Spoveď

 

Ján Grešák

V starom roztrhanom kabáte, deravých nohaviciach a zablatených bagančiach dotackal sa Ernest na lavičku v parku, kde spával celé leto. Z podchladenia ho neznesiteľne bolela pravá polovica hrudníka. Dych sa mu zastavil a odrazu všetko zastrel závoj hustej čiernej tmy.

Nevedel, ako dlho bol v bezvedomí. Keď sa prebral, začal sa obzerať okolo. Ležal vo veľkej miestnosti na provizórnej posteli. Nad ním sa skláňala mužská tvár s priateľským úsmevom. Okolo ležali ďalší ľudia.

„Vy... vy... tu ošetrujete?“ pýta sa s údivom muža v stredných rokoch a všíma si jeho dlhý tmavý habit. Muž prikývne a hovorí:

„Mnohým v tomto domove vlievam do duší nádej a som šťastný, keď môžem trpiacemu obviazať ranu a potešiť ho. Tu nachádzam plnosť svojho života, každého učím niesť svoj kríž. Duša, ktorá sa úplne oddá láske k blížnemu, neľaká sa ničoho a aj v najťažších chvíľach okúsi blaho, o akom sa druhým ani nesníva.“

Ernest sa hlboko zamyslel. Slová kňaza misionára mu prenikli do srdca ako spŕška vody do vyprahnutej zeme. Čo on poznal doteraz? Hnal sa za šťastím, ale kde ho hľadal? V peniazoch, pre ktoré bol ochotný zavraždiť vlastného brata. Neveril už v nič vznešené ani ľudské. A hľa – tu sa mu núka nová nádej.

Ako chlapca v puberte ho matka neraz karhala a napomínala, keď sa do polnoci túlal s kamarátmi a domov prišiel napáchnutý cigaretovým dymom, s belasým fľakom na čele:

„Maj sa na pozore, Ernest! Si na zlej ceste, môžeš na nej zle skončiť. Poznám takých, čo začínali ako ty. Najprv sa klbčili s kamarátmi, hrali o peniaze, potom prešli ku krádežiam a iným násilnostiam.“

Ernesta kazil aj jeho otec. Tým, že mu ponechával voľnosť a čakal, že raz sám príde k rozumu. Neprišiel. Keď mal devätnásť rokov, zomrela mu matka. Jeho mladší brat práve dovŕšil jedenásty rok. Už vtedy bolo Ernestovo srdce zatvrdnuté, skazené zlou spoločnosťou.  

Raz v opitosti mu preblesla mozgom hrozná myšlienka: zabijem brata a celý otcov majetok pripadne mne. Otec bol vtedy už ťažko chorý, lekári čakali jeho smrť.

Keď sa v noci blížil s kuchynským nožom k bratovej posteli, potkol sa, na čo sa brat zobudil a odrazil jeho mierenú ranu tak, že mu miesto srdca prebodol krížom celú dlaň pravej ruky. Medzi hrubými nadávkami, ktoré opití mávajú v ústach, mu vyzradil, prečo ho chcel zabiť. Poranený brat ešte tej noci odišiel a odvtedy nebolo po ňom chýru.

Po otcovej smrti zdedil Ernest celý majetok, no v honbe za čoraz väčším bohatstvom predal dom a pobral sa do cudziny. S falošnými kamarátmi, ktorými boli najčastejšie hazardéri, lupiči, zlodeji, drogoví priekupníci a neraz i vrahovia, prehajdákal všetko a bez strechy nad hlavou, so zničeným zdravím sa ocitol tu, v charitatívnom centre.

Večer kľačí na kolenách v misionárovej samotke. Spovedá sa. „Bolo to dávno,“ šeptá, „mal som devätnásť rokov, môj mladší brat jedenásť...“

Spovedajúci ho pokojne počúva, a keď sa Ernest ostýchavo opýta, či nie je príliš obšírny a či ho neoberá o čas, povzbudí ho, aby bez obáv pokračoval. Láskavý pokoj cudzieho kňaza ho vyprovokoval, aby vyrozprával všetko, čo sa v ňom za celé tie roky nahromadilo a čo so sebou po celý ten čas niesol.

„Rád by som, dôstojný pane, napravil svoj hriech, no nemám už dosť času,“ končí Ernest svoju spoveď.

Kňaz s milým úsmevom zvážnie a na chvíľu sa zamyslí. Vzápätí zodvihne ruku, aby hriešnikovi udelil rozhrešenie. Ernest vyvalí oči, nie je schopný pohnúť jazykom, kľačí ako zmeravený. V slabom osvetlení vidí celkom zreteľne žehnajúcu ruku. Krížom cez jej dlaň sa tiahne hrubá červenkastá jazva.

 

Ján Grešák

::

Prečítajte si: Vyúčtovanie.