Neukončený rozhovor

 

Ján Maršálek

Bolo to neplánované. Stretli sme sa po dlhšom čase. Obaja sme mali cestu tým istým vlakom... Poznám ho už roky, starý známy, premýšľavý typ, s ktorým sa dá pozhovárať o všeličom, nielen o počasí, pive či futbale. No i tak sme začali trochu opatrne, vyhýbajúc sa spočiatku horúcim celospoločenským témam, lebo veď ľudia sú dnes rozhádaní, urážliví, každý si myslí o sebe, že je najmúdrejší; kdeže počúvať iných!

Ale cesta bola dosť dlhá, a tak predsa len prišlo aj na politiku, aj na požiadavku svetového mieru, ktorá nám donedávna, ako sme konštatovali, pripadala nenáležitá, banálna, ba až smiešna. Teraz je však vojna neďaleko, bytostne nás ohrozuje, priam ju cítime, akoby nám niekto dával privoňať k sudu s pušným prachom. Rozrozprávali sme sa o situácii v Gaze, o bojoch na Ukrajine, všeobecne o politickom dianí aj o postavení Slovenska v mäteži medzinárodných vzťahov.

Bludné cesty materializmu

 

Ján Maršálek

Americký politik a publicista Pat Buchanan varuje pred „bludom ekonomizmu“, ktorému podliehajú mnohí aj konzervatívne zmýšľajúci ľudia. Človek je vraj ekonomické zviera, slobodný obchod na voľnom trhu je cesta k mieru, blahobytu a šťastiu. Podľa Buchanana ide o falošnú predstavu, ktorá k raju na zemi nevedie. Ľudskú spoločnosť nemožno budovať iba na ekonomike, na materializme a hmotnom zabezpečení, nevyhnutným základom je kult (viera) a kultúra (kultúrnosť), pevný mravný poriadok a duchovná formácia: „Hedonizmus nie je schopný poskytnúť národom dôvod na pokračovanie v živote...“ (Patrick J. Buchanan: Smrť Západu. Citadella, 2012).

Monštrá súčasnej civilizácie

 

V Nemecku žijúci kórejský filozof Byung-Chul Han (*1959) patrí k mysliteľom, ktorí prenikavo analyzujú krízový stav dnešnej neoliberálnej spoločnosti. Zaoberá sa najmä otázkami duchovnej a kultúrnej identity, náboženstva a sekularizmu, postavením jedinca v atomizovanom svete, v ére hluku, rozptýlenosti a povrchnosti. Jeho diela boli preložené do viac ako tridsiatich jazykov.

V knihe Rozprávanie o Bohu – Dialóg so Simone Weilovou (slovenské vydanie: Bratislava, Minor, 2026) spomína – pravdaže, popri inom, pretože kniha filozoficky nasvecuje široké spektrum závažných tém – „tri monštrá súčasnej civilizácie“. Týmito monštrami sú podľa neho kapitál, digitalizácia a umelá inteligencia.

O zachraňovaní kultúry

 

„Najcennejším výsledkom kultúry je kultúrnosť...“ (Ladislav Hanus)

V poslednom čase sa nám na Slovensku vyrojili celé húfy záchrancov kultúry. Mohlo by sa zdať, že je to pozitívny jav, prejav záujmu o kultúrne hodnoty a ich rozvíjanie. No pri pozornejšom pohľade vznikajú oprávnené pochybnosti, ba aj podozrenia. Vynára sa otázka, z akých pohnútok ktosi organizuje protestné akcie, aké alebo čie záujmy presadzujú iniciátori „kultúrneho štrajku“. Je totiž zrejmé, že ono rojenie nesúvisí s prírodnými či nejakými tvorivými cyklami, ale cyklami volebnými. Inými slovami: je za tým politika, možno skôr politikárčenie, a ako vyplýva z medializovaných informácií, sú za tým v neposlednom rade peniaze – najviac kričia tí, ktorí dlhodobo a bezproblémovo čerpali financie z verejných zdrojov, a teraz sa obávajú ich vyschnutia.

Čakanie na zázrak

 

Už dlhší čas môžeme registrovať pozoruhodnú skutočnosť: čím ďalej od centra, tým slobodnejší život – menej byrokracie, formalizmu, pokrytectva, menej hlúpeho aktivizmu a viac normálnosti, súdržnosti, zdravého rozumu. V centrách sa totiž kumuluje nielen to, čo dvíha kvalitu života (kultúra, ekonomika, zdravotníctvo), ale i mnohé vyslovene zlé javy a faktory, ktoré život komplikujú a spoločnosť vedú do krízy. Nie nadarmo sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy.

Praktická politika na celoštátnej úrovni neodzrkadľuje požiadavky a potreby väčšinového obyvateľstva a ani jeho rebríček hodnôt, je skôr pokriveným obrazom a niekedy priam karikatúrou toho, čo by mala predstavovať a reprezentovať. Dianie na politickej scéne pripomína tragédiu obsadenú komikmi alebo komédiu v réžii tragédov. Pritom, a to je tristné a varovné, nejde predsa o nezáväznú hru či divadelné predstavenie, ale o veľmi vážnu vec s dosahom na každého jedného obyvateľa štátu.

Akú zmenu potrebujeme

 

Poniektorí to odmietajú uznať, ale je to fakt – ako spoločnosť sme v kríze. Jej príznaky sa, pochopiteľne, prejavujú i v spôsobe verejnej diskusie. Dnes sa mnoho hovorí o boji proti korupcii, ale nehovorí sa o spravodlivosti, mnoho sa hovorí o odbornosti, ale málo o čestnosti, do omrzenia sa omieľa téma telesného zdravia, pritom zdravie duše sa trestuhodne zanedbáva. Asi najviac a najhlasnejšie sa reční o reformách a o pokroku. Predstavou neprestajného pokroku sme priam posadnutí, pochybujúcich a váhajúcich nemilosrdne biľagujeme ako tmárov a zaostalcov. A každý, kto sa dostal k nejakej funkcii, sa dnes zo všetkých síl oháňa zástavou reforiem.

Vojna nie je mier!

 

Román Georga Orwella 1984 (Bratislava, Petit Press, 2005) je umelecky pravdivým obrazom totalitného štátu a totalitného myslenia. Predstavuje život v ríši zla, nazvanej Oceánia, kde vládne všemocná Strana, reprezentovaná Veľkým bratom. Vládcovia si udržiavajú moc prostredníctvom propagandy a manipulovania s myslením ľudí, šírením strachu, klamstiev a nenávisti, ale aj priamym násilím. Totalitné praktiky zasahujú hlboko do súkromia ľudí – všetko je pod kontrolou Ideopolície, ktorá má všade svojich agentov. Ideológovia chcú ovládnuť nielen prítomnosť, ale i minulosť a budúcnosť.

V románovom svete, ktorý sa, žiaľ, od reálneho v podstate neodlišuje (iné sú len mená, názvy, kulisy, spôsoby a vonkajšie prejavy), sa štátna moc sústredila do štyroch ministerstiev: „Ministerstvo pravdy , ktoré malo na starosti informácie, zábavu, vzdelávanie a umenie; Ministerstvo mieru, do ktorého kompetencie patrila vojna; Ministerstvo lásky, ktoré udržiavalo zákonnosť a poriadok; a Ministerstvo hojnosti, ktoré zodpovedalo za hospodárske záležitosti.“ Ministerstvo hojnosti pracovalo tak, aby väčšina obyvateľstva pociťovala obavy z nedostatku. Ministerstvo lásky naháňalo strach. Ministerstvo mieru šírilo vojnovú propagandu a presadzovalo násilné riešenie sporov. Ministerstvo pravdy pestovalo lož ako svoju hlavnú metódu a zbraň.

Pojmy a dojmy

 

V hovorovej reči sa občas stretneme so slovným spojením „nepleť si pojmy a dojmy“ (inak povedané: nezamieňaj významy, nemýľ sa, neprekrucuj pravdu...). Ide o upozornenie, výzvu či pripomenutie pravého významu nejakej reálie. Apel na uznanie pravdy.

Takýto apel treba adresovať aj tým, ktorí si pletú pojmy „progres“ a „progresivizmus“. Pretože je zjavné, že žijú v omyle, v nevedomosti alebo zaťatosti.

Progres je synonymom slova pokrok. Môžeme povedať: progresívne rovná sa pokrokové. (Otázku, čo je a čo nie je skutočný pokrok, dajme teraz bokom.)

Lesk a bieda politiky

 

Politika – ako spravovanie vecí verejných – je v svojej podstate vážna, náročná, veľmi dôležitá sféra ľudskej činnosti. V politike by mali pôsobiť zrelí, zodpovední a kompetentní ľudia, a na najvyšších miestach skutočné osobnosti, dôstojne reprezentujúce národ a štát.

Žiaľ, v realite – najmä tej súčasnej, dnešnej – vidíme čosi celkom iné. Politická scéna sa stala panoptikom, v ktorom dominujú tragikomické postavy ako z nejakej podivnej divadelnej hry.

Rozklad demokracie

 

(Na margo incidentov v parlamente)

Konštatovali to už viacerí, medzi nimi svojho času Alexander Solženicyn, že zle nastavený volebný systém „odpudzuje od volebného boja ľudí skromných, vzácnych, mravných, duchovne rozvinutých“, teda tých najlepších, ktorí by chápali zvolenie ako prejav dôvery a prijatú funkciu ako službu a obetu (Alexander Solženicyn: Rusko v troskách). Čo je ešte horšie, terajší volebný systém, podporovaný a umocňovaný celkovou spoločenskou atmosférou, umožňuje presadiť sa jedincom s nezdravým myslením, egocentrikom, ba aj sociopatom a psychopatom.

Na šikmej ploche súhlasu...

 

Na nedostatok slov a prejavov vo verejnom priestore sa naozaj nemôžeme sťažovať. Horšie je to s úrovňou a zmysluplnosťou toho, čo sa produkuje a čo sa predostiera ako duševná potrava. Je mnoho balastu, mnoho prázdnych rečí a umelo nafúknutých káuz, mnoho malicherných sporov a pseudoproblémov. Oproti tomu sú problémy veľmi závažné, o ktorých sa takmer nehovorí, napríklad populačná kríza (ako národ vymierame), potravinová nesebestačnosť (nemáme dosť jedla z vlastných zdrojov, sme odkázaní na dovoz, pritom sa každým rokom zmenšuje výmera ornej pôdy) alebo postupná strata štátnej suverenity (slabá obranyschopnosť, tolerovanie protislovenského výkladu dejín atď.). Ale najčastejšie sa stretáme s tým, že sa problémy riešia nepatrične, iba zdanlivo, formalisticky, bez odkrytia a odstránenia koreňových príčin.

K výročiu Novembra

 

Súčasná verejná diskusia je výrazne a negatívne poznačená tendenciou všetko hnať na ostrie noža, alebo inými slovami, od krajnosti do krajnosti, od mantinelu k mantinelu, akoby v ničom neexistovala stredná cesta porozumenia, zmierenia či zmiernenia názorových rozporov. Iste, sú témy, problémy a povedzme hodnotové otázky, ktoré si vyžadujú zaujatie nekompromisného postoja. A sú veci jasné, zrejmé, jednoznačné, ktoré nikto so zdravým rozumom nespochybňuje. Ale cesta k pravde nebýva vždy priamočiara, osobitne pri hodnotení historických udalostí sa treba vyhnúť čiernobielemu účelovému chápaniu a unáhleným úsudkom.

Naše kresťanstvo

 

Kardinál Robert Sarah, analyzujúc súčasnú situáciu, napísal: „Kresťania sú zmätení. Deň čo deň ku mne zo všetkých strán volajú o pomoc ľudia, ktorí už nevedia, čomu veriť. (...) Kresťania sa trasú, potácajú sa a pochybujú.“ Sú to pravdivé slová. Priznajme si, že sme zmätení, dezorientovaní a oslabení. Nachádzame sa v hlbokej defenzíve. Nevieme ako ďalej.

Revolučný liberalizmus už dlhšie útočí priamo na základy kresťanskej viery a kresťanskej civilizácie. Morálne princípy sú spochybnené, tradičné symboly znevážené, Kristova Cirkev je čoraz častejšie terčom posmechu a urážok. Vieme o tom, no napriek tomu zväčša mlčíme, akoby sme už rezignovali – potrebné skutky, vyživované modlitbou, nahrádzame pasivitou alebo prázdnym aktivizmom, ktorým neslúžime Bohu, ba ani sebe, ale cudziemu svetu.

V mene pokroku

 

Odvolávanie sa na tradíciu je dnes považované za zbytočné, podozrivé či dokonca neprípustné, odporujúce pokroku. Pokrok sa stal priam modlou, ktorá nesmie byť spochybňovaná. Ale z hľadiska kresťanskej viery platí opak. Tradícia, najmä tá posvätná, predstavuje nenahraditeľnú hodnotu. Tradícia je zachovávanie a odovzdávanie pokladu viery všetkým pokoleniam. Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria spolu prameň, z ktorého Cirkev neustále čerpá. Potvrdzuje to aj Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Cirkev nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho Slova...“ (KKC, 113). Odmietanie tradície a velebenie pokroku, snahy o akési neustále napredovanie a budovanie raja na zemi sú teda v rozpore s duchom kresťanstva.

Európa sa mení

 

Ján Maršálek

Európa sa mení. Kedysi predstavovala krásu, múdrosť, vznešenosť, duchovnú, kultúrnu aj civilizačnú silu (tu sa nám môže vyjaviť obraz z antickej mytológie, ale povedzme aj obraz gotickej katedrály ako symbolu európskeho umenia). A dnes? Kardinál Robert Sarah prirovnal západný svet k zatrpknutému starcovi, ktorý sa opúšťa a vedie celé ľudstvo do slepej uličky, šíriac „materialistické a sekularizujúce pohanstvo“. Je v stave duchovnej apatie, nemá už sily, morálku ani nádej.

Vrecková modla

 

Ján Maršálek

Moja glosa o „vreckovej modle“ vyšla v jednom z minuloročných vydaní Literárneho týždenníka. Dovolím si povedať, že dnes je ešte aktuálnejšia, preto ju zaraďujem do PriestorNetu. Napokon, posúďte sami.

Správa z tlače: „Rezort školstva navrhol zákaz používať mobilné telefóny v základných školách. Reaguje tým na alarmujúce zistenia o nepriaznivom vplyve mobilov na učebné výsledky a duševný stav žiakov. V tomto duchu ministerstvo chystá zmenu zákona a vyhlášku, ktorá reguláciu podrobnejšie upraví. Tento zámer sa však stretá s odporom časti rodičov...“

Za dávnych predkresťanských čias ľudia mávali v príbytkoch sošky domácich bôžikov. Verili, že im pomôžu, usmernia ich a ochránia, preto si ich brávali aj na cesty, chceli ich mať vždy pri sebe, aby sa cítili istejšie a bezpečnejšie. My – ľudia moderného veku – to považujeme za prejav nevedomosti, za niečo primitívne, dávno prekonané. Ale sme na tom naozaj lepšie? Sme múdrejší? Nepodliehame nejakej novej forme pohanstva?

Budúcnosť Cirkvi

 

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. už pred viacerými rokmi predniesol závažnú prednášku (Wie wird die Kirche im Jahre 2000 aussehen), venovanú budúcnosti Cirkvi. Vyslovil názor, že zo súčasnej krízy povstane Cirkev zajtrajška – zrejme menšia, javiaca sa „ako dobrovoľné spoločenstvo, do ktorého sa vstupuje len na základe vlastného odhodlania“. Je nutné počítať s otrasmi a vážnymi problémami. Bude to dlhý a namáhavý proces – proces strácania a nachádzania, prekonávania prekážok; bude to cesta od falošného progresivizmu k obnove. Po všetkých skúškach však bude Cirkev znova plná sily, preniknutá vnútorným životom: „Schudobnie a stane sa Cirkvou chudobných.“ J. Ratzinger uzatvára: „Pokladám za isté, že pre Cirkev nastávajú ťažké časy... Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie Cirkev politického kultu... ale Cirkev viery.“ Z pravej, hlbokej a praktizovanej viery sa teda znova a znova rodí dobrý domov. V sekularizovanom svete, akokoľvek fungujúcom a prosperujúcom, budú ľudia čoraz viac osamotení: „A vtedy objavia malé spoločenstvo veriacich ako úplnú novinku. Ako nádej, ktorá k nim prichádza, ako odpoveď, čo v skrytosti vždy hľadali.“

V krútňave

 

Žijeme v časoch všeobecnej popletenosti, konštatujem v článku, ktorý bol nedávno publikovaný v Literárnom týždenníku (7–8/2025) a ktorý teraz dávam k dispozícii čitateľom PriestorNetu.

Žijeme v časoch všeobecnej popletenosti, dezorientácie a neistoty. Nemusíme byť odborníkmi či expertmi, aby sme to mohli konštatovať, stačí sa pozerať okolo seba, počúvať, používať zmysly a zdravý rozum, ak ho ešte máme. Treba pritom povedať, že ide v prvom rade o popletenosť svetonázorovú, hodnotovú, mravnú, ktorá potom plodí pocity nespokojnosti a frustrácie, v horšom prípade vyvoláva hnev a nenávisť. A to sa prenáša z roviny osobnej do roviny kolektívnej, celospoločenskej. No platí aj opačný vzťah – atmosféra v spoločnosti ovplyvňuje jednotlivca, viac či menej pôsobí na každého z nás.

Svet v ohrození

 

V Literárnom týždenníku (č. 9–10/2025) vyšiel môj článok o krízovom stave spoločnosti, ktorý teraz poskytujem čitateľom PriestorNetu...

Sledujúc dianie u nás i za hranicami, na poli kultúry, ekonomiky aj politiky, musíme konštatovať, že situácia je ťažká, krízová, plná napätia – ako pred výbuchom. Signálov, jasných znakov či dôkazov máme nadostač. Nielenže sa nerešpektujú pravidlá slušnosti, bontónu, to by ešte nebolo najhoršie, ale neberie sa ohľad ani na dôstojnosť a česť človeka, na jeho prirodzené práva. Nehovoriac o vzťahu k pravde ako základnom predpoklade normálneho, zdravého chápania sveta a ľudského bytia.

Treba brať vážne varovné slová kardinála Roberta Saraha, ktorý múdro a fundovane analyzuje súčasný stav takzvaného vyspelého demokratického sveta. V knihe Pane, zostaň s nami (slovenské vydanie: Bratislava, Lúč, 2019) píše, že „západná civilizácia prežíva smrteľnú krízu“. Deje sa vlastne to isté, čo sa dialo v období úpadku Rímskej ríše. Blahobyt – i keď stojaci na hlinených nohách, na dlhoch, tvorený na úkor minulých aj budúcich generácií – nám zatemnil zrak. Do popredia sa dostal materializmus, egoizmus a konzumný spôsob života, sprevádzaný mravným úpadkom a hodnotovou dezorientáciou: „Tragickým okamihom pre starý kontinent nie je to, že nechápe zmysel svojho poslania, ale že ho čoraz menej znepokojuje, že nijaké nemá.“ Kardinál tu upozorňuje na odklon od kresťanstva, na duchovnú vyprázdnenosť, stratu ideálov a ich nahrádzanie zvrátenými ideologickými konštruktmi, ktoré spochybňujú priamo podstatu človečenstva: „V hre je ľudská civilizácia a európsky človek na to nedbá. Tancuje na okraji priepasti...“

Povedzme si pravdu (o konsolidácii)

 

Ján Maršálek

Literárny týždenník v dvojčísle 31–32/2024 publikoval moju glosu o konsolidácii. Myslím, že aj po čase je tento článok aktuálny, preto ho sprostredkúvam čitateľom PriestorNetu.

Jedným z najčastejšie používaných slov v týchto dňoch na Slovensku je „konsolidácia“, a to hlavne v spojení „konsolidácia verejných financií“. Z úst väčšiny politikov, analytikov, odborníkov, komentátorov aj novinárov počúvame, že finančná situácia nášho štátu nie je dobrá. A treba tomu veriť. Fakty sú neúprosné, hovoria jasnou rečou, nedajú sa vymazať, zniesť zo sveta. Úplne rozdielne sú však názory na spôsob, akým by sa malo konsolidovať. I keď, žiada sa povedať, kritici súčasnej vlády sú v tejto záležitosti dosť nepresvedčiví – pripravované konsolidačné opatrenia vehementne odmietajú, no neponúkajú nijaké riešenie, ktoré by bolo rovnocennou alternatívou.