 |
| Milan Hodál |
Spisujem položky pekne popod seba –
čo sa už minulo a dokúpiť treba:
Maslo
Mlieko
Syry
Múku
a nad zlato Soľ
Včera som ju kúpiť
zabudol...
Ešte:
Káva
Pivo
Víno
Šťava
nech mám sladkú chuť
Teraz to už môžem
celé podčiarknuť...
Pod čiaru dopíšem
čo sa kúpiť nedá
Prednostne – pravdaže –
dopisujem Teba
Potom:
Lásku
Šťastie
Zrnká teplých slov
Úsmev
Slzy
Nádej
Um i pot
Všetko dôležité pre život...
 |
| Sokrates |
Keď filozofa Sokrata (asi 469–399 pred Kr.)
priatelia nabádali, aby utiekol z Atén pred hroziacim trestom smrti, pokojne sa
ich opýtal:
– A poznáte také miesto, kde by sa neumieralo?
Spracoval Ján
Grešák
::
Prečítajte si:
 |
| Sokrates |
O filozofovi Sokratovi (asi 469–399 pred Kr.),
známom tým, že ho nič nedokázalo vyviesť z rovnováhy, zachovala sa takáto
príhoda:
Istý muž prenasleduje akéhosi človeka.
– Chyť ho! Zadrž ho! – kričí prenasledovateľ
na Sokrata, ktorý sa náhodou medzi oboma utekajúcimi ocitol. Sokrates sa však
ani len nepohne.
– Čo si hluchý? – spytuje sa muž, – prečo si
toho vraha nezadržal?
– Vraha? A čo vlastne rozumieš pod slovom vrah?
 |
| Sokrates |
Už starogrécky filozof Sokrates (asi 469–399
pred Kr.) kritizoval demokraciu. Nedostatky fungovania tohto režimu prirovnával
k lodi, ktorú riadi kapitán, a položil otázku:
– Čo je lepšie: keď loď riadi skúsený
námorník, alebo náhodný pasažier, ktorého si vyberieme?
Spracoval Ján
Grešák
::
Prečítajte si: Sokrates a klebety.
 |
| Sokrates |
Filozof Sokrates (asi 469–399 pred Kr.), ktorý
sa v starom Grécku tešil mimoriadnej úcte, stretol raz na ulici istého
známeho, a ten mu povedal:
– Priateľ môj, chceš vedieť, čo som počul
o tvojom najlepšom kamarátovi?
– Počkaj chvíľu! Predtým, ako by si mi to
povedal, chcel by som, aby si mi odpovedal na tri otázky. Nazýva sa to trojité
sito. Prvé sito je pravda. Si naozaj presvedčený, že to, čo mi chceš povedať,
je pravda?
– Nie. Ja som to len počul...
.JPG) |
| Milan Hodál |
Zas sú tu Vianoce
a my zas máme resty.
Nespravili sme to,
čo spraviť sme mali
už roky predtým.
Možno to nevieme,
možno to ani
nemáme v pláne.
A tak Ťa prosím:
urob to za nás, Pane.
Priveď nás k rozumu
a vôľa Tvoja nech sa stane.
Daj nám dar pokoja
a navždy umlč
všetky zbrane...
 |
| Karol Kmeťko |
Významný cirkevný hodnostár, arcibiskup,
publicista a spisovateľ Dr. Karol Kmeťko sa narodil 12. decembra 1875
v Dolných Držkovciach v okrese Bánovce nad Bebravou. Jeho otec, ktorý
tam bol notárom, vychoval desať detí – päť synov a päť dcér. Dvaja zo
synov sa venovali kňazskému povolaniu, Karolov brat Pavol bol dlhé roky
profesorom na gymnáziu v Nitre a potom farárom v Dražovciach pri
Nitre, a jedna z dcér bola milosrdnou sestrou, v Žiline a na
okolí dobre známou ako sestra Bonifácia, predstavená Biskupského sirotinca
v Žiline.
Ľudovú školu vychodil Karol Kmeťko v rodnej obci a gymnázium, na ktorom v roku 1895 zmaturoval, v Nitre. Ako výborného žiaka ho poslali na bohoslovecké štúdiá na univerzitu do Budapešti, odkiaľ sa vrátil ako národnostne uvedomelý Slovák. Za kňaza bol vysvätený 2. júla 1899 v staroslávnej Nitre.
 |
| Ilustračná snímka: Ján Maršálek |
Tak si to natlačme
raz navždy do hlavy:
Vtedy sa naša loď
do cieľa doplaví
a bude v bezpečí
nad čiarou ponoru,
keď vezme na cestu
Lásku a Pokoru.
 |
| Karol Dučák |
V istej krajine žila v chudobnom
dome vdova menom Oľga so svojím najmladším synom Matejom. Mala viac detí, ale
tie staršie povyrastali a postupne sa rozutekali po svete, a tak napokon
Oľga ostala žiť vo svojom dome len so synom Matejom.
Jedného pamätného večera došlo k zvláštnej udalosti, ktorá navždy zmenila život vdovy a jej syna. Oľga bola už starena, a tak bola odkázaná na syna, ktorý mal vtedy pätnásť rokov. Matej bol šikovný a usilovný mladík, ktorý sa príkladne staral o dom aj o svoju starú matku, lenže žilo sa im ťažko. Dva roky po sebe zažila krajina neúrodu a všade panovala bieda a hlad. Vdova a jej syn žili z ruky do úst a pomáhali si ako mohli, ale aj tak sa ledva uživili. Napriek všetkým ťažkostiam však neupadali na duchu, ale každý deň sa spolu modlili k Bohu a ďakovali mu za zdravie, strechu nad hlavou a život bez vojen. Aj keď sa im žilo veľmi ťažko, zachovali si štedrosť a podelili sa o to málo, čo mali, s tými, čo na tom boli ešte horšie ako oni.
 |
| Milan Hodál |
To ty si nás ťahal
z priepasti
Dovidel si ďalej
ako ostatní...
Predurčený –
možno z vôle Krista
V srdci plameň
v oku božia iskra
Za národ si horlil
Po slobode bažil
Nárečia povýšil
na spisovný jazyk
Nebolo to ľahké
– ani náhodou –
ťahal si nás do rodiny
veľkých národov...
Aby naše túžby
vystúpili zo snov
niesol si pochodeň
v meruôsmom
Svojbytnosť si hlásal
Strhal okovy
Večná vďaka za to –
drahý Ľudovít!
Milan Hodál
 |
| Ľudovít Košík |
Tohto roku si pripomíname 130. výročie narodenia maliara Júliusa Koreszku (Dojč 24. februára 1895 – Skalica 1. decembra 1958), ktorého životný príbeh je neodmysliteľne spätý s regiónom Záhoria, predovšetkým so Skalicou, kde sa usadil a tvoril; podstatná a zásadná časť jeho tvorby je spojená práve s mestom Skalica. Pri príležitosti výročia umelcovho narodenia Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici pripravila na dni 16. mája až 29. júna 2025 výstavu jeho diel a pripravila aj knižnú publikáciu, v ktorej oboznamuje verejnosť s Koreszkovým životom a tvorbou.
 |
| Teofil Klas |
Pán Ježiš hovoril učeníkom, že mnohé by im mal
povedať, ale by to nezniesli. Preto poprosí Otca, aby im po jeho odchode zoslal
svojho Ducha. Preto samozrejme verím aj ja v jeho účinky – a celoživotne ich
zažívam. Verím aj tomu, že vstanú a už aj vstávajú noví bojovníci za vieru.
Mladší, silnejší, pohyblivejší, ktorí využijú skúsenosti nás starších. Pretože
tie sú cennejšie ako akákoľvek finančná podpora. „Hľa, ja robím čosi nové,
teraz to klíči, nebadáte?“ (Izaiáš 43, 19).
Pred niekoľkými dňami zomrel môj dlhoročný priateľ Jožko Zavarský alias Teofil Klas. Venoval mi niekoľko básní, ktoré ma napodiv vystihovali. Po celé tie roky som sa ho snažil presvedčiť, aby sa jasnejšie vyjadril k otázkam, ktoré veľmi trápili nielen mňa. Nikdy to neurobil, pretože vedel, že to nie je jeho poslaním... Uverejním na tomto mieste jeho možno posledné verše, ktoré sa naozaj dotkli môjho srdca.
 |
| Karol Dučák |
Nedávno nás šokovali slovenskí umelci
i pseudoumelci, členovia Činohry SND, svojím vyhlásením
s „kreatívnym“ názvom Netreba nám Netrebko, ktorým protestovali proti
pripravovanému koncertu ruskej opernej divy Anny Netrebkovej v SND.
Iniciátori vyhlásenia vytýkajú svetoznámej ruskej sopranistke, že je
podporovateľkou ruského prezidenta Vladimíra Putina, hoci oni sami v texte
svojho vyhlásenia konštatujú, že Anna Netrebková „odsúdila vojnu na Ukrajine či
vyhlásila, že nie je členkou žiadnej politickej strany“ (medialne.trend.sk).
Pritom vo vzťahu k súčasnému vojenskému
konfliktu na Ukrajine vyslala Anna Netrebková dňa 26. februára 2022 jasné
protivojnové posolstvo: „Predovšetkým: Odmietam túto vojnu. Som
Ruska a milujem svoju krajinu, ale na Ukrajine mám veľa priateľov a bolesť
a utrpenie obyvateľstva mi práve teraz láme srdce. Žiadam ukončenie tejto
vojny a chcem, aby ľudia žili v mieri. V to dúfam
a v to sa modlím…“ (noveslovo.eu).
Podľa iniciátorov vyhlásenia sú nehorázne aj náklady na realizáciu koncertu vo výške 230 tisíc eur, aj keď Zuzana Tapáková, generálna riaditeľka SND, ubezpečila verejnosť, že vystúpenie bude financované z príspevkov sponzorov a z predaja vstupeniek. Nezaplatí ho teda divadlo, ale súkromné osoby. Lenže – ako sa hovorí – kto chce psa biť, palicu si nájde.
 |
| Ilustračná fotografia: Ján Grešák |
Podaj, Bože, v novom roku
nám na Zemi svoju ruku.
Chorým zdravia dopriať ráč,
užialeným odním plač.
Hladným chleba do dlaní,
uboleným stíš rany.
Opusteným, sirotám
nahraď srdcia otcov, mám.
A na všetkých pamätaj,
lásku a mier požehnaj.
Podaj, Bože v tomto roku
nám na Zemi svoju ruku.
Dielo svoje skrášliť ráč
nech Ťa chváli stále viac.
 |
| Mons. Štefan Mnoheľ |
Dňa 24. októbra 2024 usporiadala Miestna
organizácia Matice slovenskej pietnu spomienku pri príležitosti 80. výročia
úmrtia Mons. Štefana Mnoheľa. Konala sa pri jeho hrobe na cintoríne
v Poprade – Veľkej. Okrem organizátorov boli na podujatí prítomní členovia
Kresťanského spoločenstva a žiaci štvrtého ročníka Spojenej cirkevnej
školy Jána Pavla II. v Poprade. V úvode zaznela štátna hymna, báseň
a spoločná modlitba. Nasledoval príhovor čestnej predsedníčky MO MS Ľ.
Hrehorčákovej, ktorá priblížila život a dielo tohto vzácneho kňaza.
 |
| Ján Maršálek |
Mám rád antikvariáty a ešte radšej
antikvárne knihy. Obsahujú bohatstvo nevyčísliteľnej hodnoty, bohatstvo
myšlienkové, literárne, umelecké. Mnohé knižné tituly sa dajú získať iba
v antikvariáte, inak sú nedostupné. Ide mi teda v prvom rade
o knihy a ich obsah, ale nakupovanie v antikvariáte občas
prinesie aj nečakaný bonus, v knihe sa nájdu poznámky, odkazy či
venovanie, ba niekedy i hmotné veci, drobné predmety. Viackrát som
v zakúpenej knihe našiel pohľadnicu, fotografiu alebo doma vyrobenú
originálnu záložku. Raz som takto nadobudol pekne zlisovaný kvet vlčieho
maku, ako z herbára, dodnes ho mám odložený.
Pred niekoľkými dňami som si objednal, okrem iných, román Bratia od Konstantina Fedina (slovenské vydanie z roku 1950) a vo zväzku som objavil, na papieri formátu A4, úhľadným písmom napísanú báseň – pravdepodobne výtvor niekdajšieho majiteľa. Kniha potom zrejme dlho ležala nepovšimnutá kdesi v kúte aj s vloženými veršami, až sa po rokoch dostala do antikvariátu a napokon ku mne.
V Mokrom Háji bol 13. septembra 2024 odhalený
pomník kňazovi, básnikovi, spisovateľovi, knihovníkovi Ignácovi Zelenkovi (22.
januára 1913 – 12. júna 1983), ktorého básnické meno je Eugen Vesnin.
Slávnostné podujatie, ktoré zorganizovala obec Mokrý Háj, MO Matice slovenskej v Mokrom Háji, farnosť Skalica, Dom Matice slovenskej v Galante a Záhorské múzeum v Skalici, sa začalo sv. omšou v kostole Panny Márie Kráľovnej všetkých svätých v Mokrom Háji, ktorú celebroval skalický farár Miroslav Mika. Po jej skončení sa prítomní presunuli do obecného parku, kde starosta Mokrého Hája David Schiller, primátorka Skalice Oľga Ľuptáková a neter Ignáca Zelenku odhalili novopostavený pamätník s pamätnou tabuľou, ktorý posvätil kňaz Miroslav Mika. Starosta obce v príhovore vyjadril radosť z dokončenia tohto pamätníka, ktorý bude tohto asi najslávnejšieho rodáka z obce, ktorý sa k nej vždy hlásil a venoval jej aj svoje básne, trvale pripomínať.
Na margo života
a diela Borisa Pasternaka
Boris Leonidovič Pasternak (1890–1960) vyrastal v umeleckej rodine – otec bol maliarom a matka klaviristkou. Sprvu sa chcel stať hudobným skladateľom. Po niekoľko rokov bola hudba jeho hlavným záujmom a predmetom štúdia. V životopisnej eseji Glejt (z roku 1931) spomína: „Nadovšetko na svete som mal rád hudbu a v nej najväčšmi Skriabina. Hudobne džavotať som začal krátko pred tým, ako som sa s ním zoznámil. Keď sa vrátil z cudziny, bol som žiakom jedného z dosiaľ žijúcich skladateľov. Mal som ešte absolvovať inštrumentáciu. Hovorilo sa všeličo, inak dôležité je iba to, že keby sa hovoril aj opak, aj tak som si nevedel predstaviť život bez hudby.“ Napriek tomu, i napriek faktu, že Skriabin pochválil jeho prvé skladby, hudobnú cestu zanechal. S odstupom času o tom napísal: „Hudbu, milovaný svet šesťročnej námahy, nádejí a úzkosti som vydrapil zo seba“ (citát pochádza z autobiografickej prózy Ľudia a situácie, ktorú Pasternak napísal krátko pred svojou smrťou).
 |
| Robert Hakala |
Všetky cesty vedú do Ríma. Toto porekadlo sa
hojne spomínalo v minulosti, teraz ho počuť pomenej... Moje cesty najprv
neviedli do Ríma, ale na čo čakáme, to sa niekedy splní.
Mal som iné cesty. Prvá ma viedla do zamestnania a potom domov, druhá do kostola a na púte. Tretia do knižnice a kníhkupectiev. Pre tú, ktorá vedie do Ríma, akoby nebolo miesta. Až raz, bol som v kostole, kňaz oznámil, že miestne cirkevné gymnázium organizuje púť do Vatikánu, do Ríma, a niekoľko miest je ešte voľných. Záujemcovia nech sa prihlásia. Viacej mi nebolo treba. O niekoľko dní sme s manželkou sedeli v autobuse, ktorý nás spolu so školákmi viezol do Vatikánu. Tešil som sa – uvidím Vatikán, Svätého Otca, katedrály a mesto Rím. Vedúcim zájazdu bol mladý kňaz, ktorý v škole aj učil a ktorý svojho času študoval v Ríme, a tak prostredie dobre poznal.
 |
| Odhalenie pamätnej tabule |
V sobotu 16. marca 2024 bola v Popudinských
Močidľanoch z iniciatívy Konfederácie politických väzňov Slovenska, obce
Popudinské Močidľany, ale aj farnosti Holíč a rodiny Ondrušovcov odhalená
pamätná tabuľa na rodnom dome kňaza – jezuitu, väzňa pre vieru, spisovateľa,
redaktora Rajmunda Ondruša, SJ, pri príležitosti jeho nedožitých 95. narodenín.
Rajmund Ondruš, dlhoročný redaktor Vatikánskeho rozhlasu, pracovník vydavateľstva Dobrá kniha a autor životopisov svätých, sa narodil v Močidľanoch 15. marca 1929. Bol najstarším zo šiestich súrodencov. Vyrastal v Močidľanoch, kde mali vtedy jeho rodičia hostinec, otec pracoval aj na železnici a matka sa venovala aj práci v záhrade a na poli. Od malička pomáhal pri domácich prácach i pri obsluhe hostí.