Vojna nie je mier!

 

Román Georga Orwella 1984 (Bratislava, Petit Press, 2005) je umelecky pravdivým obrazom totalitného štátu a totalitného myslenia. Predstavuje život v ríši zla, nazvanej Oceánia, kde vládne všemocná Strana, reprezentovaná Veľkým bratom. Vládcovia si udržiavajú moc prostredníctvom propagandy a manipulovania s myslením ľudí, šírením strachu, klamstiev a nenávisti, ale aj priamym násilím. Totalitné praktiky zasahujú hlboko do súkromia ľudí – všetko je pod kontrolou Ideopolície, ktorá má všade svojich agentov. Ideológovia chcú ovládnuť nielen prítomnosť, ale i minulosť a budúcnosť.

V románovom svete, ktorý sa, žiaľ, od reálneho v podstate neodlišuje (iné sú len mená, názvy, kulisy, spôsoby a vonkajšie prejavy), sa štátna moc sústredila do štyroch ministerstiev: „Ministerstvo pravdy , ktoré malo na starosti informácie, zábavu, vzdelávanie a umenie; Ministerstvo mieru, do ktorého kompetencie patrila vojna; Ministerstvo lásky, ktoré udržiavalo zákonnosť a poriadok; a Ministerstvo hojnosti, ktoré zodpovedalo za hospodárske záležitosti.“ Ministerstvo hojnosti pracovalo tak, aby väčšina obyvateľstva pociťovala obavy z nedostatku. Ministerstvo lásky naháňalo strach. Ministerstvo mieru šírilo vojnovú propagandu a presadzovalo násilné riešenie sporov. Ministerstvo pravdy pestovalo lož ako svoju hlavnú metódu a zbraň.

„Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila.“ Mohlo by sa zdať, že takéto zvrátené myslenie, presadzovanie hlúpej ideológie a prekrucovanie pravdy nemôže mať dlhé trvanie. Ale orwellovská klamoreč má i dnes nové prírastky: počúvame, že dodávky zbraní upevňujú mier, že zásielky munície vedú k ukončeniu vojny a že treba bojovať, ničiť a zabíjať až do konca, lebo na dohodu o prímerí nie je politická vôľa!

„Všetko sa rozplývalo v hmle. Minulosť sa vyhladila, lož sa stala pravdou.“ Mnohí ľudia pristúpili na dvojakú hru – vidia pravdu, a pritom ju popierajú, deformujú: „Vedieť i nevedieť, uvedomovať si úplnú pravdu a zároveň vyslovovať starostlivo vykonštruované lži, zároveň zastávať dva názory, ktoré sa vzájomne vylučujú...“ Orwellova vízia totalitného sveta pôsobí drsne. A my sa musíme obávať, že sa premení na skutočnosť. Napokon, nebolo by to po prvý raz, veď vieme, koľko vojen, násilia, zbytočného utrpenia zažilo ľudstvo v svojich dejinách. Ako hovorí Biblia: zloba na zemi je veľká, zmýšľanie ľudí je náchylné na zlé (porov. Gn 6, 5). Sme nepoučiteľní? Dáme sa znova strhnúť a stiahnuť do priepasti hriechu?

Totalitný režim chce trestať každú neposlušnosť, každú odchýlku od predpísanej politickej línie. Najväčším previnením je „zločin zlého zmýšľania“, ktorý možno odhaliť prienikom do súkromia ľudí a ovládnutím všetkých sfér života. Nepripomína to dnešný boj proti „hoaxom“ a dezinformáciám? A snahu legitimizovať hlúposť, bezzásadovosť a nenormálnosť?

Hlavnou postavou románu je Winston Smith. Jeho osobná vzbura motivovaná túžbou vymaniť sa zo zovretia zlovestného systému sa končí neúspechom. G. Orwell vytvoril dielo, z ktorého mrazí, desivú fikciu, ktorá – zopakujme – nemá ďaleko od reality. V tomto vedomí sa po tragických dejinných skúsenostiach a v súčasnej atmosfére vojnového štvania javia slová jednej z postáv tohto literárneho príbehu ako prorocké: „Budete si musieť zvyknúť žiť bez výsledkov a bez nádeje... Nateraz sa nedá urobiť nič, len kúsok po kúsku rozširovať sféru zdravého rozumu.“ Alebo predsa možno spraviť viac?!

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)