 |
| Ján Grešák |
Bol pekný jesenný deň plný svetla a farebného
lístia. Dočervena sfarbené slnko sa Romanovi opieralo do chrbta, keď ustatý po
dlhej namáhavej túre horskými hrebeňmi vchádzal do miestnej reštaurácie. Nikoho
tam nepoznal a nikto nepoznal jeho. Vysmädnutý mieril rovno k výčapu. S pohárom
trblietavého zlatožltého moku usadil sa hneď za prvý prázdny stôl. Pri
vedľajších stoloch sedelo a popíjalo zopár ľudí. Roman priložil k perám orosený
pohár a hltavo potiahol niekoľko dúškov.
O chvíľu vošiel do miestnosti mladík
tmavej pleti v rozopnutej vetrovke, s rozstrapatenými vlasmi
a čiernymi fúzikmi. V ruke držal neveľkú plátennú tašku sivej farby.
Chvíľu si pozorne prezeral hostí, potom z ničoho nič zamieril k Romanovi a
nahol sa k nemu.
„Šéfe, mám s vami reč,“ začal potichu, „mám
výborný ďalekohľad, celkom nový, vhodný aj na pozorovanie nočnej oblohy.
Pozrite, hľa!“ pokračoval, opatrne vyberajúc z tašky ďalekohľad tmavozelenej
farby, naozaj ako nový. „Viete, potrebujem súrne peniaze; aspoň na lístok na
vlak do Trenčína. Ukradli mi peňaženku aj doklady, nemám pri sebe ani cent,
zostal mi len ďalekohľad. Ak chcete, môžete ho vonku vyskúšať. Nemám iné
východisko, potrebujem sa dostať domov. Dáte mi zaň iba na lístok.“