Fúkanie do pahreby

Otec Hieronym: Žeravé uhlíky (Nad pahrebou spirituality)
Bratislava, Lúč, 2017

Minulý rok vo vydavateľstve Lúč vznikla nová edícia – Spiritualita. Ako jej prvý zväzok vyšla kniha trapistického mnícha otca Hieronyma Žeravé uhlíky. Lepší výber pre novovzniknutú edíciu si vari ani nemožno predstaviť.

Švajčiar Jean Willem Alexander Osman Gustave Kiefer, známy pod svojím mníšskym menom Hieronym, sa narodil 17. júla 1907 na ostrove Rodos. V roku 1927 na Poľnohospodárskom inštitúte Grangeneuve získal titul poľnohospodárskeho inžiniera. O rok nato, ako 21-ročný, vstúpil do trapistického kláštora Sept-Fons v strednom Francúzsku. Slávnostné sľuby zložil 6. mája 1934 a o dva roky neskôr prijal kňazskú vysviacku. Predstavení ho poverili službou sekretára kláštora a výučbou filozofie, pre mnohých svojich spolubratov sa stal duchovným radcom. Dlhé roky pracoval v kláštornom sade, svojej práci rozumel a mal ju veľmi rád. Zomrel 29. januára 1985.

Vzťah medzi mužom a ženou: úcta, alebo boj?

Sme ženy a muži, každý po inom túži – ale jeden druhému nech rozumne slúži...

Vlado Gregor

Mnohým sa zdá, že Biblia, hlavne Starý zákon, je len zbierkou legiend a nepochopiteľných histórií. Zvláštny problém je tom, čo znamená to neustále a nebezpečné pokušenie rozhodovať o tom, čo je dobro a čo je zlo. Ako a kedy sa tomu konkrétnemu Adamovi a či Adamovi – človeku vo všeobecnosti, otvorili a otvárajú oči?

Je to udalosť, ktorá sa opakuje v podobných, ale stále nových variantoch. Mali sme tu marxizmus-leninizmus, ktorý tvrdil, že nasilu nastolí dobro a spravodlivosť a zmení prirodzenosť človeka. Teraz tu máme feminizmus, ktorý uisťuje, že zotrie rozdiely medzi mužmi a ženami, medzi deťmi a dospelými, teda takisto predpokladá, že zmení prirodzenosť človeka, a ten sa potom sám a neomylne dokáže rozhodovať medzi dobrom a zlom, medzi spravodlivosťou a krivdou.

Švajčiarske družstevníctvo – svetlý vzor do budúcnosti

Karol Dučák

Po novembri 1989 sa Slovensko, vtedy ešte v rámci spoločného štátu Čechov a Slovákov, vydalo na novú cestu. Skôr by som však povedal, že sa vydalo na scestie vajatania a blúdenia. Popri nesporných pozitívach ponovembrového vývoja spoločnosti dochádzalo k závažným pochybeniam a tragickým zlyhaniam, ktoré spôsobili obyvateľom Slovenska mnoho trpkých a bolestivých chvíľ. S odstupom času sa natíska neodbytná otázka: V čom tkvie základná príčina toho, že sa Slovensko vydalo na cestu do budúcnosti smerom plným tápania a nezdravých experimentov?

Jednoznačne v tom, že sa neprehodnotila objektívne a bez nežiaducich emócií história Slovenska od roku 1948 až po november 1989. Nenašiel sa dostatok odvážlivcov, ktorí by dokázali oddeliť zrno od pliev, respektíve definovať nielen negatíva, ale aj nespochybniteľné pozitíva vývoja Slovenska v tomto období. Po novembri 1989 sa preto začali odstraňovať nielen nedostatky a deformácie predchádzajúceho totalitného zriadenia, ale, žiaľ, úplne zbytočne a nezmyselne aj nesporné výdobytky povojnového budovania priemyselno-poľnohospodárskej krajiny.

Obchodníci s pravdou

(Satirikon Andreja Mišanka)

Výber (16/2018)

Všímame si znamenia čias...
Upozorňujeme na zaujímavé a podnetné články, úvahy, myšlienky...

Na zamyslenie:
„Keď rozličné záujmové skupiny chceli odôvodňovať prednosti svojho pohľadu a svojho programu, nazdávali sa, že musia najprv očierniť všetko, čo bolo doteraz v dejinách a na čom iné vážne spoločenstvá budujú. Tak sa stalo, že napríklad z cirkevných dejín sa vyberali len chyby a nedostatky, alebo sa vyberali len veci z hľadiska dnešných pomerov trápne, zatiaľ čo mnoho pozitívneho, čo sa za dvetisíc rokov cirkevných dejín vykonalo, istí ľudia akoby zásadne nechceli vidieť.“
(Ján Chryzostom Korec)

Politický šoubiznis (extraplus.sk)

Obhajoba katolíckej viery (priestornet.com)

Protiklad nebo protimluv (radiovaticana.cz)

Slovo na nedeľu (115)

Keď sa vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?

(Mk 10, 17)

Prejsť z jedného brehu na druhý. Ocitnúť sa tam, kde chodia duše mŕtvych... Smrť má nekonečné množstvo prívlastkov, ktoré z nej robia tajomnú neprebádanú časť nášho života. Skutočne, smrť je časťou života, pretože nemôžeme povedať, že je definitívnym koncom.

Viem, množstvo náboženstiev a rôznych filozofii ju vykresľuje v rôznych podobách. Niektorí tvrdia, že smrť je definitívny koniec, iní hovoria o reinkarnácii, ďalší ju považujú za „medziplanetárny artefakt“, ktorého účinky zatiaľ vôbec nepoznáme... Smrť je ukrytá pod plášťom tajomstva. V podstate je dobré, že so smrťou takto „komunikujeme“ a chceme jej nazrieť „do vnútra“.

Básnici

Pavol Prikryl

Z krajiny biedy vzišli veľkí muži:
Hviezdoslav, Urban, Dilong, Bernolák...
A koľkí ešte vzídu? Kto to tuší,
s koľkými pôjde ešte nadol vlak?

Oravu niesli svojou cestou v duši,
sadali v básňach rýmy nevdojak.
Z krajiny biedy vzišli veľkí muži:
Hviezdoslav, Urban, Dilong, Bernolák...

... Habovštiak, Kukučín... Mňa teraz súži,
že k starým krásnym husliam chýba slák
a tíchnu vaše spevy na okruží.

Prečo už nie sú v mysliach veľkí muži:
Hviezdoslav, Urban, Dilong, Bernolák...?