Katolícka cirkev nikdy nekolaborovala s režimom Tretej ríše

 

Karol Dučák

Dňa 21. februára roku 1944 o druhej hodine po polnoci píše jeden väzeň za ošklivými červenými múrmi brandenburskej trestnice list sestre. Má pred sebou ešte hodinu života. List začína slovami: „O tretej hodine zomriem.“

Pisateľom listu je Alfons Wachsmann, bývalý farár v Greifswalde, ktorý bol odsúdený na trest smrti za protinacionálnosocialistickú činnosť. Má za sebou osem mesiacov zničujúcej väzby. Po tomto dlhom období mučivej neistoty nasleduje zdrvujúca istota. Smrť!

Odsúdený kňaz píše: „O hodinu pôjdem na druhú stranu, do nádhery živého Boha. Odovzdal som sa celý, bezo zvyšku a bez akýchkoľvek výhrad Bohu. V jeho ruke som zachránený. Na svojom svätom srdci má Kristus prenesie na druhú stranu, k Otcovi.“

Zachoval sa presne podľa slov Pána Ježiša: „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 39).

Alfons Wachsmann stráca svoj život pre Pána a teraz sa už teší na štedrú odmenu od Boha za svoju vernosť. O tretej hodine sa dvíha katova sekera a s desivou silou dopadá na šiju kňaza. Hlava mučeníka sa odkotúľa od tela jedného z mnohých nemeckých kňazov, ktorí za svoju vernosť Bohu zaplatili životom počas nacistickej hrôzovlády v Nemecku. Do zoznamu mučeníkov pribúda ďalšie meno. Buď Bohu vrúcna vďaka za to, že dal našej Cirkvi toľko ušľachtilých mučeníkov z radov nemeckých kňazov!

Katolícka cirkev bola a dodnes je terčom zúrivých útokov zo strany širokého spektra jej nepriateľov. Týka sa to aj vývoja Katolíckej cirkvi v Nemecku pred nástupom Hitlera k moci a aj v dobe trvania nacistického režimu. Neraz sme boli v minulosti konfrontovaní s tvrdením, že Katolícka cirkev v Nemecku údajne zohrala počas druhej svetovej vojny negatívnu úlohu svojím tolerantným postojom k nacizmu, ba výnimkou neboli ani extrémne názory, že nemeckí katolícki duchovní priamo kolaborovali s nacistami. Tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde a svedčia buď o neobjektívnej zaujatosti voči našej Cirkvi, alebo o povrchnej znalosti nemeckých dejín prvej polovice 20. storočia. Nezvratné fakty totiž svedčia v prospech Katolíckej cirkvi v Nemecku.

Už pred uchopením moci nacistami sa nemecký episkopát jasne dištancoval od nacizmu: 30. septembra 1930 biskupský ordinariát v Mainzi deklaroval, že katolíci nesmú byť členmi Hitlerovej strany a tí katolíci, ktorí sa hlásia k princípom tejto strany, nesmú pristupovať k sviatostiam. Na Silvestra 1930 kardinál Bertram dôrazne varoval pred politickou radikalizáciou, rasovou ilúziou, vytvorením národnej cirkvi, odtrhnutej od Ríma, a pred výmyslami o takzvanom pozitívnom kresťanstve v § 24 straníckeho programu NSDAP. Rovnako rozhodne sa obrátili proti národnému socializmu aj ostatní nemeckí katolícki biskupi.

Osservatore Romano, politicko-náboženský denník Vatikánu a oficiálny tlačový orgán pápeža, vo svojom čísle 238 z roku 1930 na margo týchto udalostí uviedol: „Hákový kríž je pohanský. Príslušnosť k národnosocialistickej strane je nezlučiteľná s katolíckym svedomím.“ Ten istý denník znovu potvrdil odmietavý postoj k nacizmu 21. januára 1931: „Katolícka doktrína a národný socializmus sú nezlučiteľné.“

Katolícka cirkev v Nemecku sa nespreneverila svojmu poslaniu. Dňa 5. augusta 1931 Fuldauská biskupská konferencia prijala spoločné vyhlásenie, v ktorom jednoznačne odsúdila socializmus, komunizmus a národný socializmus. V dôsledku rozhodného postoja nemeckého episkopátu opustilo Katolícku cirkev mnoho nemeckých katolíkov, ktorí boli sympatizantmi NSDAP, a biskupi boli vystavení bezohľadným hrozbám. Ešte pred nástupom nacistov k moci v roku 1933, ale aj po ňom, boli zaznamenané mnohé kolektívne aj individuálne protesty Katolíckej cirkvi proti zvoli nacistov, avšak katolíci tvorili menšinu nemeckého obyvateľstva a nemeckí evanjelici, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva Nemecka, mali prevažne ústretový postoj k nacizmu.

Paradoxne, aj v čase nástupu Hitlera k moci, teda štyri storočia po vystúpení Martina Luthera, sa tragicky prejavovalo rozdelenie Nemecka v dôsledku reformácie. Aj keď z úcty k pravde musíme konštatovať, že živnou pôdou pre reformáciu sa stal mravný úpadok renesančného pápežstva a dlhodobé odkladanie riešenia problémov Cirkvi, napríklad kupčenie s odpustkami, musíme jedným dychom dodať, že reformácia spôsobila ťažkú ranu západnému kresťanstvu. Rozdelenie pôvodne jednotného kresťanstva v dôsledku reformácie a následné náboženské vojny výrazne zdecimovali obyvateľstvo Európy a vystavili európske kresťanstvo smrteľnej hrozbe.

Predovšetkým tridsaťročná vojna (1618–1648), ktorá bola primárne konfliktom medzi katolíckymi a protestantskými štátmi, ale zasahovala aj do politických a ekonomických záujmov európskych mocností, spôsobila veľké straty na životoch a značne poškodila ekonomiku, najmä na území Nemecka.

Práve toto reformáciou zavinené rozdelenie Európy, a škody spôsobené náboženskými vojnami, výrazne oslabili schopnosť Európy brániť sa tureckej expanzii. To umožnilo Turkom dostať sa v roku 1683 až k Viedni a smrteľne ohroziť európske kresťanstvo. Najväčšou hrozbou pre kresťanskú Európu teda nebola sila Turkov, ale slabosť Európy zdecimovanej reformáciou. Sám Luther bol zdesený nad nesmiernym pustošením, ktoré reformácia priniesla.

Vari najtragickejšie postihla reformácia práve Nemcov. Reformáciou spôsobené rozdelenie nemeckého národa pretrvávalo ďalšie storočia a prejavilo sa dokonca aj po vyše štyristo rokoch, v čase mocenského vzostupu Hitlera. Kým katolícki biskupi pred rokom 1933 jednotne pranierovali neľudskosť nacizmu, žiaden protestantský cirkevný vodca okrem bavorského cirkevného prezidenta Friedricha Veita sa nepostavil proti nacistickej hrozbe. Mnohí evanjelickí pastori sa stali dokonca členmi Hitlerovej NSDAP, čo bolo v Katolíckej cirkvi absolútne nepredstaviteľné.

Katolícki duchovní mali prísny zákaz akokoľvek sa angažovať v prospech nacistov a vstupovať do politických štruktúr NSDAP. Celkove možno povedať, že postoj nemeckých evanjelikov k nacizmu bol prevažne ústretový. Napríklad pri ríšskych voľbách 5. 3. 1933 v katolíckom Hauensteine získali katolícke strany Zentrum a BVP spolu 92,6 percenta hlasov, no v protestantskom Darsteine, vzdialenom len štyri kilometre od Hauensteinu, získala NSDAP sto percent hlasov.

V záujme objektivity však musíme pripomenúť, že aj v protestantskom tábore sa časť duchovných zapojila do hnutia odporu proti nacizmu. Najznámejším sa stal Dietrich Bonhoeffer, ktorého nacisti popravili v roku 1945 v koncentračnom tábore Flossenbürg. V evanjelickom prostredí sa postavila proti nacizmu aj takzvaná Bekennende Kriche (Vyznávajúca cirkev), založená pastorom Martinom Niemöllerom, avšak evanjelické hnutie odporu bolo v porovnaní s katolíckym omnoho slabšie aj napriek tomu, že evanjelikov žilo v Nemecku oveľa viac ako katolíkov.

Keď sa dostali nacisti k moci začiatkom roku 1933, využili všetky dostupné prostriedky na upevnenie svojej vratkej pozície v Nemecku. Zlikvidovali princípy demokracie a rozbili všetky ostatné politické strany a odbory. Tým získali monopol na politickú moc v krajine. Bežným javom sa stalo prenasledovanie politických odporcov a zastrašovanie nepoddajných obyvateľov, ba nacisti sa neštítili ani volebných podvodov. Takúto prax výrečne dokumentuje výpoveď Michaela Sauera, mladého kaplána v bavorskom mestečku Bechhofen, zaznamenaná autorom článku v septembri roku 2008: „Pri voľbách do ríšskeho snemu tesne po uchopení moci nacistami, keď boli výsledky volieb zámerne zmanipulované, došlo v jednej volebnej miestnosti v Landau, v Sliezsku, k nebezpečnej konfrontácii. Miestny volebný šéf, nacista, pyšne oznamoval: ‚V Landau získala NSDAP sto percent hlasov!‘ Môj dedo, spolupracovník katolíckej strany Zentrum, v sebe zozbieral toľko odvahy, že sa postavil a opýtal sa: ‚A kde je môj hlas strane Zentrum?‘ Nato sa nacista zúrivo pozrel na môjho deda a odvetil mu: ‚Ty si prvý, ktorý pôjde na Sibír, keď porazíme Rusko!‘ “

Mnohí katolícki laici, kňazi a biskupi po celé dlhé roky existencie nacizmu často aktívne vystupovali proti hnedému moru a verejne pranierovali jeho neľudské praktiky. Najznámejším kritikom bol biskup Clemens August gróf von Galen, pre svoje protinacistické postoje známy ako Lev z Münsteru. Výraznou postavou katolíckej opozície voči politike nacistického režimu bol aj mníchovský arcibiskup a kardinál z Mníchova a Freisingu Michael von Faulhaber. Podobne sa vzopreli nespravodlivému režimu aj ďalší nemeckí biskupi. No neboli to len katolícki biskupi. Viac ako 12 000 kňazov, teda polovica nemeckého katolíckeho kléru tej doby, sa dostala do priameho konfliktu s nacistickým režimom.

Katolícka Cirkev v Nemecku krvácala z mnohých rán. Celkovo bolo v nemeckom jazykovom priestore usmrtených rukami nacistov viac ako 4 a pol tisíca kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, pretože pomáhali Židom.

Stovky nemeckých katolíckych kňazov skončili v nacistických väzniciach a koncentračných táboroch a mnohí z nich zaplatili za svoj vzdor voči obludnému režimu vlastným životom. Najviac v koncentračnom tábore Dachau, kde boli od roku 1940 postupne sústreďovaní zatknutí duchovní z Nemecka a iných európskych krajín. Celkove bolo v koncentračnom tábore Dachau v rokoch 1939 až 1945 väznených 2 720 duchovných. Z nich bolo 2579 katolíckych, 109 evanjelických, 22 gréckoortodoxných, osem starokatolíckych a dvaja moslimskí duchovní. Najviac väznených, vyše 90 percent, teda pripadalo na katolícky klérus.

Z hľadiska národnostného zloženia bolo najpočetnejšie zastúpené poľské duchovenstvo. Z celkového počtu 1780 v Dachau väznených poľských duchovných ich tu umrelo 868, vrátane niekoľkých biskupov. Nemeckých duchovných tu bolo uväznených 447 (podľa niektorých zdrojov boli v tomto počte zahrnutí aj rakúski duchovní). 94 z tých 447 duchovných v Dachau umrelo.

V koncentračnom tábore Dachau došlo k ojedinelej udalosti v dejinách Katolíckej cirkvi. Dňa 17. decembra 1944 tam francúzsky biskup Gabriel Piguet tajne vysvätil za kňaza nemeckého diakona Karla Leisnera, v tom čase už ťažko chorého tuberkulotika. Karl Leisner po svojom vysvätení za kňaza odslúžil len jednu svätú omšu. Bola to jeho primičná omša dňa 26. decembra 1944. Karl Leisner zomrel 12. augusta 1945 v sanatóriu Planegg vo veku 30 rokov a 23. júna 1996 bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II.

Francúzskych duchovných bolo v Dachau 156 a z nich desať zomrelo. Duchovných z bývalej ČSR bolo v Dachau menej ako Francúzov, ale viac ich zomrelo. Zo 109 českých a slovenských duchovných ich 24 v tomto koncentračnom tábore zomrelo. Holandských duchovných bolo 63 a z nich sedemnásti zomreli. Celkovo zomrelo v koncentračnom tábore Dachau 1034 duchovných. Väčšinu z nich tvorili Poliaci.

Rímskokatolícky klérus, väznený v Dachau, pochádzal zo 144 diecéz a 25 národov. Boli tu zastúpené takmer všetky stupne katolíckej hierarchie od študentov teológie až po arcibiskupa. V tábore väznili rehoľníkov 40 rádov. Najviac jezuitov. Najstarším väzneným kňazom bol osemdesiatdvaročný litovský farár.

Nemeckí duchovní však umierali nielen v Dachau, ale aj v iných koncentračných táboroch, hoci v menšom počte. Celkovo zomrelo v nacistických koncentračných táboroch podľa rôznych prameňov 108 alebo 109 nemeckých duchovných. Ďalších 74 nemeckých kňazov bolo popravených alebo usmrtených mimo koncentračných táborov.

V boji proti nacizmu však umierali nielen duchovní, ale aj mnohí katolícki laici. Už krátko po uchopení moci nacisti chladnokrvne zavraždili v lete 1934 prominentných katolíkov Ericha Klausenera, Adalberta Probsta a Fritza Gerlicha. Neskôr zahynuli mnohí ďalší odporcovia nacizmu z radov nemeckých katolíkov, ktorí mali významný podiel na nemeckom hnutí odporu. K najvýznamnejším článkom nemeckého hnutia odporu patril Kreisauer Kreis (Kreisauský kruh), ktorého členovia sa zhromaždili okolo katolíckeho grófa von Moltkeho, neskôr popraveného nacistami. Veriacim katolíkom bol aj Claus Schenk gróf von Stauffenberg, ktorý 20. júla 1944 uskutočnil atentát na Hitlera a krátko nato bol popravený.

Osobné kontakty s nemeckým hnutím odporu, ktoré sa pokúšalo atentátom odstrániť Hitlera, mal aj pápež Pius XII. Spojkou Vatikánu k atentátnikom bol mníchovský právnik Josef Müller, veriaci katolík a presvedčený odporca nacizmu. Pius XII. sa energicky zapojil do tajnej vojny proti Hitlerovi na základe katolíckej tradície tyranovraždy, pričom dovolil jezuitom a dominikánom, jemu priamo podriadeným, angažovať sa pri tajných akciách.

Zbožný katolík Müller vytvoril sieť podobne zmýšľajúcich priateľov, ktorí mali prístup k nacistickým úradníkom, pracujúcim v novinách, bankách, dokonca aj v SS. Vďaka tomu dokázal zásobovať Vatikán veľmi cennými informáciami vrátane bojových plánov nacistov, ktoré Vatikán odovzdával spojencom. Pápež sa tak stal skutočnou spojkou medzi Západom a nemeckým hnutím odporu, pokúšajúcim sa odstrániť Hitlera. Všetky pokusy o atentát na Hitlera však zlyhali a po neúspešnom sprisahaní Valkýra v roku 1944 bol Müller zatknutý. Prešiel koncentračnými tábormi v Buchenwalde, Flossenbürgu a Dachau, neskôr bol odoslaný do Rakúska a nakoniec do severného Talianska, kde ho oslobodila americká armáda.

Všetky uvedené fakty jednoznačne dokumentujú hrdinstvo nemeckých katolíkov v boji proti nacizmu. Nemecký katolícky kňaz a spisovateľ Gerhard Senninger píše, že „nacistický režim nemal po niekoľkých rokoch vlády, zhruba od rokov 1936/37, žiadne iné spoločenské zoskupenie, ani komunistov nie, ktoré by bolo považované za takého nebezpečného protivníka ako Cirkvi verní katolíci.“

Vo svetle všetkých uvedených faktov teda nemožno akceptovať tvrdenie, že sa Katolícka cirkev v Nemecku, a Katolícka cirkev vôbec, zachovala indiferentne voči nacizmu. Naopak, nemeckí duchovní, ako aj mnohí katolícki laici, vydali úchvatné svedectvá statočnosti a ľudského hrdinstva a zaslúžia si plnú úctu a rešpekt všetkých čestných obyvateľov sveta bez ohľadu na ich národnosť či náboženské presvedčenie.

 

Karol Dučák

 

Použitá literatúra:

Dučák, K.: Pius XII. – nedoceněný génius na papežském stolci (1). In: Apologie Církve. Dostupné na internete: apologie.info.

Dučák, K.: Poslušný až na smrť. Karl Leisner (1915–1945). Trnava: Spolok svätého Vojtecha – Vojtech, spol. s r. o., 2009. 216 s. ISBN 978-80-7162-764-7.

Lukassek, A.: Erster Gedenktag für Selige Märtyrer von Dachau. In: katholisch.de. Dostupné na internete: katholisch.de.

Pies, O.: Stephanus heute. Karl Leisner, Priester und Opfer, 7. Auflage. Mettberg: Verlag Dr. Elke Pies, 2008. 296 s. ISBN 978-3-928441-69-8.

Senninger, G.: Glaubenszeugen oder Versager? Katholische Kirche und Nationalsozialismus. Fakten-Kritik-Würdigung. 4. überarbeitete und erweiterte Auflage. St. Ottilien: EOS-Verlag, 2009. 459 s. ISBN 978-3-8306-7314-9.

Súkromný archív a vlastný výskum autora.

::

Súvisiaci článok: Očistený vierou.