Solženicyn o rusko-židovských vzťahoch

 

Alexandr Solženicyn: Dvě stě let pospolu (1795–1916)
Praha, Academia, 2004

Alexandr Solženicyn: Dvě stě let pospolu (1917–1995)
Praha, Academia, 2005

Alexander Solženicyn v dvoch objemných zväzkoch zachytáva históriu „židovskej otázky“ v Rusku, vecne a pomerne podrobne píše o rusko-židovských vzťahoch, zachytávajúc obdobie zhruba od konca 18. storočia až po koniec 20. storočia. Tieto vzťahy významne ovplyvnili tamojší spoločensko-politický vývoj, čo neprekvapuje, keď si uvedomíme, že na území ruského impéria žila vtedy približne polovica celosvetovej židovskej populácie.

Postavenie Židov v ruskej spoločnosti, poznamenáva autor, sa časom menilo – niekedy boli obmedzovaní, niekedy zas istým spôsobom zvýhodňovaní. Z hľadiska zákonodarstva sa Židia dlhodobo považovali za vyčlenenú skupinu obyvateľstva, čo bolo zdrojom napätia. Hlavne v nepokojných časoch dochádzalo k sporom, nedorozumeniam i k pogromom, ako napríklad po zavraždení cára Alexandra II. v roku 1881.

Koniec 19. storočia priniesol vzostup revolučného hnutia, pričom „radikálna revolučná cesta získavala čím ďalej väčšiu podporu práve medzi židovskou mládežou“. Židovským revolucionárom však nemožno pripisovať pohnútky vždy protiruské. Boli to ľudia, ktorí sa odcudzili vlastnej duchovnej kultúre a náboženstvu a napriek tomu verili, že naďalej slúžia záujmom židovstva. Chceli zvrhnúť cára, bojovali za socializmus – náboženstvo bez Boha.

Pravdaže, nie všetci sa hlásili k myšlienkam socializmu či komunizmu. Ďalšiu skupinu tvorili sionisti, ktorí presadzovali založenie židovského štátu v Palestíne. Socialistická revolučne naladená mládež so sionistami polemizovala: „Nie! Židovská otázka sa nerieši odchodom z Ruska, ale politickým bojom za rovnoprávnosť tu!“ Postupne sa však pozície sionistov a socialistov zbližovali, „sionisti odsunuli emigráciu do Palestíny na vedľajšiu koľaj a sústredili sa na organizovanie Židov tam, kde sa nachádzajú“. Preto ruská vláda v roku 1903 zakázala verejné propagovanie sionistických myšlienok.

Prvé roky 20. storočia v Rusku boli poznačené spoločenským vrením. Ako konštatuje autor, došlo ku konfliktom a vzájomným útokom, v niektorých oblastiach sa Židia začali ozbrojovať a vytvárať obranné oddiely, k násilnostiam dochádzalo na oboch stranách. Až prišiel rok 1917 a s ním prudké zosilnenie politickej aktivity židovstva. Židia po prvý raz v dejinách Ruska obsadili vysoké štátne funkcie, mali významné postavenie vo viacerých výkonných orgánoch novej štátnej moci. Mimoriadne veľký bol podiel Židov v Čeke (tajná polícia), ktorá rozpútala červený teror. Je preto pochopiteľné, že „ruské obyvateľstvo bežne považovalo nový teror za teror židovský“. Ale Solženicyn zdôrazňuje, že revolúciu, respektíve októbrový prevrat neurobili Židia, veď v rámci štátu tvorili nepočetnú menšinu: „My sami sme zavinili tú katastrofu... (...) Áno, v roku 1917 sme si svoj osud zvolili sami, z vlastnej hlúpej hlavy, počínajúc februárom až po október a december toho roka.“

A. Solženicyn skúma problematiku rusko-židovských vzťahov bez predpojatosti, na základe faktov a dokumentov. Z úcty k pravde je kritický k jednej i druhej strane, poukazuje na klady aj zápory v dejinách vlastného národa a usiluje sa pochopiť Židov s ich „pocitom vyvolenosti“, ktorý im spôsobil aj mnohé problémy. Ako píše, Židia vynikajú „citlivosťou k prúdom doby“, pohotovo sa odvracajú od toho, čo zaniká, a keď niekde vypučí výhonok čohosi nového, hneď si to všimnú a ochotne prijímajú a podporujú črtajúcu sa zmenu... Tak či onak, pripomína autor, je dôležité hľadať porozumenie a zmierenie: „Naša planéta je predsa dnes malá a aj po rozdelení ostaneme susedmi.“

 

Ján Maršálek

::

Recenzujeme diela A. Solženicyna:

Jeden deň Ivana Denisoviča

Rakovina

Súostrovie Gulag

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).