Krížová cesta biskupa Jána

 

Ján Vojtaššák: Môj životopis

Bytča, Slovenský dejepisný spolok, 2025

„Hľa, ten Kmeť, knieža v trestaneckom šate,
životom nikdy nešiel po zamate...“
(Gorazd Zvonický)

V predslove štvrtého vydania autobiografie spišského biskupa Jána Vojtaššáka (1877–1965) historik František Vnuk okrem iného píše: „Biskup Ján Vojtaššák patrí medzi najvýraznejšie a najsvetlejšie osobnosti svojej doby. Bol oddaným synom Cirkvi, kňazom asketického života... V svojom správaní bol pevný, v princípoch nekompromisný, v obrane božských a ľudských práv neohrozený... Pre tieto vlastnosti bol obľúbený tými, čo mali šťastie ho poznať, a nenávidený nepriateľmi Cirkvi a národa.“ Oná nenávisť sa začala naplno prejavovať v roku 1945, keď sa k moci dostali „synovia sveta“. Komunistickí mocipáni rozpútali proti nemu štvavú kampaň, ktorá viedla až k jeho násilnému odvlečeniu z biskupského sídla a odsúdeniu vo vykonštruovanom procese: „Ján Vojtaššák, 74-ročný starec, bol odsúdený na 24 rokov žalára, konfiškáciu majetku, 500 000 korún pokuty a stratu občianskych práv.“

Autobiografia, hoci torzovitá, poznačená nepriaznivými okolnosťami, ktoré sprevádzali jej zrod, je cenným historickým dokumentom. Biskup Vojtaššák písal svoje spomienky vo vysokom veku, vo vyhnanstve, dlhodobo trýznený komunistickým režimom, napriek tomu sa v nich jasne odzrkadľuje pevnosť jeho presvedčenia. Mons. Viktor Trstenský, ktorý napísanie životopisu inicioval, uvedomujúc si, že ide o „nebezpečný materiál“, zakopal ho do zeme a až po uvoľnení stalinského tlaku vyniesol strojopisný text na svetlo ako „vzácnu pamiatku“. Životopis sa začal šíriť formou samizdatu, knižne vyšiel v Kanade (Toronto, Svetový výbor slovenských politických väzňov a prenasledovaných vlastencov, 1977), druhé vydanie pripravila Zahraničná Matica slovenská (1994) a v rokoch 2000 až 2002 autobiografiu na pokračovanie uverejňoval časopis Hlasy z domova a misií. Možno teda povedať, že každý záujemca má možnosť oboznámiť sa s týmto autentickým a výrečným svedectvom.

Rozprávanie biskupa Vojtaššáka sa klenie od rokov jeho detstva a mladosti, cez prijatie do seminára, bohoslovecké štúdiá, vysvätenie za kňaza, dušpastiersku službu v pozícii kaplána, farára a biskupa až po udalosti spojené s nástupom komunistov (sledovanie, zatknutie, vyšetrovanie, žalárovanie, trestanie...), ktoré z neho spravili doživotného väzňa a trpiteľa za vieru. Približuje život v období Rakúsko-Uhorska, vtedajšiu maďarizáciu, ale aj emancipačné úsilie uvedomelých Slovákov, vznik Česko-Slovenska, povýšenectvo Čechov, spory o autonómiu i vyhlásenie Slovenského štátu: „Slovenský národ jasal od radosti, že dávne jeho túžby konečne sa splnili... Pravda, srdcia neprajníkov prekypovali závisťou a šelma, ktorej sa korisť z pazúrov vyšmykla, stále striehla, kedy a ako by sa tej svojej koristi zase zmocnila. Zúriaca sopka chrlila lávu v strednej Európe ďalej v rokoch 1944–1945. A vtedy padol jej za obeť i mladý, nádejeplný Slovenský štát. Ukoristila si ho zase Republika Česko-Slovenská, vzkriesená po druhý raz pomocou Červenej armády...“

Pravdu nemožno umlčať. Slová biskupa Vojtaššáka i po rokoch utrpenia vydali svedectvo – o poprave prvého slovenského prezidenta, o charaktere povojnového Česko-Slovenska, o komunistickom prevrate: „Dňa 25. februára 1948 pučom zmocnila sa vlády v republike komunistická strana. Nastúpila hrôzovláda neslýchaného teroru (zastrašovania) a násilenstva.“ Biskup vedel, čo píše, čerpal z vlastnej skúsenosti, no o svojom osobnom utrpení sa veľmi nerozpisoval. Vyšetrovaciu väzbu priblížil niekoľkým riadkami: „Považujem za zbytočné – viedlo by to ďaleko – popisovať podrobnosti takého vyšetrovacieho väzenia. Stačí, keď poviem vo všeobecnosti, že je zdeptaním človeka a ľudskej dôstojnosti pod čiernu zem, často spojené so sadistickými atrocitami, trýzneniami, až do telesného ožobráčenia a duševného zničenia...“

Po vyšetrovaní, vypočúvaní a mučení prišiel súd. Povedané slovami J. Vojtaššáka „bola by to fraška (komédia), celý ten proces, keby nemal takých tragických následkov: v sedemdesiatom štvrtom roku veku byť za živa pochovaným“. Dodajme, že ďalšími obžalovanými v tomto súdnom procese boli biskupi Michal Buzalka a Pavol Gojdič – obaja dostali doživotný trest. Až po zmene režimu Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok Štátneho súdu v Bratislave a biskupi Ján Vojtaššák, Michal Buzalka a Pavol Gojdič boli v plnej miere rehabilitovaní.

Krížová cesta spišského biskupa Jána Vojtaššáka sa skončila 4. augusta 1965, keď si ho Pán života a smrti povolal k sebe. Štátnym orgánom sa nepodarilo pohreb utajiť, prišli tisícky ľudí, medzi nimi asi 150 kňazov. Ukázalo sa, že ľudia nezabudli na svojho biskupa... Ako poznamenáva v doslove publikácie Ján Košiar, od roku 1996 prebieha beatifikačný proces tohto Božieho služobníka a mnohí katolíci sa modlia na tento úmysel, veria, že „kauza beatifikácie biskupa Vojtaššáka je iba otázkou času“, i keď – vzhľadom na dĺžku procesu – je zároveň skúškou kresťanskej pokory, trpezlivosti a vytrvalosti.

 

Ján Maršálek

::

Oživujeme pamäť národa:

Prínosná kniha o biskupovi Štefanovi Barnášovi

S prezidentom Tisom

Ján Nemec: statočný kňaz, verný až do konca

::

Prosíme, podporte naše úsilie – komentujte, vyjadrite svoj názor na publikovaný článok... a odoberajte náš vestník (podrobnejšie informácie).