Židia a boľševická revolúcia v Rusku

 

Karol Dučák

Blíži sa výročie boľševickej revolúcie v Rusku v roku 1917, ktorá je známa aj pod názvom Veľká októbrová socialistická revolúcia (skratka VOSR). Už takmer 109 rokov uplynulo od udalosti, ktorá tragicky poznamenala vývoj ľudstva v nasledujúcich desaťročiach. A keďže sa boľševická revolúcia odohrala v Rusku, boli Rusi často obviňovaní ako národ ateistických neznabohov, ktorý bojoval proti Bohu a rozpútal boľševický teror najprv v Rusku a potom aj v iných krajinách sveta. Treba však povedať, že historické fakty takéto obvinenia vyvracajú. Poctivé a objektívne štúdium histórie totiž dokazuje, že Rusi boli v skutočnosti národom kresťanov, ktorých boľševická revolúcia v Rusku v roku 1917 prevalcovala a urobila z nich národ mučeníkov.

Aj keď ústrednou postavou VOSR bol Vladimír Iľjič Lenin, ktorého predkovia pochádzali z kalmyckého, židovského, nemeckého, švédskeho a ruského prostredia, bez židovských boľševikov by Lenin nikdy nedokázal vytvoriť ateistický štát v Rusku a zdevastovať ruské kresťanstvo. Ostatne, boľševizmus vzišiel z marxizmu, ktorý má svoj pôvod v spisoch židovských autorov Marxa a Engelsa, a práve židovskí boľševici sa výrazne angažovali pri premene Ruského impéria na Sovietske Rusko.

Vynikli medzi nimi Lev Trockij (pôvodným menom Lejba Davidovič Bronštejn), Lev Borisovič Kamenev (pôvodným menom Lev Borisovič Rozenfeľd), Maxim Maximovič Litvinov (pôvodným menom Meir Henoch Mojszewicz Wallach-Finkelstein), Grigorij Zinoviev (pôvodným menom Hirsch Apfelbaum, známy aj ako Ovsej-Geršen Aronovič Radomysľski), Karl Radek (pôvodným menom Karol Sobelsohn), Lazar Mojsejevič Kaganovič, Michail Mojsejevič Kaganovič, Jakov Michajlovič Sverdlov, Veniamin (Benny) Michajlovič Sverdlov, Izidor Emmanuilovič Gukovskij (pôvodným menom Izraiľ Mendelevič Gukovskij), Izák Zacharovič Steinberg (Isaac Nachman Steinberg), Artemij Mojsejevič Ľubovič, Mojsej Josifovič Kalmanovič, Boris Zacharovič Šumjackij, Genrich Grigorijevič Jagoda, Ovšij Mojsejevič Nachamkis (známy pod revolučným pseudonymom Jurij Michajlovič Steklov), Semion Grigorievič Rošaľ, Grigorij Jakovlevič Sokolnikov (pôvodným menom Girš Jankelevič Briliant), Mojsej Solomonovič Urickij, Jakub Fürstenberg-Ganeckij (v ruskom prostredí známy ako Jakov Stanislavovič Ganeckij), Jemelian Michajlovič Jaroslavskij (pôvodným menom Minej Izrailevič Gubeľman), Arkadij Pavlovič Rozengoľc, Oskar Ľvovič Ryvkin, Jakov Grigorijevič Blumkin, Adolf Abramovič Joffe, Tobias Akselrod, Leonid Jakovlevič Gajkis (Chajkis), Solomon Abramovič Lozovskij (pôvodným menom Salomon Abramovič Dridzo), Jankel Chajmovič Jurovskij, veliteľ komanda Čeky, ktorý dal v júli 1918 vyvraždiť cársku rodinu Romanovovcov, atď.

Práve židovskí marxisti, ktorí sa pridali k Leninovi a stali sa boľševikmi, rozhodli o budúcom osude Ruska i veľkej časti sveta na celé dlhé desaťročia. A to aj napriek tomu, že Židia tvorili marginálnu časť obyvateľstva v Ruskom impériu.

Podľa prvého veľkého sčítania ľudu v roku 1897 žilo v Ruskom impériu 125 640 021 obyvateľov a z toho mali najväčšie denominácie nasledovné zastúpenie: „pravoslávni – 69,3 %, moslimovia – 11,1 %, rímskokatolíci – 9,1 % a židia – 4,2 %“ (vk.com). Boli tam však aj vyznávači iných minoritných denominácií, napríklad protestanti, uniati, atď.

Prekvapujúco vysoký bol podiel katolíkov v európskej časti Ruska. Týkalo sa to predovšetkým desiatich gubernií ruskej časti Poľska, dvoch gubernií v Litve, ako aj územia historickej oblasti Latgale na východe dnešného Lotyšska. Lenže vyznávači katolíckej viery v Rusku sa „neobmedzovali iba na etnických Poliakov a Litovcov. Mnoho katolíkov bolo aj medzi nemeckými kolonistami, ktorí od polovice 18. storočia osídľovali rozsiahle stepné oblasti Volyne, južnej Ukrajiny (Novorussie) a Povolžia. Práve s nimi je spojené založenie Chersonskej (od roku 1852 Tiraspolskej) diecézy Rímskokatolíckej cirkvi v roku 1848 (ktorá pod svojimi krídlami zjednotila rozsiahle územia osídlené prevažne katolíckymi Nemcami)“ (zametki-geo.livejournal.com).

V cárskom Rusku však nežili len rímskokatolíci, teda katolíci latinského obradu, ale aj členovia gréckokatolíckych (uniatskych), teda východných katolíckych cirkví, ktorí oficiálne nemohli vyznávať svoju vieru. V priebehu 19. storočia bol totiž uniatizmus v Rusku úplne zrušený. Ako posledná z uniatskych diecéz v cárskom impériu bola zrušená cholmská gréckokatolícka diecéza v ruskom Poľsku. Zrušenie tejto diecézy v roku 1875 bolo súčasťou masovej rusifikácie a násilného začleňovania gréckokatolíkov do Ruskej pravoslávnej cirkvi. Ďalšiu významnú katolícku komunitu v Ruskom impériu tvorili kompaktné skupiny arménskych katolíkov v Zakaukazsku.

Nie je k dispozícii presný oficiálny počet obyvateľov cárskeho Ruska v roku 1914 a tak sa odhadom stanovené údaje o populácii Ruského impéria v tomto období v rôznych zdrojoch líšia, ale podľa jedného zo serióznych zdrojov žilo v roku 1914 na území Ruského impéria odhadom 166 miliónov obyvateľov (porov. spartacus-educational.com).

Aj v roku 1914 bolo Ruské impérium kresťanskou krajinou, ktorej väčšina obyvateľstva patrila k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Potvrdzujú to štatistické údaje Ruskej pravoslávnej cirkvi z roku 1914, podľa ktorých žilo v Ruskom impériu v tomto období 98 363 874 pravoslávnych veriacich (porov. drevo-info.ru).

Neexistujú presné štatistické údaje o počte Rusov na území Ruského impéria v roku 1914, takže je prakticky nemožné precízne určiť počet Rusov v cárskom Rusku na začiatku prvej svetovej vojny, ale podľa odhadov odborníkov žilo v cárskom Rusku v roku 1914 vyše 73 miliónov Rusov. Jeden zdroj napríklad uvádza, že „celkový počet Rusov v roku 1914 bol 73,5 milióna“ (russian7.ru).

Čo sa týka židovskej populácie, podľa jedného zdroja žilo v Ruskom impériu na začiatku prvej svetovej vojny „viac ako 5,7 milióna Židov, čo predstavovalo najpočetnejšiu židovskú populáciu na svete“ (yivo.org).

Židia teda tvorili v tomto období zhruba 3,4 percenta populácie Ruského impéria. Z úcty k pravde je potrebné zdôrazniť, že väčšina ruských Židov marxizmus a boľševizmus odmietala. Omnoho viac prívržencov medzi ruskými Židmi mal sionizmus. Práve cárske Rusko v tej dobe bolo baštou svetového sionizmu, ktorý popri marxizme patril k najväčším nešťastiam ľudstva v 20. a na začiatku 21.storočia. Okrem toho ruskí Židia inklinovali k židovskej socialistickej strane Bund, ale aj k menševikom a eserom. S Leninom sa názorovo rozišli aj mnohí židovskí politici, ktorí ho v minulosti podporovali. Najznámejším z nich bol politik, revolucionár a novinár židovského pôvodu Julij Osipovič Martov (vlastným menom Julij Osipovič Cederbaum), ktorý na začiatku svojej politickej kariéry úzko spolupracoval s Leninom, no neskôr sa navždy rozišli a stali sa z nich nekompromisní politickí protivníci.

Židia sa však významne angažovali aj v boľševickej strane. Priznávajú to ostatne aj židovskí autori. Encyklopédia Židov vo východnej Európe inštitútu YIVO uvádza, že aj v boľševickej strane boli ruskí Židia „od samého začiatku nadmerne zastúpení... Začiatkom roka 1917 dosahoval ich počet tesne pod 1 000 z celkového počtu 23 600 členov. Najvýznamnejšie však bolo ich vysoké nadmerné zastúpenie vo vedení boľševickej strany... Počet židovských členov strany sa zvýšil po boľševickom prevzatí moci v októbri 1917, najmä v prvom desaťročí boľševickej vlády...“ (encyclopedia.yivo.org).

S ohľadom na nezvratné historické fakty je v tejto súvislosti dôležité zdôrazniť, že v rozhodujúcich chvíľach pred uskutočnením VOSR, keď Leninovi hrozilo totálne fiasko, práve židovskí boľševici zachránili Leninovu revolúciu a boli najvýznamnejšou a najspoľahlivejšou oporou vodcu svetového proletariátu pri budovaní ateistického komunistického štátu v Rusku.

Dôvodov bolo hneď niekoľko. Predovšetkým, Lenin bol síce schopný organizátor, ale bez pomoci vzdelaných židovských boľševikov, ktorí boli telom i dušou oddaní boľševizmu, by nebol schopný nastoliť a udržať pri moci boľševický aparát. Vodca svetového proletariátu si práve so židovskými boľševikmi rozumel omnoho lepšie ako s Rusmi. Lenin dokonca prostých ruských ľudí podceňoval a vyjadroval sa o nich s dešpektom, kým o Židoch sa vyjadroval v superlatívoch. Najlepšie o tom svedčí jeho výrok, ktorý vyslovil v jednom rozhovore so spisovateľom Maximom Gorkým: „Ruský múdry muž je takmer vždy Žid alebo človek s prímesou židovskej krvi“ (sergeytsvetkov.livejournal.com).

Lenin sa odcudzil Rusku a pohŕdal tradičnými piliermi ruskej spoločnosti. Pohŕdal cárskym samoderžavím, pohŕdal Ruskou pravoslávnou cirkvou, pohŕdal ruskou šľachtou a buržoáziou. Bol mu bytostne cudzí národný sentiment a preto mu v Rusku nebolo nič dobré. Lenin neplánoval reformovať cárske Rusko. On chcel úplne zničiť staré Rusko a na jeho troskách od základov vybudovať úplne novú, svoju vysnívanú beztriednu socialistickú spoločnosť. Preto získal v ruskom národe minimálnu podporu. Až na výnimky sa od neho dištancovali aj najvzdelanejší Rusi, ktorých v Rusku nebolo málo.

Napriek všetkým prežitým mýtom o neprekonateľnej zaostalosti Ruského impéria pred VOSR to so vzdelanosťou obyvateľstva cárskeho Ruska pred prvou svetovou vojnou nebolo ani zďaleka také zlé, ako to neskôr zveličovali boľševici po roku 1917. Cárske Rusko, v tej dobe tretia najľudnatejšia krajina sveta, v posledných desaťročiach svojej existencie intenzívne zvyšovalo vzdelanostnú úroveň obyvateľstva ríše. V celom impériu postupne vznikalo množstvo škôl, vrátane viac ako sto štátnych a súkromných vysokých škôl.

Niekoľko rokov pred revolúciou, „v akademickom roku 1914/1915 bolo v Ruskom impériu 105 vysokých škôl, na ktorých študovalo približne 127 000 študentov“ (interfax-russia.ru). Zaujímavé však je, že na území cárskeho Ruska vznikali aj počas prvej svetovej vojny nové vysoké školy. Napríklad „Štátna univerzita v Nižnom Novgorode, pomenovaná po N. I. Lobačevskom, bola založená v roku 1916...“ (interfax-russia.ru).

Celkový stav k roku 1917: „135 065 študentov študovalo na 124 univerzitách po celej krajine. Vysoké školy sa nachádzali v 27 mestách po celej ríši. V avantgarde vzdelávania stáli Petrohrad (38 štátnych a súkromných), Moskva (20 štátnych a súkromných), Kyjev (8 univerzít), Charkov (7) a Saratov (6). Desať univerzít malo celkový počet zapísaných študentov 35 695, čo bol rekord“ (pikabu.ru).

V Rusku teda bolo pred prvou svetovou vojnou mnoho vysokoškolsky vzdelaných ľudí, predovšetkým Rusov, ktorí boli schopní zmodernizovať Rusko aj bez boľševickej revolúcie. S veľkým oneskorením v porovnaní s vyspelým Západom prebiehala v Rusku od 90. rokov 19. storočia priemyselná revolúcia. Búrlivo rastúci ruský priemysel, naliehavá potreba modernizácie zaostalej krajiny i všeobecné globálne trendy si naliehavo vyžadovali vychovať dostatočný počet ruských inžinierov, architektov, vedcov, lekárov, kvalifikovaných robotníkov a dôstojníkov, potrebných na modernizáciu ruskej armády, najväčšej na svete v tej dobe. Zrejme najväčšou pýchou Ruského impéria bolo postavenie Transsibírskej magistrály, ktorá bola otvorená v roku 1916 a je dodnes najdlhšou železničnou traťou na svete s dĺžkou takmer 9 300 kilometrov.

Neprekvapuje teda, že za cára Mikuláša II. bolo vysokoškolské vzdelanie v Ruskej ríši „vo všeobecnosti najlepšie v Európe (z hľadiska počtu a kvality študentov). Stojí však za zmienku, že vyššie vzdelanie získavali predovšetkým príslušníci vyšších spoločenských vrstiev – deti šľachticov, vojakov, úradníkov, buržoázie a inteligencie“ (topwar.ru).

A to bol veľký problém pre Lenina. Drvivá väčšina schopných a talentovaných vzdelancov v Ruskej ríši, predovšetkým pravoslávnych Rusov, patrila k príslušníkom vyšších spoločenských vrstiev, ktorých chcel Lenin zlikvidovať. Zvlášť proti príslušníkom ruskej šľachty a buržoázie bola namierená Leninova boľševická revolúcia. Je síce pravda, že v ojedinelých prípadoch sa na stranu Lenina pridali aj príslušníci ruskej inteligencie z vyšších spoločenských vrstiev, napríklad ruský šľachtic Anatolij Vasiljevič Lunačarskij alebo Andrej Sergejevič Bubnov, narodený v bohatej ruskej obchodníckej rodine, avšak drvivá väčšina Rusov z vyšších spoločenských vrstiev kategoricky odmietala boľševizmus, ktorý im hrozil likvidáciou. A tak hľadal Lenin spojencov inde, medzi príslušníkmi iných národov. Boli medzi nimi Gruzínci, Arméni, Lotyši a príslušníci mnohých ďalších národov, paradoxne aj mnohí Poliaci. Priam legendou sa stal poľský šľachtic Felix Dzeržinskij, ktorý do služieb boľševickej revolúcie pritiahol ďalších poľských súdruhov. Najznámejšími z nich sa stali Stanisław Kosior, Bronisław Wesołowski, Franciszek Grzelszczak, Andrzej Radziszewski, Mieczysław Broński-Warszawski, Julian Leszczyński (známy aj pod pseudonymom Leński), Wiesław Rudolfowicz Mężyński, syn poľského šľachtica a ruskej matky, či Vladimir Dmitrijevič Bonč-Brujevič, ktorý sa síce narodil v Moskve, ale v rodine poľského pôvodu. Lenže najspoľahlivejšou údernou silou, ktorá rozhodla o úspešnej realizácii VOSR, boli nespochybniteľne židovskí boľševici v Rusku.

Nech to znie akokoľvek paradoxne – nespochybniteľné historické fakty dokazujú, že Lenina v rozhodujúcich momentoch zachránila práve tá menšina ruských Židov, ktorá sa pridala na stranu boľševickej revolúcie. Dňa 10. októbra 1917 (podľa vtedy platného juliánskeho kalendára), teda pätnásť dní pred začiatkom VOSR, sa v Petrohrade konalo tajné zasadnutie Ústredného výboru Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska (boľševikov), ktoré rozhodlo o budúcnosti 166 miliónov obyvateľov Ruského impéria, ale zároveň na dlhé desaťročia ovplyvnilo budúcnosť celého ľudstva. Toto zasadnutie totiž dalo zelenú realizácii ozbrojeného povstania, ktoré vstúpilo 25. októbra 1917 (podľa vtedy platného juliánskeho kalendára) do dejín ako VOSR. Podľa jedného autora, ktorý je synom židovského otca a ruskej matky, sa tohto prelomového zasadnutia dňa 10. októbra 1917 zúčastnilo dvanásť členov výboru a z toho presnú polovicu tvorili židovskí boľševici, ktorými „boli Trockij, Zinoviev, Kamenev, Sverdlov, Urickij a Sokolnikov“ (lechaim.ru).

Krutou iróniou osudu je fakt, že Židia, ktorých žilo v cárskom Rusku na začiatku prvej svetovej vojny niečo vyše 5,7 milióna, mali na tomto zasadnutí rovnaký počet zástupcov, ako zvyšných zhruba 160 miliónov obyvateľov Ruského impéria. Znie to naozaj neuveriteľne, ale 5,7 milióna Židov malo na tomto zasadnutí šiestich zástupcov a 160 miliónov zvyšných obyvateľov Ruského impéria malo takisto šesť zástupcov.

Židia mali na tomto zasadnutí viac zástupcov ako Rusi, ktorých žilo vo vtedajšom cárskom Rusku vyše 73 miliónov! Ruský národ totiž na tomto zasadnutí zastupovali len štyria zástupcovia: Vladimír Iľjič Lenin (aj keď vyhlásiť Lenina za Rusa je urážkou každého pravého Rusa), Andrej Sergejevič Bubnov, Georgij Ippolitovič Oppokov (známy aj ako Afanasi Lomov) a Alexandra Michajlovna „Šura“ Kolontajová (rodená Domontovičová). Okrem Židov a Rusov sa tohto zasadnutia zúčastnili aj Poliak Felix Dzeržinskij a Gruzínec Josif Vissarionovič Stalin (pôvodným menom Ioseb Besarionis dze Džugašvili).

Dvanásť ľudí rozhodlo o budúcnosti ľudstva na dlhé desaťročia a presnú polovicu z týchto ľudí tvorili Židia! Ich rozhodnutie dalo zelenú rozpútaniu VOSR, ktorá uvrhla obyvateľov Ruského impéria, no neskôr aj mnohých iných krajín sveta, do krvavého kúpeľa s mnohými miliónmi obetí na celej planéte.

Lenže rozpútanie VOSR bolo len čiastočným Leninovým úspechom. Omnoho ťažšie bolo revolúciu dotiahnuť do konca. Tak ako akcia vyvoláva reakciu, aj boľševická revolúcia v Rusku vyvolala kontrarevolúciu, a tak sa v krajine rozhorela občianska vojna (1917–1922), ktorá vyhladila milióny obyvateľov krajiny. A práve v tých najťažších chvíľach potreboval Lenin vzdelaný aparát schopných organizátorov, ktorí boli neochvejne oddaní boľševizmu. V tom spočíval podiel židovských boľševikov, ktorí zabránili porážke boľševickej revolúcie počas občianskej vojny.

Dokazujú to slová samotného V. I. Lenina, ktorý v rozhovore so Simonom (Semionom) Dimansteinom, vedúcim Ústredného komisariátu pre židovské národné záležitosti, okrem iného povedal: „Revolúcii veľmi pomohla aj skutočnosť, že kvôli vojne skončilo značné množstvo židovskej inteligencie v ruských mestách. Zmarili všeobecnú sabotáž, s ktorou sme sa stretli bezprostredne po októbrovej revolúcii, ktorá bola pre nás mimoriadne nebezpečná... Len vďaka tejto rezerve gramotných a viac-menej schopných, triezvych nových úradníkov sme dokázali prevziať kontrolu nad štátnym aparátom a výrazne ho transformovať“ (lechaim.ru).

Lenin týmito slovami potvrdil rozhodujúci úlohu židovských boľševikov pri záchrane boľševickej revolúcie a pri upevnení boľševického režimu v krajine sovietov na ďalších vyše sedemdesiat rokov.

Aby sme však boli k Židom spravodliví, musíme priznať, že mnohí ruskí Židia sa po VOSR otvorene postavili proti Leninovi. Boli to predovšetkým členovia vplyvnej židovskej socialistickej strany Bund, židovskí sionisti, menševici a eseri. Niektorí zo židovských odporcov VOSR dokonca siahli k atentátom na boľševických predstaviteľov, dokonca aj na samého Lenina, ktorého takmer pripravila o život židovská revolucionárka Fanny Kaplanová (vlastným menom Feiga Chaimovna Rojtblatová). Kaplanová dňa 30. augusta 1918 trikrát vystrelila na Lenina, pričom dve guľky vodcu svetového proletariátu zasiahli a takmer ho usmrtili. Lenin síce prežil, ale na následky zranení trpel až do smrti. Úspešnejší bol židovský poet a kadet Leonid Joakimovič Kannegiser, ktorý na protest proti popravám odporcov boľševického režimu zavraždil v auguste 1918 Mojseja Solomonoviča Urického, náčelníka petrohradskej Čeky.

Lenže masy iných ruských Židov sa hrnuli na pomoc boľševikom. Jedným z mnohých sa stal Ivan Michajlovič Majskij (pôvodným menom Jan Lachowiecki), ktorého matka bola Ruska a otec, pôvodne poľský Žid, konvertoval na ortodoxné kresťanstvo. Majskij spočiatku verejne vystúpil proti boľševikom a musel sa dokonca zachrániť pred prenasledovaním útekom do Mongolska, no neskôr sa preorientoval na boľševizmus a stal sa významným sovietskym diplomatom.

No neboli to len Židia z Ruska, ktorí sa po VOSR pridali na stranu boľševikov. V rokoch bezprostredne nasledujúcich po VOSR prichádzalo do Ruska mnoho ďalších židovských revolucionárov z celého sveta, aby pomáhali boľševikom na čele s Leninom pri realizácii ich revolučných ideálov. Židia mali v dôsledku toho v revolučnom hnutí a neskôr i v sovietskom vedení omnoho väčšie zastúpenie, než bol ich percentuálny podiel na ruskej populácii.

Dôkazy o tom poskytli aj mnohí zahraniční priami účastníci udalostí tej doby v krajine sovietov. Patril k nim napríklad Robert Archibald Wilton (1868–1925), syn britského banského inžiniera, zamestnaného v Rusku. Robert Wilton vyrástol v cárskom Rusku a strávil tam väčšinu svojho života, takže dokonale poznal tamojšie pomery. Od roku 1889 pracoval pre európsku redakciu New York Herald a nasledujúcich štrnásť rokov dopisoval o ruských a nemeckých záležitostiach. Potom sa stal korešpondentom denníka The Times v Petrohrade a tu sa vyznamenal ako bystrý pozorovateľ udalostí konca existencie Ruského impéria. V rokoch prvej svetovej vojny slúžil v ruskej armáde a za vernú službu ho vyznamenali Krížom svätého Juraja. Po VOSR strávil ešte nejakú dobu na Sibíri, ale po páde vlády Kolčaka sa mu podaril útek z krajiny sovietov a napokon sa dostal do Paríža, kde zomrel v roku 1925.

Okrem žurnalistiky sa venoval aj písaniu kníh. V roku 1920 vydal knihu The Last Days of the Romanovs (Posledné dni Romanovovcov), ktorá bola v roku 1921 preložená aj do francúzštiny. Robert Wilton v knihe okrem iného píše: „Židovskú vládu istí Rusi podporujú... Je to všetko iba zahmlievanie, za ktorým Sverdlovovia a tisíc a jeden Žid zo Sovdepja pokračujú vo svojej skazonosnej práci...“ (dn790009.ca.archive.org, s. 148).

A o niečo ďalej uvádza: „Keď Žid Kannesiger zavraždil Žida Urického, Sovieti rozpútali všeobecný teror. Prúdy ruskej krvi mali zmyť škvrnu, ktorú spôsobil Žid, čo sa odvážil postaviť proti židovským vládcom nešťastného Ruska“ (dn790009.ca.archive.org, s. 148).

Iný autor, anglický novinár a cestovateľ John Pollock, ktorý žil v Rusku v rokoch 1917 až 1918, vo svojom diele The Bolshevik Adventure (Boľševické dobrodružstvo), vydanom v roku 1919, okrem iného píše: „Boľševici nie sú z väčšej časti vôbec Rusi, ale Židia, ktorí boli prenasledovaní zo strany ruskej vlády...“ (archive.org, s. 27).

A na inom mieste uvádza: „Týmto spôsobom bol ruský národ zatlačený do stavu úplnej podriadenosti vláde pomerne malého počtu mužov – takmer výlučne židovského pôvodu –, ktorí sú cudzí krvou, vzdelaním i ideálmi a ktorých moc je podporovaná cudzou mocou“ (archive.org, s. 104). Podobne sa vyjadrovali aj mnohí iní cudzinci, ktorí na vlastné oči pozorovali udalosti tej doby v krajine sovietov. 

Bez akejkoľvek pochybnosti možno na základe historických faktov konštatovať, že bez židovských boľševikov by Lenin nedokázal vybudovať a hlavne udržať pri moci krvavý boľševický režim v krajine sovietov. V niektorých obdobiach mali Židia tretinový alebo dokonca i vyšší podiel v boľševickom mocenskom aparáte. Napríklad „v roku 1935 bolo v tristočlennom vedení NKVD 38 % Židov, 31 % Rusov, 5 % Ukrajincov a 4 % Poliakov“ (christianitas.sk).

Aj s pomocou židovských boľševikov bol v Rusku po VOSR zavedený na dlhé desaťročia teror, ktorému padli za obeť desiatky miliónov občanov krajiny sovietov. Celkovo bolo podľa jedného zdroja boľševickým „režimom popravených alebo zomrelo v priamom dôsledku jeho represívnej politiky najmenej 20 miliónov sovietskych občanov. To nezahŕňa milióny ľudí, ktorí zomreli vo vojnách, epidémiách a hladomoroch, ktoré boli predvídateľnými dôsledkami boľševickej politiky... (hudson.org).

Lenže židovskí boľševici sa vyznamenali aj v „exporte“ boľševizmu do celého sveta. Úspech VOSR povzbudil židovských boľševikov k tomu, aby sa pokúsili zopakovať úspech ruskej boľševickej revolúcie aj v iných krajinách sveta. Dňa 21. marca 1919 vznikla Maďarská republika rád, známa aj pod označením Maďarská sovietska republika. Najväčšiu zásluhu na vzniku tohto krátkodobého štátneho útvaru, ktorý trval do 1. augusta 1919, mal maďarský boľševik židovského pôvodu Béla Kun (rodným menom Béla Kohn). Podľa rôznych historických prameňov „mnohí z vysokopostavených vodcov Maďarskej sovietskej republiky boli Židia, vrátane Kuna, Pogányho, Landlera, Böhma a Szamuelyho“ (theorangefiles.hu).

Maďarská republika rád ovplyvnila aj dianie na Slovensku, kde vznikla jej odnož Slovenská republika rád, trvajúca od 16. júna do 7. júla 1919.

Vývoj udalostí v sovietskom Rusku a Maďarsku inšpiroval aj boľševikov v Bavorsku. Dňa 7. apríla 1919 vznikla Bavorská republika rád (známa aj ako Bavorská sovietska republika), ktorá existovala len do 3. mája 1919. Aj pri vzniku Bavorskej republiky rád sa výrazne angažovali židovskí boľševici, predovšetkým Kurt Eisner, Eugen Leviné a Ernst Toller.

Židovskí boľševici však pôsobili po VOSR aj v Španielsku, Francúzsku a mnohých iných krajinách sveta. Prispeli k rozšíreniu boľševizmu, ktorý zmasakroval milióny ľudí v mnohých krajinách sveta. Podľa jedného zdroja z roku 2017 sa celkový počet obetí boľševizmu v celosvetovom meradle „blíži k 100 miliónom“ (hudson.org).

 

Resumé:

Boľševická revolúcia v Rusku v roku 1917 bola vskutku do značnej miery židovským podnikom. Boľševizmus, nosná ideológia VOSR, má svoj pôvod v marxizme, ktorý vznikol na základe spisov židovských autorov Marxa a Engelsa, a práve židovskí boľševici, spočiatku predovšetkým z Ruska, no neskôr aj z iných krajín sveta, mali rozhodujúce slovo pri premene Ruského impéria na Sovietske Rusko. Neskôr sa židovskí boľševici rozhodujúcim spôsobom pričinili o „export“ boľševizmu do celého sveta.

Zaiste nie všetci Židia boli prívržencami boľševizmu. Mnohí Židia boľševizmus odmietali, ba bolo aj nemálo Židov, ktorí proti boľševikom bojovali so zbraňou v ruke. Nijako to však nezmenšuje vinu tých, ktorí sa stali fanatickými boľševikmi a podieľali sa na násilnom presadzovaní novej moci. Priznal to sám Lenin a dokazujú to aj historické fakty.

 

Karol Dučák

::

Súvisiaci článok: Solženicyn o rusko-židovských vzťahoch.