 |
| Milan Hodál |
Si naším svedomím
a teda aj náš hlas
Buď všade okolo
a rozmnožuj sa v nás
Si našou vládkyňou
isto aj symbol Večna
My sme len dočasu
a tvoja púť večná
Keď sa nás potom dotkneš
v tej najsvätejšej chvíli
to ako by sme sa
zas znova narodili
Nad nami držíš stráž
a všetko ľudské chrániš
Ak by si raz už nebola
čo potom bude s nami?
 |
| Vlado Gregor |
Boh síce stvoril ľudí na svoj obraz, ale
ponechal aj rôznosť a tým aj možnosť tvorivosti, tolerancie a dohody s inými,
ale nie a priori zlými. Môžeme mať veľké a dokonalé vzory, ale predovšetkým si
máme vážiť a zdokonaľovať vlastnú dušu. To znamená predovšetkým to, aby sme
nezávideli iným, že sú lepší, šikovnejší a dokonalejší.
Ak sa mi totiž aj niečo nechce a som vo všeličom nešikovný, dávam iným možnosť byť usilovnejšími a šikovnejšími. Keby sme všetci vedeli všetko a boli rovnako „dokonalí“, ľudská spoločnosť by jednoducho a doslova padla na hubu. Akákoľvek motivácia by sa stratila a bola by zbytočná. Vážme si preto druhých ľudí, aj keď sa nám zdajú oveľa zbytočnejší ako my, lebo nevieme, aké talenty sa v nich skrývajú.
 |
| Milan Hodál |
Doba temna
Keď sa nad ňou zamyslím,
zakaždým sa musím spýtať:
Prečo treba toľko tmy,
pokým ľuďom začne svitať?
O jednom kráľovstve
Také chýry o ňom letia,
už ich nejde utajiť,
že kráľovské odmeny
si tam delia lokaji.
Blažej Belák: Sihote, sihote...
Martin, Matica slovenská, 2008
Zrelý básnik vytvoril dielo, ktoré
v istom zmysle protirečí duchu tejto doby, presnejšie – protirečí
povrchnosti, módnosti, bezzásadovosti a prehnanému subjektivizmu. Nejde však pritom
o negatívne vymedzovanie sa proti niečomu alebo prvoplánové odmietanie
niečoho, ide o pozitívny obsah i zameranie, tvorivé nadviazanie na
tradíciu, cielený príklon k overeným etickým aj estetickým hodnotám... Je
to teda dielo výnimočné, vymykajúce sa z obyčají súčasnej básnickej
produkcie.
Blažej Belák napísal zbierku epických, respektíve lyricko-epických básní – veršovaných povestí, ktorú nazval podľa jednej z nich: Sihote, sihote... (s podtitulom Veršované povesti z okolia Trenčína). A napísal dobre, pekne, na solídnej umeleckej úrovni. Autor vedome čerpal z ľudovej tvorivosti, aby dal vyniknúť sile a kráse archetypálneho príbehu v básnickom šate. Do knihy zaradil celkovo štrnásť povestí. Viaceré z nich majú baladické ladenie, niektoré sa vyznačujú dramatickým napätím a spádom (Trubárka), ale nájde sa aj humor (Chromý pastier).
 |
| Milan Kupecký |
::
Väčší rozhľad možno získať aj v škole,
ktorá je na prízemí.
::
Sú knihy, ktorých najsilnejšou stránkou je
obal.
::
Ktovie, kto je lepším učiteľom: profesor,
život, alebo núdza?
::
Hlupáka je zbytočné kŕmiť zrnkami múdrosti.
ZÁPISNÍK je súčasťou PriestorNetu už pomerne dlho – všeličo sa v ňom
nazbieralo a niečo z toho, nazdávam sa, stojí za opätovné
pripomenutie. V tomto roku preto nepíšem nové časti, ale vyberám
z tých, ktoré boli publikované v rokoch 2014 až 2023.
::
Realita dneška je neradostná a nič na tom
nemení ani technický pokrok a hospodárska prosperita časti ľudstva.
Niektorí myslitelia konštatujú, komentujúc súčasnú krízu, že po stredoveku
neprišiel novovek, ale temnovek. Vedecko-technický pokrok nebol zosúladený
s duchovnými potrebami človeka, ba zdá sa, že ide proti nim. Vzniká
nezdravé napätie a hodnotový zmätok. Prorokov, mysliteľov, kňazov
a kazateľov nahradili „odborníci“, ktorí síce – ako to múdro vyjadril
František Xaver Šalda – vedia, ale nevidia, súc v zajatí materialistickej
krátkozrakosti. Takíto odborníci nemajú zmysel pre jednotiaci celostný pohľad,
pre živú syntézu a obzor viery, prejavuje sa u nich „modloslužba
faktickosti“. Pestujú vedu, ktorá nemôže dať ľuďom to, čo najviac potrebujú,
teda mravný príklad a vzor: „Človek nežije a nemôže žiť
z formuliek, z litier, z cifier ani z ničoho iného
nakopeného výlučne materiálnym poznaním. To všetko sú len podmienky, ktoré musia
byť oživené duchom a ním premenené v mravnú a tvorivú energiu“
(František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti).
Ježišovo slovo
„Apoštoli sa zišli k Ježišovi a porozprávali
mu všetko, čo robili a učili. On im povedal: "Poďte vy sami do ústrania na
pusté miesto a trochu si odpočiňte." Lebo stále prichádzalo a odchádzalo
mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. Odišli teda loďou na pusté miesto do
samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli
zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval
sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“
(Mk 6, 30–34)
Ježiš učil ako ten, kto má moc. Dával najavo, že on je zdrojom duchovného života. Ľudia žasli nad jeho učením (porov. Mt 7, 29). Slová z jeho úst dostávali krídla, mali silu a údernosť, triafali do živého. Úžas, ohromenie, údiv, zdesenie – reakcie boli rôzne. Nebolo však možné prehliadnuť, nevšimnúť si, nebrať na vedomie jeho výzvy.