 |
| Ján Maršálek |
Chystal som sa práve napísať nový článok. Mal
byť o Slovensku ako o najlepšom mieste na život. Chcel som v ňom
poukázať na mnohé krásy našej vlasti, na bohatstvo a pestrosť prírody, na
vľúdne podnebie, dostatok pitnej vody a šírosť lesov, ale i na
hodnoty kultúrne a duchovné, ktorými naša domovina oplýva;
v neposlednom rade som chcel vyjadriť presvedčenie, že zo Slovenska
netreba odchádzať, netreba nikam utekať, nie sú na to skutočné, vážne dôvody,
naopak, máme tu široké pole možností a príležitostí... A do toho
prišla, priam ma ranila šokujúca správa o atentáte. Pero som odložil.
Nemohol som písať. Zaplavili ma pocity smútku i rozhorčenia.
A otázky, pochybnosti. Čo sa to vlastne stalo? Je to naozaj pravda?
Nechcel som veriť vlastným zmyslom.
Atentát na predsedu vlády Roberta Fica je výsledkom nenávisti, výsledkom dlhodobej nepriateľskej kampane istej skupiny politikov, novinárov, aktivistov i takzvaných intelektuálov, kampane vedenej proti jeho osobe z nízkych politických či ideologických pohnútok. Šlo o kampaň nevídane, zarážajúco perfídnu a zároveň masívnu. Mali by si spytovať svedomie všetci tí, ktorí sa na nej podieľali, ktorí súčasného premiéra démonizovali a vykresľovali ako nejakého zloducha a kriminálnika, ktorí ho účelovo očierňovali a obviňovali zo všetkých možných aj nemožných zločinov.
