Svätý Pius X. horlil za plnšiu účasť veriacich na liturgii

 

Karol Dučák

Na prelome 19. a 20. storočia bola v Katolíckej cirkvi pociťovaná stále naliehavejšia potreba reformy liturgickej hudby pri svätej omši. Hudba a spev sa kriticky vzďaľovali od liturgie. Hudba, ktorá sa vyvíjala na chóroch, sa stala samoúčelnou a prispôsobovala sa svetu. Pri omšovej obete čoraz častejšie zaznievali opery a oratóriá, plné svetských prvkov, ktoré s liturgiou svätej omše nemali nič spoločné. Už to nebola hudba, ktorá mala byť súčasťou liturgie, ale boli to skôr koncerty hudby s liturgickou prítomnosťou.

Najhoršie to bolo v Taliansku, ale situácia nebola oveľa lepšia ani v mnohých iných krajinách. V Nemecku bola síce úroveň cirkevnej hudby o niečo vyššia, ale aj tu sa vyskytovali závažné nedostatky. Našťastie práve v tomto období sa na čelo Katolíckej cirkvi dostal hudobne vzdelaný reformátor pápež Pius X., ktorý poznal všetky spomínané problémy a nedostatky a preto sa svojou reformou cirkevnej hudby snažil o nápravu pomerov.

Mnoho poznatkov, potrebných na pochopenie vývoja cirkevnej hudby v tomto krízovom období, poskytuje jeden zdroj z rakúskeho dištriktu FSSPX, prinášajúci rozhovor s Dr. Johannesom Laasom, promovaným hudobným vedcom. Ako uvádza Dr. Laas, budúci pápež Pius X. videl už dlhé roky pred svojím nástupom na pápežský stolec neblahú situáciu cirkevnej hudby tej doby. Napríklad gregoriánsky chorál sa takmer vôbec nepestoval a tiež nebolo „neobvyklé počuť v kostole operné alebo operetné hity s latinským textom – nehovoriac o talianskych kapelách, ktoré v kostole predvádzali aj úplne svetské melódie. Bolo to tak v Taliansku, ale bohužiaľ aj v mnohých iných krajinách. Bol to problém celkovo upadajúcej cirkevnej hudby, ktorá nemala takmer nič spoločné s liturgiou“. (1)

Pius X. sa narodil 2. júna 1835 vo vtedy malej dedine Riese ako Giuseppe Melchiorre Sarto. Vyšiel z chudobných pomerov a ako katolícky duchovný prešiel všetkými úrovňami hierarchie, od kaplána až po pápeža. Veľmi dobre poznal ľudí a nikdy nezabudol na to, z akých pomerov vyšiel. Po celý život to bol skromný a pokorný človek, ktorý si nikdy nepotrpel na prepych. Veľmi dobre poznal pomery v Katolíckej cirkvi svojej doby a bol tiež hudobne vzdelaný. Nemecký kňaz a spisovateľ Wilhelm Hünermann v životopise pápeža Pia X. uvádza, že budúci pápež Pius X. ako gymnazista spieval v Riese v cirkevnom spevokole a keď raz vo sviatok Nanebovzatia Panny Márie „spieval sólo Et incarnatus est, všetky hlavy sa obracali k organu, lebo ešte nepočuli taký nádherný, jasný a zvonivý hlas“. (2)

Ale to nebolo všetko. Niekedy sa mladý Sarto dostal aj k vytúženej hre na organe. Starý učiteľ Gecherle, ktorý hral na organe vo farskom kostole v Riese, dal niekedy mladému Sartovi „po omši zahrať postlúdium – dohru a vtedy niektorí ľudia z Riese tvrdili, že to čoskoro zahrá lepšie ako majster“. (3)

Budúci pápež Pius X. sa naučiť výborne hrať aj na klavíri, hoci tento nástroj nepovažoval za vhodný pre posvätnú liturgiu. Lenže mladý Sarto dokázal omnoho viac. Zvládol aj hru na fagot a keď študoval v seminári, v poslednom ročníku svojho štúdia prevzal vedenie cirkevného spevu seminaristov a s najväčšou pravdepodobnosťou práve v tomto období zložil niekoľko menších liturgických vokálnych skladieb. (4)

Budúci pápež doslova žil cirkevnou hudbou a bol odhodlaný osobne sa čo najviac pričiniť o nápravu neblahých pomerov v cirkevnej hudbe tej doby. Všade tam, kde pôsobil ako kaplán, kňaz, kanonik, biskup a kardinál, pestoval sakrálnu hudbu. Výchovne pôsobil na duchovenstvo a sám vyučoval liturgický spev. Dôstojné slávenie liturgie sv. omše bolo jeho najvyššou prioritou. Cestoval na cirkevné hudobné kongresy a zaujímal sa o nové trendy v rozvoji cirkevnej hudby. Zaoberal sa aj reformnými myšlienkami benediktínov zo Solesmes, ktorí sa intenzívne usilovali o reštitúciu gregoriánskeho chorálu na základe zachovaných rukopisov.

V roku 1893, teda desať rokov pred svojím nástupom na pápežský stolec, napísal Giuseppe Melchiorre Sarto kongresu cirkevnej hudby, ktorý sa konal v Thiene, neďaleko Padovy, tieto idey: „Odporúčajte gregoriánsky chorál a ukážte, ako ho možno pestovať a popularizovať. Kiežby bolo možné, aby všetci veriaci spievali nemenné časti omše, tak ako spievajú Litánie z Loreta alebo Tantum ergo... To by bol v mojich očiach najväčší úspech pestovania cirkevnej hudby, pretože potom by sa veriaci skutočne zúčastňovali na liturgii a pestovala by sa zbožnosť a oddanosť.“ (5)

Z toho jasne vyplýva, že už vtedy budúci pápež Pius X. sníval o tom, že raz budú všetci veriaci prichádzať na svätú omšu nie preto, aby na nej boli prítomní ako nezúčastnení diváci, ale preto, aby sa svojím spevom „skutočne zúčastňovali na liturgii“.

1. mája 1895 vydal Giuseppe Melchiorre Sarto už ako benátsky patriarcha pastiersky list, ktorý vyjadroval snahu navrátiť miestu bohoslužby dôstojnosť a očistiť katolícky kult od všetkého profánneho a teatrálneho. Spev a hudba majú byť v zmysle tohto pastierskeho listu „liturgickou modlitbou“. Za hlavné znaky sakrálnej hudby označil benátsky patriarcha posvätnosť spevu, dobrú kvalitu umenia a univerzálnosť na rozdiel od „divadelných manierov“. Za hlavné „cesty k reforme sakrálnej hudby označil gregoriánsky chorál, palestrinovskú polyfóniu a modlitby, spievané ľuďom“. (6)

Z tohto pastierskeho listu vychádzal Giuseppe Melchiorre Sarto už ako pápež Pius X. pri tvorbe svojho motu proprio Tra le sollecitudini z 22. novembra 1903. Napríklad hneď v druhom bode tohto dokumentu pápež zopakoval to, čo už predtým napísal vo svojom pastierskom liste z roku 1895, teda že cirkevná hudba musí mať tri základné znaky: posvätnosť, správnosť foriem a univerzálnosť. (7)

Motu proprio Tra le sollecitudini pápeža Pia X. predstavuje skutočný medzník v histórii cirkevnej hudby. Týmto dokumentom vydal pápež „skutočného sprievodcu praxou a teóriou sakrálnej hudby, prečítanie ktorého aj dnes veľmi cenné. Zároveň dal zásadné impulzy pre teológiu cirkevnej hudby“. (8)

V tomto dokumente Pius X. preferuje gregoriánsky chorál ako univerzálny fundament cirkevnej hudby, hoci a priori nezavrhuje iné formy chrámovej hudby, predovšetkým rímsku školu klasickej polyfónie Petra Aloisa Palestrinu, o ktorej sa Pius X. vyjadroval vždy s úctou a rešpektom. Pápež však najvyššie vyzdvihuje gregoriánsky chorál ako vlastný spev, ktorý Cirkev zdedila po predkoch a po stáročia ho žiarlivo strážila. Preto bol gregoriánsky chorál vždy pokladaný za vzor sakrálnej hudby. Má sa teda hojne zavádzať k liturgickým úkonom a obzvlášť starostlivo má byť zavádzaný medzi ľud, aby mali veriaci znovu činnejšiu účasť na cirkevných obradoch tak, ako to bývalo za starodávna. (9)

Motu proprio Tra le sollecitudini nebolo určené len duchovenstvu. Ako sa vyjadril Dr. Laas, „cieľom Pia X. bolo znovu zaviesť gregoriánsky chorál medzi ľudí. Veriaci by mali mať možnosť aktívne sa zúčastňovať na liturgii... Inými slovami: veriaci by mali spievať pridelené časti omše a byť tak sami liturgicky aktívni. Takto sa opravdivo liturgicky spájajú s obetou kňaza. Tu sa jasne prejavuje na Piovi X. vplyv skutočného hnutia liturgickej obnovy, zakoreneného v duchu benediktínskeho mníšstva. Zároveň dal rozhodujúci impulz autentickému liturgickému hnutiu“. (10)

A na inom mieste Dr. Laas hovorí, že „liturgický spev nie je len súčasťou liturgie, je to samotná liturgia. Ako uviedol Pius X., speváci vykonávajú ‚pravý liturgický úrad‘. To platí aj pre veriacich, pokiaľ spievajú svoje pridelené party. Je samozrejmé, že to, čo sa spieva, nemôže byť ľahostajné. Cirkevná hudba musí dýchať kvalitami liturgie. To samozrejme platí aj pre všetky ostatné formy cirkevnej hudby“. (11)

Pius X. však nezavrhoval ani modernú hudbu. Ako uviedol vo svojom Motu proprio Tra le sollecitudini, Cirkev počas svojej dlhej histórie rešpektovala a podporovala pokrok v umení a pripúšťala v liturgii všetko ušľachtilé a krásne, čo dokázali umelci vytvoriť, lenže pritom rešpektovala liturgické zákony. Preto sa nebránila ani prieniku modernej hudby do chrámov, pretože aj tvorcovia modernej hudby sú schopní vytvoriť hodnotné a kvalitné diela, ktoré nie sú nedôstojné liturgických úkonov. Pri dielach modernej hudby je však potrebné obzvlášť pozorne prihliadať na ich obsah, pretože moderná hudba vstúpila predovšetkým do svetských služieb. Preto je dôležité pred uvedením moderných hudobných diel preskúmať ich obsah a zabezpečiť, aby boli pripúšťané do chrámov len v tom prípade, ak neobsahujú nič svetské, nepripomínajú divadelné motívy a neboli vytvorené na spôsob svetských diel ani vo svojich vonkajších formách. (12)

Pomerne veľa pozornosti venuje pápež Pius X. používaniu hudobných nástrojov. Vyzdvihuje organ, ale nezavrhuje ani používanie iných nástrojov. Výslovne zakazuje v kostoloch hru na klavíri a používanie hrmotných alebo rozmarných nástrojov, napríklad bubna, bubienka, činelov, zvončekov a podobne. (13)

Na konci svojho dokumentu sa pápež vyjadruje aj k iným záležitostiam v súvislosti s cirkevnou hudbou. Horlí za zriaďovanie škôl spevu medzi klerikmi, za pestovanie gregoriánskeho spevu v seminároch a cirkevných ústavoch, za zriaďovanie diecéznych komisií pre záležitosti posvätnej hudby, za všestranný rozvoj sakrálnej hudby v celej Cirkvi, atď.

Cirkevnej hudbe sa Pius X. venoval počas celého svojho pontifikátu. Jeho zásluhou vznikol v Ríme Pápežský inštitút pre posvätnú hudbu (prvotný názov Vyššia škola posvätnej hudby), ktorý bol založený v roku 1910 a otvorený 3. januára 1911.

Na myšlienky pápeža Pia X. nadviazali v svojich dielach nasledujúci pápeži Pius XI. a Pius XII. v pokračujúcom diele reformy cirkevnej hudby 20. storočia. Odvolával sa na ne aj Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Sacrosanctum concilium. V tomto dokumente nachádzame všetky podnetné idey pápeža Pia X. Týka sa to napríklad dôležitosti pestovania gregoriánskeho chorálu a polyfónie v liturgii: „Cirkev pokladá gregoriánsky spev za vlastný rímskej liturgii, a preto má mať pri liturgických úkonoch za rovnakých podmienok prvé miesto. Iné druhy sakrálnej hudby, najmä však polyfónia, sa pri bohoslužbách nijako nevylučujú, ak zodpovedajú duchu liturgického úkonu... Treba dokončiť typové vydanie kníh gregoriánskeho spevu a pripraviť aj kritické vydanie kníh, ktoré už vyšli po reforme svätého Pia X.“ (14)

Koncilová konštitúcia Sacrosanctum concilium venuje pozornosť aj používaniu hudobných nástrojov v liturgii: „Píšťalový organ nech je v latinskej Cirkvi vo veľkej úcte ako tradičný hudobný nástroj, ktorého zvuk vie dodať cirkevným obradom obdivuhodný lesk a mohutne povznáša myseľ k Bohu a k nebeským veciam. Iné nástroje možno pripustiť v bohoslužbe podľa úsudku a so súhlasom kompetentnej územnej cirkevnej vrchnosti...“ (15)

A takto by sme mohli pokračovať aj ďalej. Druhý vatikánsky koncil sa nespreneveril dielu pápeža Pia X. ani dielam iných pápežov 20. storočia a ponechal poklad cirkevnej hudby čistý a neporušený.

V posledných desaťročiach sme však neraz svedkami neuvážených experimentov v oblasti cirkevnej hudby, preto musíme byť v strehu. Ako uviedol už svätý Pius X., Katolícka cirkev vždy rešpektovala a podporovala pokrok v umení, takže pripúšťala k bohoslužbe aj modernú hudbu, lenže neslobodno zabúdať na to, že moderná hudba vstúpila predovšetkým do svetských služieb a preto musí Cirkev s mimoriadnou pozornosťou dohliadať na to, aby moderné hudobné diela, ktoré pripúšťa do chrámu, neobsahovali nič svetské, neobsahovali divadelné motívy a neboli vytvárané na spôsob svetských skladieb ani vo svojich vonkajších formách. (16)

Toto musí zostať navždy platné.

 

Karol Dučák

 

Poznámky:

(1) Pius X. und das kostbare Erbe der Kirchenmusik. In: Distrikt Österreich Priesterbruderschaft St. Pius X. Dostupné na internete: fsspx.at.

(2) Hünermann, W.: Pius X. Blčiaci oheň. Bratislava: Don Bosco, 2010, ISBN

978-80-8074-112-9, s. 53.    

(3) Hünermann, W.: Pius X. Blčiaci oheň. Bratislava: Don Bosco, 2010, ISBN

978-80-8074-112-9, s. 54.

(4) Pius X. und das kostbare Erbe der Kirchenmusik. In: Distrikt Österreich Priesterbruderschaft St. Pius X. Dostupné na internete: fsspx.at.

(5) Pius X. und das kostbare Erbe der Kirchenmusik. In: Distrikt Österreich Priesterbruderschaft St. Pius X. Dostupné na internete: fsspx.at.

(6) Mafera, C.: Veneto e Romano – La storia di San Pio X nel centenario della sua morte (1835–1914). In: San Paolino's Voice. Dostupné na internete: carlomafera.wordpress.com.

(7) Porov. Pius X.: Tra le sollecitudini, 2.

(8) Pius X. und das kostbare Erbe der Kirchenmusik. In: Distrikt Österreich Priesterbruderschaft St. Pius X. Dostupné na internete: fsspx.at.

(9)  Porov. Pius X.: Tra le sollecitudini, 3.

(10) Pius X. und das kostbare Erbe der Kirchenmusik. In: Distrikt Österreich Priesterbruderschaft St. Pius X. Dostupné na internete: fsspx.at.

(11) Pius X. und das kostbare Erbe der Kirchenmusik. In: Distrikt Österreich Priesterbruderschaft St. Pius X. Dostupné na internete: fsspx.at.

(12) Porov. Pius X.: Tra le sollecitudini, 5.

(13) Porov. Pius X.: Tra le sollecitudini, 5.

(14) Sacrosanctum concilium, 116–117.

(15) Sacrosanctum concilium, 120.

(16) Porov. Pius X.: Tra le sollecitudini, 5.

::

Súvisiaci článok:

Svätý Pius X. – konzervatívny novátor