Hosť do domu, Boh do domu

 

Karol Dučák

(Rozprávka)

V istej krajine žila v chudobnom dome vdova menom Oľga so svojím najmladším synom Matejom. Mala viac detí, ale tie staršie povyrastali a postupne sa rozutekali po svete, a tak napokon Oľga ostala žiť vo svojom dome len so synom Matejom.

Jedného pamätného večera došlo k zvláštnej udalosti, ktorá navždy zmenila život vdovy a jej syna. Oľga bola už starena, a tak bola odkázaná na syna, ktorý mal vtedy pätnásť rokov. Matej bol šikovný a usilovný mladík, ktorý sa príkladne staral o dom aj o svoju starú matku, lenže žilo sa im ťažko. Dva roky po sebe zažila krajina neúrodu a všade panovala bieda a hlad. Vdova a jej syn žili z ruky do úst a pomáhali si ako mohli, ale aj tak sa ledva uživili. Napriek všetkým ťažkostiam však neupadali na duchu, ale každý deň sa spolu modlili k Bohu a ďakovali mu za zdravie, strechu nad hlavou a život bez vojen. Aj keď sa im žilo veľmi ťažko, zachovali si štedrosť a podelili sa o to málo, čo mali, s tými, čo na tom boli ešte horšie ako oni.

Toho pamätného večera zaklopal na dvere domu špinavý, otrhaný žobrák a prosil o kúsok chleba. Vdova mala doma len jeden jediný krajec chleba a poslednú štipku masti. Napriek tomu pozvala žobráka do domu a usadila ho k stolu so slovami: „Práve sme sa chystali večerať. Poď si s nami sadnúť k stolu. Ak prijmeš naše skromné pohostenie, radi sa s tebou podelíme o to, čo nám ostalo.“

Žobrák prijal pozvanie, vstúpil do domu a sadol si k stolu. Vdova priniesla z komory onen posledný krajec chleba, dala naň poslednú štipku masti, a potom rozdelila krajec na dve polovice. Jednu podala synovi a druhú žobrákovi. Vtedy sa jej žobrák opýtal: „A čo budeš jesť ty?“

Vdova odvetila: „Budem sa postiť.“

Žobrák sa jedla ani nedotkol a znovu sa opýtal: „Ty sa zriekaš vlastného jedla v prospech hosťa?“

Nato chudobná žena odvetila: „Vždy ma učili: hosť do domu, Boh do domu.“

Vtedy žobrák povedal: „Ale ja som naozaj Boh.“

Udivená žena a chlapec sa začudovane pozreli na žobráka a neverili vlastným očiam. Pred ich očami sa premenil na nádherného mladého muža. Dom sa naplnil oslňujúcou žiarou a zo záhadného hosťa vyžarovalo toľko lásky, tepla a pokoja, že vdove aj synovi vyhŕkli slzy šťastia z očí.

„Ježiš!“ vykríkla vdova a záhadný hosť súhlasne prikývol. Potom hosť povedal:

„Áno, som to ja. Prišiel som do tvojho domu ako špinavý, otrhaný žobrák a ty si ma prijala ako hosťa, dokonca si sa zriekla vlastného jedla. Chcem ťa za to odmeniť.“

Zrazu sa v jeho ruke objavila malá fľaštička. Ježiš ju položil na stôl.

„Čo to je?“ opýtala sa vdova.

„Nebeský nektár. Odteraz už nikdy nebudete hladovať. Jedna kvapka tohto nektáru na jazyk je dostatočne výživná ako strava na celý deň. A ten nektár vo fľaštičke sa nikdy neminie, bude sa neustále dopĺňať. Fľaštička bude plná a nektár v nej sa nikdy nepokazí.“

Ježiš otvoril fľaštičku a v tej chvíli sa v jeho rukách objavila malá strieborná tyčinka, ktorú potom Ježiš namočil do fľaštičky a podal vdove so slovami: „Ochutnaj!“

Vdova si vložila tyčinku do úst a po chvíli ju vybrala, pričom sa na jej tvári objavil blažený výraz. „Niečo tak dobré som nikdy v živote neochutnala,“ povedala nadšene. 

Vtedy sa v Ježišových rukách objavila druhá strieborná tyčinka. Aj tú Ježiš namočil do fľaštičky a ponúkol Matejovi so slovami: „Ochutnaj aj ty!“

Aj Matej sa zatváril blažene po ochutnaní nektáru.

„Stačí jedna kvapka nektáru na celý deň pre každého z vás nato, aby ste boli zdraví a silní ako nikdy predtým. Viac si ani nesmiete vziať,“ povedal Ježiš.

Potom Ježiš vstal a povedal: „Rozlúčim sa s vami. Žehnám vás za vašu štedrosť a lásku, ktorou ste ma zahrnuli.“

Po týchto slovách Ježiš požehnal vdovu a jej syna, a potom pokračoval: „Oplatil som vašu lásku svojou láskou a štedrosťou. Váš dom bude odteraz domom požehnania a hojnosti. Ale len pod tou podmienkou, že ostanete bohabojní, dobrí a láskaví. Ak by ste sa však niekedy zriekli svojej viery a prestali byť dobrými a láskavými k svojim blížnym, v takom prípade by sa požehnanie a hojnosť vytratili z tohto domu a váš dom by sa znovu stal miestom núdze.“

Uveličená vdova povedala: „Pane, prosím, ostaň s nami ešte nejaký čas. Dobre je nám s tebou.“

Ježiš odvetil: „Nemôžem. Musím ísť ďalej. Čaká na mňa veľa ľudí.“

Vtom sa stalo čosi podivné. Záhadný hosť zmizol. Vdova a jej syn ho nevideli odchádzať, ale zrazu ho nebolo. Vdova aj vyšla predo dvere, ale záhadného hosťa nevidela. Vrátila sa teda do domu a spolu so synom pristúpili k obrazu Ježiša Krista na stene, aby pokľakli a pomodlili sa.

V tú noc matka so synom usínali v šťastnom opojení. Od tej doby už nepoznali núdzu a ich dom bol skutočne domom požehnania a hojnosti. Nemuseli sa starať o jedlo, pretože fľaštička s nebeským nektárom bola stále plná, a jedna kvapka nektáru denne im stačila. Každý deň začínali i končili modlitbou a neustále ďakovali Bohu za jeho štedré dary. A možnože tak robia dodnes, ak, pravda, medzitým nepomreli.

 

Karol Dučák