Namiesto mladoženícha invalidom

 

Karol Dučák

(Podľa skutočnej udalosti. Autor však upravil mená postáv a niektoré údaje o protagonistoch, aby chránil ich súkromie a identitu.)

Tento príbeh veľkej, tragickej lásky sa odohral ešte za totality pred zhruba polstoročím. Príbeh Bratislavčanky Moniky a mladého Taliana Carla. Moniku som osobne poznal ako múdru a šikovnú dievčinu, pýchu svojich rodičov. Zoznámila nás jej sesternica Jarmila, ktorá bola v tej dobe mojou priateľkou. Monika bola jedináčikom, vymodleným dieťaťom rodičov, ktorí nemohli mať viac deti. Jej otec bol lekár, matka pracovala v nemocnici. Monika nebola oslňujúcou krásavicou, ale mala svoj šarm a bola skutočnou osobnosťou. Vždy sa dobre učila. Patrila k najlepším žiačkam na základnej i strednej škole a vysokú školu absolvovala s červeným diplomom. Popritom sa neúnavne učila cudzie jazyky a už vtedy dúfala, že sa raz dostane do západnej cudziny.

Carlo bol sympatický mladý Talian, ktorý pochádzal z bohatej rodiny, takže si mohol dovoliť určitý luxus. Jeho som nikdy nestretol, dozvedel som sa o ňom len z rozprávania Moniky a jej sesternice. Carlo rád spoznával svet, precestoval mnohé krajiny a zavítal aj na Slovensko.

Ako sa stalo, ako nie, tí dvaja – Monika a Carlo – sa stretli a bola z toho osudová láska, ktorú oni nebrali na ľahkú váhu. Dlho spolu chodili a keď Monika končila vysokú školu, naplánovali sobáš v Bratislave.

Carlo sa na sobáš vybral na svojom rýchlom aute a jeho rodičia mali prísť za ním. Napriek svojmu mladému veku bol skúseným vodičom, ktorý za volantom odkrútil už viac ako pol milióna kilometrov. Bol zvyknutý na dlhé cesty autom, ale pri tej poslednej precenil svoje sily. Z Ríma to mal do Bratislavy zhruba tisícdvesto kilometrov. Chcel to mať čím skôr za sebou, a to bola fatálna chyba, ktorá neostala bez následkov. Celú dlhú trasu chcel Carlo zvládnuť naraz a rútil sa bez prestávok stovky kilometrov. Aby premohol únavu, lial do seba kávu a kolu, ale ani to nezabránilo tragédii. Stačil krátky mikrospánok a bolo po všetkom. Auto vo veľkej rýchlosti havarovalo a zmenilo sa na hromadu šrotu, z ktorej vytiahli ťažko zraneného Carla.

Keď sa Carlo dozvedel, že bude zvyšok života ležať ochrnutý na lôžku, ľutoval, že pri tej strašnej autonehode nezahynul. Sám navrhol Monike rozchod, napriek tomu, že ju nesmierne miloval. Nechcel pripustiť, aby mladá a ambiciózna žena, akou bola Monika, strávila zvyšok života pri lôžku ochrnutého muža, ktorý jej nemohol poskytnúť to, čo zdravý mladý manžel môže poskytnúť svojej manželke. Nechcel mladú ženu zaťažiť nezaslúženým celoživotným bremenom. Veľmi dobre si uvedomoval, že Monika je v tom nevinne a on sám svojou riskantnou jazdou zavinil túto tragédiu. Ani Monika si nevedela predstaviť ich spoločný život za týchto okolností. A tak sa tí dvaja rozišli.

Neviem, či Monika a Carlo ešte žijú. Moniku som naposledy videl pár rokov po tej nehode. Po páde totality som sa od jej sesternice dozvedel, že sa odsťahovala do Francúzska a splnila si tak svoj dávny sen. O Carlovi som nikdy viac nepočul, takže sa už asi nikdy nedozviem, čo sa s ním stalo po tej strašnej udalosti.

Dodnes ma pochytí smútok, keď si spomeniem na ten príbeh. Uvedomujem si, aký krehký je ľudský život a aké pominuteľné je ľudské šťastie. Jeden jediný okamih môže navždy zmeniť ľudský život a obrátiť ho hore nohami! Na to by nikto nikdy nemal zabúdať.

 

Karol Dučák