Politika a právo dvojakého metra – kedysi a dnes

 

Martin Lacko

V januári 2026 prepustili politického väzňa Mariána Magáta, ktorý si odpykal štyri roky – z toho tri vo väzbe – za vydanie knihy, v ktorej hodnotil históriu inak, ako je politicky žiaduce.

Na Špecializovanom trestnom súde (ŠTS) už tretí rok beží kauza bývalého pedagóga Technickej univerzity v Košiciach 80-ročného docenta Jána Dudáša, ktorého ŠTS odsúdil na nepodmienečný trest za to, že si ako vedec dovolil uvažovať nad definíciou pojmu „holokaust“.

Napokon, najväčšiu pozornosť púta proces s aktivistom Danielom Bombicom. Za výroky na adresu progresívnych novinárov či na margo novodobého globálneho božstva – kovidu a vakcín – je už jedenásť mesiacov vo väzbe, odsúdený bol (podmienečne a zatiaľ neprávoplatne) na tri roky, pričom prokurátor požadoval až osem rokov. Zločinu sa mal dopustiť aj citovaním tzv. protokolov sionských mudrcov – brožúry, ktorá u nás vyšla ešte za prvej ČSR, potom v roku 1991, za V. Havla, a je dostupná v knižniciach. Znalec aj prokurátor navrhovali, aby už citácie z nej boli kvalifikované ako „založenie zločineckej skupiny“. A to sú už nehorázne manipulácie, pri ktorých by sa mali ozývať aj organizácie bývalých politických väzňov. Tzv. ľudskoprávne mimovládky kričia len pokiaľ ide o väzňov v Rusku či v Číne, no ak ide o politických väzňov doma, sú ticho.

Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja už skôr upozorňoval na plazivý návrat neslobody. Jeho bývalý šéf Arpád Tarnóczy sa 17. novembra 2016 na margo „extrémistických“ zákonov vyslovil: „Pevne sme všetci verili, že už sa nezopakujú časy, keď za nevhodné názory – a človek ani často nevedel, v čom sú nevhodné – sa bralo na dlhé roky do väzenia. O to smutnejšie je, že po toľkých rokoch sme opäť svedkami podobných snáh. No na rozdiel od komunistov, ktorí to robili priamočiaro brutálne, teraz sa to deje skôr kradmou rukou, ako by povedal básnik. A skrýva sa to za prázdne naduté heslá, pokrivené slová a predovšetkým za nejasnosť pojmov.“

Kto sleduje dianie u nás aspoň jedným okom a jedným uchom, vie, že je tu dosť politikov i novinárov s oveľa horšími a vulgárnejšími vyjadreniami, ba urážkami. No u ľavičiarov, progresívcov aj navádzanie na násilné konanie ostáva bez povšimnutia OČTK. Študent „elitného“ bratislavského evanjelického gymnázia sa môže verejne vyhrážať smrťou stúpencom samostatného Slovenska. Nedotknuteľný novinár denníka SME chce hnať odporcov nútenej vakcinácie na bitúnok a volá po dehumanizácii politických oponentov. Iný progresívny novinár uráža ľudí len kvôli inej farbe pokožky. A poslanec vládnej SAS-ky môže v r. 2020 prirovnávať stúpencov opozičnej strany k hmyzu, volať po dezinsekcii a nepriamo navádzať na ich zabíjanie. O hanobení najväčších osobností našich dejín, martýrov, o prznení historického vedomia mladých – škoda hovoriť. To všetko je v poriadku.

Mnohí poukazujú na dvojaký meter, na ono rímske „quod licet Iovi, non licet bovi“. Kto pozná dejiny vie, že tento pokrivený princíp má svoje hlbšie korene. V Uhorsku mala mimoriadne silné postavenie šľachta. Priestupky či zločiny jej príslušníkov sa vždy trestali inak ako u obyčajných, neurodzených ľudí.

Keď prišla v roku 1848 buržoázna revolúcia a feudalizmu zvonil umieračik, zrodil sa zákon o slobode tlače. Ten zakázal urážky na základe náboženstva či jazyka. V praxi sa však paragraf „dráždenia národností“ používal len ak sa niekto odvážil kritizovať Maďarov alebo vládnuci režim. Ak sa brýzgalo na Slovákov, Srbov či Rusov, to už priestupkom nebolo.

Za Masarykovej ČSR sa chránilo výsadné postavenie Čechov; Slováci sa urážať mohli.

Za Gottwalda a Novotného, keď bolo treba likvidovať zvyšky slovenského povedomia, sa vymyslel špeciálny pojem „buržoázny nacionalizmus“. V praxi sa využíval len proti Slovákom – nikdy nie na Čechov, Maďarov či Ukrajincov.

Trestný zákonník za normalizácie zakazoval hanobenie národa rasy a presvedčenia. No veriacich, hoci tvorili väčšinu obyvateľstva, nikdy nechránil, na vieru, cirkev sa brýzgalo do sýtosti. Zato zvýraznil ochranu skupiny obyvateľov, ktorí sú „stúpencami socialistického spoločenského a štátneho zriadenia“.

Akú zmenu nám teda priniesol November 1989?

 

Martin Lacko

::

Rozhovor s autorom: Štát potrebuje štátnu náplň, nie protištátnu.

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.