Jubilant František Vnuk

 

František Vnuk

Krátko po tohtoročnej Veľkej noci dožíva sa v ďalekej Austrálii svojej stovky pravdepodobne najznámejší a zároveň najplodnejší slovenský historik, autor takmer štyridsiatich kníh a asi troch tisíc článkov a štúdií František Vnuk.

Je rodákom z Tekova, z obce Červený Hrádok (niekdajší Verešvár), kde sa narodil 8. apríla 1926. Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) nastúpil na Vysokú školu banícku v Ostrave. Vidiac zhoršujúcu sa situáciu po tzv. Víťaznom februári, čistky na fakulte, rozhodol sa emigrovať. Najprv sa prebíjal v Rakúsku a Nemecku. Keďže USA azyl politickým utečencom neposkytovali, bol nútený usadiť sa v Austrálii.

Po tvrdých robotníckych začiatkoch absolvoval štúdium metalurgie na univerzite v Adelaide. Pokračoval tu ako asistent, získal docentúru a potom prednášal až do odchodu na dôchodok (1985). Kým rozum ho ťahal k technickým vedám, srdce k vedám spoločenským, najmä k histórii. V Adelaide vyštudoval aj históriu a politické vedy (1955–1960). V ďalších desaťročiach svoj výskum zameral na slovenské dejiny 20. storočia, osobitne na roky 1938 až 1945, ktoré boli domácou marxistickou historiografiou najviac prekrúcané.

Svojou usilovnosťou a fundovanosťou sa vypracoval na čelného exilového historika i publicistu. Patril ku generácii, ktorú bytostne ovplyvnila šesťročná skúsenosť so štátnou samostatnosťou, ktorú si odniesol z domu. Bol v kontakte azda so všetkými čelnými osobnosťami exilu. Nebolo azda exilového časopisu, v ktorom by nezanechal svoju pečať. Stal sa akýmsi apoštolom slovenskosti v západnom svete, ktorý o existencii národa pod Tatrami ani len netušil.

V časoch, keď historici doma naplňovali tézy stanovené zjazdmi KSČ, F. Vnuk bádal v nemeckých a britských archívoch. Výskumné pobyty, ale aj mnohé knihy, si financoval sám. Naučil sa svetové jazyky. Pobýval takmer na všetkých kontinentoch. A najmä publikoval. Jeho meno bolo už od šesťdesiatych rokov, keď vyšla jeho monografia Neuveriteľné sprisahanie, pre slovenský exil pojmom. A zároveň postrachom pre československých ideológov, ktorým takpovediac rúcal „prácne“ vystavanú babylonskú vežu legiend a lží o Slovenskom štáte a hrdinských partizánoch.

Ako sa s odstupom ukázalo, rozhodnutie emigrovať bolo správne. Na Západe mohol pre historickú pravdu a rodnú vlasť spraviť viac, ako keby drel v čsl. baniach, prípadne pracoval ako účtovník na JRD – ako sa to ušlo mnohým katolíckym intelektuálom.

V Austrálii si našiel druhý domov. S manželkou Annou, ktorá bola írskeho pôvodu, mali šťastné manželstvo, vychovali osem detí, z ktorých jeden sa stal kňazom. Ako sám priznal, do roku 1989 bol presvedčený, že v Austrálii aj umrie a na Slovensko sa nedostane. Neveril v pád komunistických režimov – napokon, nepočítali s tým ani americké tajné služby.

Po (nečakanom) návrate do rodnej vlasti v roku 1990 sa vrhol na výskum domácich archívov, pričom sa zameral na obdobie po roku 1945, najmä na mapovanie nástupu totality a proticirkevné perzekúcie. Pedagogicky pôsobil na Teologickej fakulte UK v Bratislave – kde obhájil titul docenta, potom aj v Matici slovenskej. V roku 1996 dostal od pápeža Jána Pavla II najvyššie vyznamenanie rytiera Rádu sv. Gregora Veľkého.

Červené štruktúry a stúpenci „jednotného Československa“ boli najviac podráždené z jeho výstupov o partizánoch a „SNP“. Napríklad v roku 1991, v krátkom období slobody, vyšiel zborník polemických pohľadov s názvom Horúce témy. Bola v ňom aj Vnukova stať Katynské lesy a lesíky na Slovensku, kde ukázal, že nie Nemci, ale partizáni začali u nás s masovým vraždením. No a keďže takýmto faktom sa oponovať nedalo, reakciou „červených“ novinárov a historikov bolo škrípanie zubami, útoky a očierňovanie autora.

Vyzdvihnúť treba ešte jeden rozmer Vnukovej činnosti, a to národnobuditeľský. Absolvoval stovky prednášok, besied, kde poslucháčov zoznamoval s tabuizovanými faktami a priamo či nepriamo povzbudzoval národné povedomie, čím pripravoval pôdu pre obnovu slovenskej štátnosti a vznik 2. Slovenskej republiky. Táto stránka jeho života ešte len čaká na docenenie.

V roku 1991 – na požiadanie kanadských Slovákov – napísal popularizačné dielko Dedičstvo otcov. Pre kedysi ustráchaný a ospalý národ malo veľký význam. F. Vnuk tu pútavým, esejistickým spôsobom ukázal nielen útlak Slovákov v Československu, ale prinášal najmä tabuizované fakty o prvej SR, jej ekonomickú úspešnosť, zdôrazňoval jej význam pre Slovákov, čím vlieval dlho ponižovanému národu sebavedomie, že nie sú o nič horšími či neschopnejšími ako iné národy.

Okrem obsahovej stránky Vnukových textov či prednášok bola dôležitá aj forma: vedel hovoriť a písať pútavo, živo, zrozumiteľne, čo mnohí z „akademických vedátorov“ SAV uzavretých vo svojej bubline nikdy nedokázali.

Vždy zdôrazňoval, že udalosti určitej historickej epochy musíme vyhodnocovať vtedajšími kritériami. Treba brať do úvahy okolnosti, brať do úvahy to, čo ľudia vtedy vedeli. „Lebo čo my dnes kritizujeme z dnešných pozícií – keď pre nich to bola neznáma budúcnosť? A hlavne, svedomitý historik si položí otázku: Čo by som ja robil na tom mieste? Mal by som iné riešenie?“ Tak sa vyslovil v auguste 2012. Toto kritérium, pokračoval, sa vzťahuje aj na hodnotenie osudov slovenského židovstva, ktoré neinformované či nepriateľsky naladené kruhy podnes zneužívajú proti Slovákom: „Osud, ktorý stihol židov, bol taký nie preto, že sme mali Slovenský štát, ale že vtedy žili v strednej Európe. A keby nebol Slovenský štát, dopadli by ešte horšie. Ak by sme boli ako Protektorát – dopadli by ako v Protektoráte; ak by sme boli Generálny gubernát, tak ako v gubernáte...“

Kto F. Vnuka spoznal osobne, rýchle zistil, že jeho určujúcimi vlastnosťami boli vždy pracovitosť, skromnosť a snaha dopátrať sa pravdy. Nikdy necúval pred polemikou, nikdy neodmietol pomoc, či už šlo o poskytnutie informácie, dokumentov, o posúdenie, recenzovanie a podobne.

V rozhovore realizovanom v roku 2012 vystihol, čo najviac chýba dnešnej SR: slovenský duch. Bolel ho aj odklon cirkvi od národných hodnôt a jej prispôsobovanie sa liberálnemu svetu. Vyslovil tiež ľútosť nad tým, že bratislavský arcibiskup zakázal slúženie svätých omší za Dr. Tisu.

Aj po odchode zo Slovenska v roku 2012 je so starou vlasťou v trvalom spojení. Niekedy s radosťou, no zväčša s rozpakmi a bolesťou sleduje vývoj v otčine i v cirkvi. V každom prípade sa snaží byť do posledného dychu užitočným. Bol pravidelným dopisovateľom časopisu Kultúra, až do jeho zániku v roku 2023, reagoval, ozýval sa, vyvracal nepravdy. Ba čo viac, pripravil aj ďalšie knižné publikácie. Napríklad svedectvo kapucína Hilára Párika, spovedníka prezidenta Dr. Tisu o posledných hodinách jeho života (Noc pred popravou, 2023), vlastný životopis biskupa-martýra Jána Vojtaššáka (Môj životopis, 2025) a najnovšie aj ďalšie vydanie svojej staršej monografie o Andrejovi Hlinkovi (2026).

Ak by Slovenská republika bola skutočne a v plnom zmysle slova slovenskou, v priestoroch Národnej rady SR by visela pamätná tabuľa, ktorú mu dal k deväťdesiatym narodeninám vytesať kamenár a literát Štefan Wolf-Slameníkov: „František Vnuk sa zaslúžil o slovenský národ“...

 

Martin Lacko

::

Súvisiace články:

S prezidentom Tisom

Krížová cesta biskupa Jána

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.