cestu. Toto je cieľ tých riadkov, ktoré tu píšem. K tomu uvediem ešte dve poznámky. Aj ten najmohutnejší strom vyrastie z malého semienka. Bez semienka nijaký strom nevyrastie. Okrem toho to, že som moslimom podaroval katolícke náboženské symboly, bol len začiatok, na ktorom chcem budovať ďalej. V tejto súvislosti mi napadá ďalšia príhoda z Turecka. Na druhý deň po našom príchode do letoviska sa spustil hustý dážď. Všetci boli šokovaní a hovorili, že zažiť v tomto období dážď v tejto časti Turecka je mimoriadne zriedkavé. Ja prosím každý deň Pána, aby podobným hojným dažďom zalieval tie semienka, ktoré som zasial do sŕdc moslimov. Každý deň vo vrúcnych modlitbách prosím Pannu Máriu, aby sa zjavila tureckým moslimom tak, ako sa zjavovala egyptským moslimom v rokoch 1968–1971 na streche ortodoxného kostola v egyptskom meste Zeitun na predmestí Káhiry, v roku 1982 v Edfu, v rokoch 1986–1991 v Papadouplo, Shoubre a Káhire, v roku 1997 v Shentena Al-Hagger a v Menoufiyi, v rokoch 2000–2001 v Assiute, v roku 2001 aj v Gabal Dronka a v rokoch 2009–2010 vo Warraq el-Hadar.
V jednom zo svojich predchádzajúcich článkov som predostrel svoje predstavy o skvalitnení misijného úsilia Katolíckej cirkvi v moslimskom svete. Navrhol som zveriť katolícke misie v moslimských krajinách pod patronát Fatimskej Panny Márie, Kráľovnej moslimov. Taktiež tam bol návrh zriadiť misijnú rehoľu z bývalých moslimov, ktorí konvertovali na katolícku vieru a stali sa katolíckymi kňazmi a rehoľníkmi. Títo konvertiti majú oproti rodeným katolíkom veľkú výhodu v tom, že poznajú moslimské prostredie a zmýšľanie moslimov, takže ich misijná činnosť v moslimskom prostredí by mohla byť veľmi efektívna.
Som presvedčený, že by bolo nanajvýš potrebné a vhodné presvedčil kompetentné úrady, aby zriadili v blízkosti tureckej Alanye aspoň malú mariánsku svätyňu, a chcem upozorniť slovenských rehoľníkov, predovšetkým verbistov, na potenciálnu živnú pôdu pre katolícku misiu na južnom pobreží Turecka. Vráťme Turecko kresťanskému svetu! Veď to pôvodne bolo kresťanské územie, po ktorom chodili nohy svätého Pavla Apoštola! Až neskôr moslimovia vytrhli toto územie z kresťanského náručia.
Je mojou úprimnou túžbou urobiť všetko, čo je v mojich momentálnych možnostiach, pre úspech katolíckych misií v tejto oblasti. Azda Boh vyslyší moje túžby a noví konvertiti vstúpia do našej Katolíckej cirkvi. V tom nech mi pomáha Boh i najsvätejšia Bohorodička Mária, vždy Panna!

Karol Dučák
Ilustračné fotografie: Ján Maršálek
::
Súvisiace články:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

5 komentárov:

  1. Moja poznámka asi nebude priamo k téme článku, ale rád by som uviedol:

    Tisíce Slovákov dovolenkujú v moslimských krajinách – napriek tomu, že tam nemajú možnosť ísť na (nedeľnú) svätú omšu. Myslím, že je to chyba (a vlastne hriech). Kresťan-katolík by nemal ísť na dovolenku za okolností, ktoré mu nedovoľujú splniť si náboženskú povinnosť účasti na omši v nedeľu a prikázaný sviatok.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák7.8.19

      Ján M., máte čiastočne pravdu. Aj preto sa snažím presvedčiť kompetentných, aby zriadili v blízkosti Alanye aspoň mariánsku svätyňu. V Turecku sú aj katolícke kostoly, ale je ich veľmi málo a často sú vzdialené od letovísk. Jeden z nich: http://antalya-magnificent-city.blogspot.com/2011/04/antalya-belek-garden-of-religions.html
      Musím povedať, že nesúhlasím s požiadavkou vyhýbať sa dovolenkám v moslimských krajinách. Zvlášť v Turecku nie. Táto krajina sa usiluje o vstup do EÚ a to je príležitosť na také subtílne vydieranie: "Áno, chcete do EÚ, ale my od Vás za to žiadame stavať kostoly pre našich dovolenkárov. Veď máte obrovské príjmy z turistiky!" Jednoducho musíme byť aj zdravo drzí. Ak sú moslimskí imigranti, prichádzajúci do EÚ, drzí, prečo nie my?

      Odstrániť
    2. Nuž áno, lenže my nie sme zdravo drzí.
      A druhá vec: Keď ide katolík na dovolenku a vopred vie, že sa preto nezúčastní nedeľnej svätej omše, nepácha hriech?

      Odstrániť
    3. Karol Dučák7.8.19

      Určite pácha hriech ten, kto ide na dovolenku a vopred vie, že tam nebude mať možnosť ísť v nedeľu a prikázaný sviatok na sv. omšu.

      Odstrániť
  2. Karol Dučák7.8.19

    V Turecku žijú aj kresťania, aj keď - pochopiteľne - v menšine. Sú však aktívni a dávajú o sebe vedieť aj prostredníctvom internetu. Link na jeden z mnohých programov tureckých kresťanov: https://www.youtube.com/watch?v=SFQOGKYVA6c

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.