Aký svet vlastne chceme?

 

Ľudovít Košík

Žijeme vo svete plnom nepokoja. Ešte pred pár dňami sa niektorí komentátori počas návštevy pápeža Leva XIV. vo Francúzsku na túto krajinu pozerali s optimizmom a nádejou do budúcnosti, v týchto dňoch sme svedkami obrovských protestov najmä mládeže vo veľkých mestách, spojených s konfliktami, ničením a rabovaním, a protesty prerastajú aj do Talianska, Belgicka, Portugalska, Španielska. Počúvame aj správy o nepokojoch a protivládnych protestoch v Albánsku a Srbsku. Už vyše štyroch rokov sme svedkami vojnového konfliktu na Ukrajine a v Rusku, ktorý prináša straty na životoch, zranenia a obrovské materiálne škody. Navyše, prebieha dlhodobý konflikt na Blízkom východe.

Židia a boľševická revolúcia v Rusku

 

Karol Dučák

Blíži sa výročie boľševickej revolúcie v Rusku v roku 1917, ktorá je známa aj pod názvom Veľká októbrová socialistická revolúcia (skratka VOSR). Už takmer 109 rokov uplynulo od udalosti, ktorá tragicky poznamenala vývoj ľudstva v nasledujúcich desaťročiach. A keďže sa boľševická revolúcia odohrala v Rusku, boli Rusi často obviňovaní ako národ ateistických neznabohov, ktorý bojoval proti Bohu a rozpútal boľševický teror najprv v Rusku a potom aj v iných krajinách sveta. Treba však povedať, že historické fakty takéto obvinenia vyvracajú. Poctivé a objektívne štúdium histórie totiž dokazuje, že Rusi boli v skutočnosti národom kresťanov, ktorých boľševická revolúcia v Rusku v roku 1917 prevalcovala a urobila z nich národ mučeníkov.

Do škôl treba zaviesť tvrdší režim

 

Karol Dučák

Slovensko je znovu zranené a šokované. Už druhá hrozná školská tragédia v priebehu dvoch kalendárnych rokov. K jednej došlo 16. januára 2025 na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, keď mladý problémový študent vo veku osemnásť rokov zavraždil učiteľku a spolužiačku, ťažko zranil tretiu osobu a spôsobil akútnu stresovú reakciu ďalším osobám. Tento prípad bol mementom, ale zároveň aj naliehavou výzvou pre celé Slovensko, aby sa zmobilizovalo a zjednotilo v úsilí zabrániť podobným tragédiám v budúcnosti. Už vtedy sa odborníci zhodli v názore, že podobné tragédie s väčšími alebo menšími následkami sa môžu zopakovať aj v budúcnosti.

Bolo len otázkou času, kedy dôjde k ďalšej tragédii. A stalo sa. Dňa 29. septembra 2026 došlo v Staškove, v okrese Čadca, k ďalšej hroznej tragédii, keď žiak po útoku nožom usmrtil 61-ročnú učiteľku a zranil jednu zo žiačok školy, ktorá neskôr zraneniam podľahla a zomrela v nemocnici. Znovu zbytočne vyhasli dva ľudské životy. Útočník zranil aj tretiu osobu, 44-ročnú učiteľku, ale tá útok prežila a je mimo ohrozenia života.

Pravda a zrada

 

Vlado Gregor

Máme na Slovensku sviatok našej Patrónky Sedembolestnej. O pár dní nato sa v Izraeli a skoro v celom svete slávi Jom kipur, čo je sviatok špeciálne o zmierení. To je aj téma mnohých mojich úvah.

Je také slovenské príslovie: Kto na pravdu svedčí, je luhár najväčší. Pravdiví dokážeme byť, ale vždy len v rámci daných možností. Vidíme to aj v biblickej histórii, starozákonnej aj novozákonnej.

Gnostici tvrdili, že dokážu byť pravdiví za každých okolností, dokonale a vždy. Mnohí si takúto pýchu a demagógiu pestujú dodnes. Ak si navzájom nedokážeme tolerovať a odpúšťať naše malé klamstvá či omyly, znovu príde ku lžiam veľkým, opovážlivým a totalitným.

Na margo povstania

 

Vlado Gregor

Nedávno sa oslavoval štátny a celonárodný sviatok Slovenského národného povstania. Ale bolo by lepšie, keby sa z toho stal sviatok slovenského národného zmierenia. Národ si totiž pamätá, čo sa tu vtedy dialo. A aj predtým a potom.

Ide mi v mojej tvorbe už dlhodobo, okrem iného, o poznanie celkových koreňov antisemitizmu, o ten nešťastný pocit vyvolenosti, na ktorý Židov a ich predkov upozorňovali proroci a aj sám Ježiš. Je totiž u nich pretrvávajúci pocit, že si môžu dovoliť viac ako národy, medzi ktorými žijú, a ešte sa im pritom aj posmievať.

Otvorí sa prameň živej vody na Slovensku?

 

Martin Jančuška

Už dávno neverím na náhody a čoraz viac nadobúdam presvedčenie, že tento náš svet je prepojený akousi zvláštnou energiou, ktorú nielenže nedokážeme merať, ale ani správne definovať.

Už dlho hľadám odpoveď na otázku, či existuje cesta alebo spôsob, ako sa vymaniť z marazmu, v ktorom sa dnes celá Európa nachádza. Kde sa len pozrieme, musíme priznať, že zlo akýmsi zvláštnym spôsobom narastá. Technika, nové závratné objavy takmer v každej vednej disciplíne nás doslova prevalcovali, blahobyt narastá, a predsa človek, napriek všetkému, čo sa mu javí ako pokrok, je nešťastnejší, osamelejší.

Nie každý prijme pravdu. Najťažšie je priznať si, že sme sa mýlili. Človek má strach z toho, čomu nerozumie, no za žiadnych okolností si to nechce priznať.

Namiesto mladoženícha invalidom

 

Karol Dučák

(Podľa skutočnej udalosti. Autor však upravil mená postáv a niektoré údaje o protagonistoch, aby chránil ich súkromie a identitu.)

Tento príbeh veľkej, tragickej lásky sa odohral ešte za totality pred zhruba polstoročím. Príbeh Bratislavčanky Moniky a mladého Taliana Carla. Moniku som osobne poznal ako múdru a šikovnú dievčinu, pýchu svojich rodičov. Zoznámila nás jej sesternica Jarmila, ktorá bola v tej dobe mojou priateľkou. Monika bola jedináčikom, vymodleným dieťaťom rodičov, ktorí nemohli mať viac deti. Jej otec bol lekár, matka pracovala v nemocnici. Monika nebola oslňujúcou krásavicou, ale mala svoj šarm a bola skutočnou osobnosťou. Vždy sa dobre učila. Patrila k najlepším žiačkam na základnej i strednej škole a vysokú školu absolvovala s červeným diplomom. Popritom sa neúnavne učila cudzie jazyky a už vtedy dúfala, že sa raz dostane do západnej cudziny.

O referende po referende

 

Karol Dučák

Slovensko už pomaly zabúda na trápne referendum o doživotnej rente pre premiéra Roberta Fica a obnovení Úradu špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry, ktoré sa uskutočnilo 4. júla 2026. Toto referendum, ktoré „spískala“ mimoparlamentná strana Demokrati, ani nemohlo dopadnúť inak. Ja sám som ako predseda jednej z okrskových volebných komisií vo Vranove nad Topľou zaznamenal rekordne nízku účasť – 7,25 percenta. Z 800 oprávnených voličov prišlo k urnám iba 58.

Toto referendum znovu potvrdilo bezvýchodiskovosť súčasnej politickej situácie v SR, ktorá poškodzuje záujmy väčšiny obyvateľov krajiny. Podľa čl. 98 ods. 1 platnej Ústavy SR totiž môžu byť výsledky referenda platné len v prípade, ak by sa referenda zúčastnilo viac ako 50 percent oprávnených voličov a ak by bolo prijaté rozhodnutie, na ktorom sa zhodlo viac ako 50 percent účastníkov referenda.

Slovenská politika sa už pridlho krúti okolo Roberta Fica

 

Karol Dučák

Nie som prívrženec a volič Roberta Fica a mám zásadné výhrady k niektorým jeho postojom a činom, ale jedným dychom dodávam, že víťazstvo súčasnej vládnej koalície v parlamentných voľbách v roku 2023 bolo pre Slovenskú republiku (SR) víťazstvom menšieho zla. Ak by totiž zvíťazila súčasná politická opozícia, Slovensko by postihla pohroma, ktorej dosah si nedokážem ani len predstaviť. Isté však je, že politický život na Slovensku sa už veľmi dlho krúti okolo Roberta Fica, a to začína byť veľkým problémom pre obyvateľov SR.

Stav nehnuteľných kultúrnych pamiatok na Slovensku šokuje

 

Karol Dučák

V nedeľu popoludní 7. júna 2026 sme s manželkou pobudli istý čas v mestskom parku neďalekého Strážskeho, do ktorého je to z nášho bydliska vo Vranove nad Topľou asi 14 kilometrov. Tento park je svojou rozlohou najväčším mestským parkom v okrese Michalovce a na jeho území sa nachádza vzácna flóra. Ide o typický feudálny park s výmerou 14,80 ha, ktorý leží v regióne Horný Zemplín a bol založený na konci 19. storočia.

Park je úchvatný a my sme v ňom strávili príjemné chvíle, ale celkový dojem pokazil pohľad na pustnúci kaštieľ v areáli parku, ktorý dala postaviť v roku 1901 rodina Szécsenyiovcov. Toto šľachtické sídlo bolo po druhej svetovej vojne prestavané a slúžilo ako škola. Kaštieľ dlhé roky spravovalo Stredné odborné učilište poľnohospodárske v Strážskom a objekt sa časom sa dostal do vlastníctva Košického samosprávneho kraja (KSK). Situácia sa zmenila, keď Stredné odborné učilište poľnohospodárske sústredilo výučbu študentov do hlavnej školskej budovy na Mierovej ulici v Strážskom a secesnú budovu kaštieľa už nepotrebovalo.

Štát chráni medvede viac ako ľudí

 

Karol Dučák

Všemohúci Boh na počiatku stvoril svet pre svoju česť a slávu a pre dobro človeka. Na planéte Zem, ktorú Všemohúci určil za domov pre ľudstvo, stvoril rastliny, zvieratá i celú prírodu, a toto všetko postavil do služieb ľudí. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, pričom ho oslávil a povolal k večnému životu. Sám Stvoriteľ sveta urobil z človeka najdôležitejšieho živého tvora na svete. Katolícka cirkev však učí, že človek má mať rád aj zvieratá a má s nimi zaobchádzať ohľaduplne.

V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC) je okrem iného uvedené, že „zvieratá sú Božie tvory... Aj ľudia majú byť k nim láskaví. Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako svätý František Assiský alebo svätý Filip Neri“ (KKC, 2416).

A o niečo ďalej KKC uvádza: „Je teda oprávnené používať zvieratá na pokrm a zhotovovanie šatstva. Možno ich udomácniť, aby pomáhali človekovi pri jeho prácach a v jeho voľnom čase. Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú morálne prijateľné, ak zostávajú v rozumných medziach a prispievajú k liečeniu ľudí alebo k záchrane ľudských životov“ (KKC, 2417).

Kňaz a príkladný národovec

 

Pomník Pavla Valiaška na cintoríne v Nesluši

Pred 135. rokmi zomrel Pavel Valiašek 

Pavel Valiašek sa narodil 25. januára 1814 v Tepličke nad Váhom. Po skončení teologických štúdií bol v roku 1840 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza. Pôsobil vo viacerých slovenských farnostiach, najdlhšie však v Nesluši v okrese Kysucké Nové Mesto (1850–1890). Jeho zásluhou vzniklo roku 1882 miestne komposesorátne spoločenstvo ako hospodárske podielové združenie v obci. Jeho vzniku predchádzali dramatické udalosti, vyplávajúce z dlhotrvajúcich sporov medzi budatínskym panstvom grófa Čákiho, vlastniacim lesy a poľnohospodárske pozemky v Nesluši, a miestnymi obyvateľmi, domáhajúcimi sa zmiernenia robôt v panských lesoch.

O voľbe poštou

 

Karol Dučák

Voľba poštou zo zahraničia v súčasnej podobe poškodzuje záujmy občanov Slovenska s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky

V poslednom čase rozvírilo verejnú mienku na Slovensku rozhodnutie politikov vládnej koalície zrušiť voľbu poštou zo zahraničia. V súvislosti s tým musím konštatovať, že volebný systém v SR je celkovo v nedobrom stave a naliehavo potrebuje zásadné zmeny. A to sa týka aj voľby poštou zo zahraničia, preto podporujem tých slovenských politikov, ktorí navrhujú zrušenie tohto spôsobu voľby.

Kolobežkári – nový postrach našich ulíc

 

Karol Dučák

V poslednom čase zaplavili naše ulice rôzne typy kolobežiek všetkých možných konštrukcií. Ide prevažne o elektrické kolobežky, ktoré sa stávajú našimi pomocníkmi, ale v nejednom prípade sú závažným ohrozením bezpečnosti chodcov.

Zo svojich detských liet si spomínam na iné kolobežky, na ktorých sme sa ako deti vozievali. Kolobežka, ktorú nám, deťom, kúpili rodičia pred zhruba sedemdesiatimi rokmi, bola vyrobená prevažne z dreva a kovových súčiastok bolo na nej minimum. Oproti tým dnešným mala niekoľko výhod. Predovšetkým nás nútila hýbať sa, pretože nemala vlastný pohon a do pohybu sme ju museli uvádzať my odrazmi nôh. Ostatne, to je pôvodný význam slova kolobežka. Aj podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka z roku 1997 je kolobežka „det. dvojkolesové vozidlo s kormidlom poháňané odrazom nohy“. Kolobežky z našich detských liet však mali, paradoxne, ešte ďalšiu výhodu oproti tým dnešným elektrickým: boli pomalšie, a teda neohrozovali natoľko chodcov.

Historik František Vnuk oslávil sto rokov života

 

F. Vnuk (vpravo) s V. Mečiarom a autorkou článku

Nikto nie je doma prorokom. Táto známa Kristova veta mi napadá v súvislosti s nevšedným životným jubileom Františka Vnuka a mlčaním slovenskej historickej obce, či už Historického ústavu SAV, na slovenských univerzitách, o ÚPN nehovoriac.

F. Vnuk oslávil 8. apríla v dobrom duševnom zdraví sto rokov života. Zažil ešte národné pozdvihnutie i ekonomický rozvoj počas prvej Slovenskej republiky. A patril do obrovskej emigračnej vlny, ktorá odišla po druhej svetovej vojne. Vtedy utekala veľká časť národne uvedomelej slovenskej inteligencie pred komunistickým režimom, ktorý sa tu etabloval na neuveriteľných štyridsať rokov. 

Jubilant František Vnuk

 

František Vnuk

Krátko po tohtoročnej Veľkej noci dožíva sa v ďalekej Austrálii svojej stovky pravdepodobne najznámejší a zároveň najplodnejší slovenský historik, autor takmer štyridsiatich kníh a asi troch tisíc článkov a štúdií František Vnuk.

Je rodákom z Tekova, z obce Červený Hrádok (niekdajší Verešvár), kde sa narodil 8. apríla 1926. Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) nastúpil na Vysokú školu banícku v Ostrave. Vidiac zhoršujúcu sa situáciu po tzv. Víťaznom februári, čistky na fakulte, rozhodol sa emigrovať. Najprv sa prebíjal v Rakúsku a Nemecku. Keďže USA azyl politickým utečencom neposkytovali, bol nútený usadiť sa v Austrálii.

Po tvrdých robotníckych začiatkoch absolvoval štúdium metalurgie na univerzite v Adelaide. Pokračoval tu ako asistent, získal docentúru a potom prednášal až do odchodu na dôchodok (1985). Kým rozum ho ťahal k technickým vedám, srdce k vedám spoločenským, najmä k histórii. V Adelaide vyštudoval aj históriu a politické vedy (1955–1960). V ďalších desaťročiach svoj výskum zameral na slovenské dejiny 20. storočia, osobitne na roky 1938 až 1945, ktoré boli domácou marxistickou historiografiou najviac prekrúcané.

Politika a právo dvojakého metra – kedysi a dnes

 

Martin Lacko

V januári 2026 prepustili politického väzňa Mariána Magáta, ktorý si odpykal štyri roky – z toho tri vo väzbe – za vydanie knihy, v ktorej hodnotil históriu inak, ako je politicky žiaduce.

Na Špecializovanom trestnom súde (ŠTS) už tretí rok beží kauza bývalého pedagóga Technickej univerzity v Košiciach 80-ročného docenta Jána Dudáša, ktorého ŠTS odsúdil na nepodmienečný trest za to, že si ako vedec dovolil uvažovať nad definíciou pojmu „holokaust“.

Napokon, najväčšiu pozornosť púta proces s aktivistom Danielom Bombicom. Za výroky na adresu progresívnych novinárov či na margo novodobého globálneho božstva – kovidu a vakcín – je už jedenásť mesiacov vo väzbe, odsúdený bol (podmienečne a zatiaľ neprávoplatne) na tri roky, pričom prokurátor požadoval až osem rokov. Zločinu sa mal dopustiť aj citovaním tzv. protokolov sionských mudrcov – brožúry, ktorá u nás vyšla ešte za prvej ČSR, potom v roku 1991, za V. Havla, a je dostupná v knižniciach. Znalec aj prokurátor navrhovali, aby už citácie z nej boli kvalifikované ako „založenie zločineckej skupiny“. A to sú už nehorázne manipulácie, pri ktorých by sa mali ozývať aj organizácie bývalých politických väzňov. Tzv. ľudskoprávne mimovládky kričia len pokiaľ ide o väzňov v Rusku či v Číne, no ak ide o politických väzňov doma, sú ticho.

Príbeh zdevastovanej fabriky má pokračovanie

 

Karol Dučák

Nie je to tak dávno, niečo vyše roka, čo bol v PriestorNete uverejnený môj článok Na „priveľké oči“ českého investora doplatilo veľa Slovákov. Šlo o príbeh podniku Bukóza Holding, a. s. vo Vranove nad Topľou, ktorý po siedmich desaťročiach pôsobenia skončil koncom roka 2024 svoju produkciu a momentálne je v konkurze. Posledné podanie v konkurznom konaní sp. zn. 5K/15/2024 je zo dňa 13. 1. 2026.

Lenže príbeh skrachovaného podniku sa paradoxne dodnes neskončil. Zdevastovaný podnik akoby nemal svojho majiteľa a je sústavne cieľom nájazdov novodobých barbarov. Zlodejské bandy húfne rozkrádajú medené káble, železo, kovy, prakticky všetko, čo sa z nefunkčnej fabriky dá ukradnúť a speňažiť.

Niekoľko poznámok...

 

Vlado Gregor

Mám rád vtipných a nadšených ľudí, ale nie zúfalo jednostranných, podľa ktorých existuje len dobro a zlo, a nič medzi tým, len svetlo a tma, žiadne šero. Iste, aj katolíci robili zlo, ale percentuálne viac vraždili husiti, kalvíni a iní protestanti. Iste sa krivdilo domorodcom povedzme v Latinskej Amerike, ale nikto ich nepovažoval za Amalekitov a neposielal ich do rezervácií ako v puritánskej Severnej Amerike. Takíto „nadšenci“ majú v chápaní reality veľké medzery.

Krutá neznášanlivosť, aj z katolíckej strany, nerozkvitla v stredoveku, ale zároveň so vznikom protestantizmu a osvietenstva, za rozkvetu tých „najhumánnejších z humánnych“.

Vidím v životnej praxi, že veľa ľudí je šikovných a dobromyseľných, ale s obrovskými medzerami vo vzdelaní. Nevedia, že na stredovekých univerzitách bola absolútna sloboda slova a keby Ján Hus diskutoval tam a nerozoštvával nevedomých ľudí, ušetrilo by sa veľa zbytočnej krvi. Aj preto sa mi teraz nepáči prebiehajúca akože synodalita, ktorá chce nanútiť angažovanosť ľuďom, ktorých teoretické a teologické otázky vôbec, ale vôbec nezaujímajú.

Na šikmej ploche súhlasu...

 

Na nedostatok slov a prejavov vo verejnom priestore sa naozaj nemôžeme sťažovať. Horšie je to s úrovňou a zmysluplnosťou toho, čo sa produkuje a čo sa predostiera ako duševná potrava. Je mnoho balastu, mnoho prázdnych rečí a umelo nafúknutých káuz, mnoho malicherných sporov a pseudoproblémov. Oproti tomu sú problémy veľmi závažné, o ktorých sa takmer nehovorí, napríklad populačná kríza (ako národ vymierame), potravinová nesebestačnosť (nemáme dosť jedla z vlastných zdrojov, sme odkázaní na dovoz, pritom sa každým rokom zmenšuje výmera ornej pôdy) alebo postupná strata štátnej suverenity (slabá obranyschopnosť, tolerovanie protislovenského výkladu dejín atď.). Ale najčastejšie sa stretáme s tým, že sa problémy riešia nepatrične, iba zdanlivo, formalisticky, bez odkrytia a odstránenia koreňových príčin.