Svedectvo kňaza Šebastiána Košúta

 

Matej Mindár: Muž veľkej viery a dobrého srdca
(Životné príbehy kňaza Šebastiána Košúta)

Krakov, Spolok Slovákov v Poľsku, 2025

V posledných rokoch sa akoby roztrhlo vrece s výrokmi hanobiacimi Slovensko a Slovákov. Sme vraj zaostalí, nemoderní, neschopní, odmietame „obohatenia“, aké nám forsíruje tzv. vyspelý Západ. Ešte horšie je to s výkladom našich dejín. Osobnosti sme vraj nemali, a ak, tak len provinčné. Boli sme a aj sme netolerantní, ubližovali sme všetkým navôkol – no najviac vraj Židom, potom Čechom, Maďarom a iným. Ešteže u nás nežili černosi. Nejeden sa pýta, či Slovensko ozaj nemá vzdelaných a odvážnych publicistov, historikov, spisovateľov, kňazov či politikov, ktorí by na záplavu protislovenskej propagandy vedeli reagovať. Naozaj budeme natrvalo odsúdení na to, aby nás spaľoval oheň nenávisti z globalistických plátkov typu Denník N, SME či „Pravda“?

V takomto marazme akiste poteší každý článok, každé dielko, ktoré ukáže historickú pravdu a vyzdvihne naše veľké osobnosti. Jednou z nich je akiste aj katolícky kňaz Šebastián Košút (1941), rodák z Čiernej Hory na severnom Spiši. Táto slovenská obec sa zásahom vyššej politiky ocitla v roku 1920 v Poľsku, v roku 1939 sa načas vrátila Slovensku a práve v tomto krátkom, no pre Slovákov na Orave a Spiši slobodnom šesťročnom období sa tu narodil a prežil detské roky. Jeho „dvojitá“ identita – etnického Slováka a poľského občana – sa vinie celým jeho životom a priniesla mu mnoho ťažkostí, bolestí, ale na druhej strane aj duchovných benefitov.

Teológiu vyštudoval vo Varšave, kde ho vysvätil kardinál Wyszynski v roku 1965. Aj keď pôsobil v poľských farnostiach vo vnútrozemí, duchovne aj rodinne bol stále spojený s rodným severným Spišom. Bolestne sa ho dotkla vlna poľského šovinizmu po roku 1945, keď v rámci etnických čistiek bolo vyhnaných okolo šesťtisíc Slovákov, keď ich príbytky rabovali ozbrojené bandy, ba zabíjali pokojných obyvateľov slovenskej národnosti. Keď sa tamojší veriaci neskôr, po Druhom vatikánskom koncile, dožadovali slovenského slova, slovenskej liturgie, krakovský arcibiskup Karol Wojtyla na najslovenskejšiu z farností, Novú Belú, uvalil ťažký cirkevný trest – interdikt. Aj na tieto bolestné chvíle a rôzne prekážky, ktoré museli zdolávať Slováci v Poľsku, si zaspomínal v rozhovoroch, ktoré s ním viedol a ktoré knižne spracoval mladý publicista a pedagóg Matej Mindár. V odpovediach podnietených takmer piatimi stovkami otázok prechádza celý svoj život – od detstva, štúdií, pastorácie, väznenia, emigrácie do Ríma až po návrat do rodnej vlasti. Stalo sa tak skutočne v hodine dvanástej...

Košút vo svojom rozprávaní spomína rôzne mená, udalosti, aktivity, aj množstvo drobných, anonymných hrdinov. Od roku 1977 bol trvale zviazaný s biskupom Pavlom Hnilicom – charizmatickou osobnosťou cirkvi a veľkým misionárom. Práve on ho inšpiroval na tajný prenos náboženskej literatúry z Poľska. A práve Košút a kňaz Jozef Mrovčák boli prvými Slovákmi, ktorí začali náboženskú literatúru vydanú v Slovenskom ústave v Ríme, či od dona Hlinku z Mníchova, z Poľska na Slovensko „pašovať“...

Dozvedáme sa rôzne zaujímavosti o pozadí proslovenskej diplomacie vo Vatikáne. Biskup Hnilica patril medzi blízkych spolupracovníkov Jána Pavla II. Z poľskej strany hlavnú rolu zohrával jeho osobný sekretár S. Dziwisz (neskorší kardinál) a pápežova blízka spolupracovníčka lekárka Wanda Poltawská. Slováci z celého sveta mali v tom čase vo Vatikáne „nadštandardne“ otvorené dvere. Ako potvrdzuje Košút, Ján Pavol II. bol osobne veľmi naklonený Slovákom – čo si vysvetľoval práve jeho nešťastnými zásahmi proti Slovákom v roku 1968. Pápež podporoval aj slovenský emancipačný proces po roku 1990. „Od Wandy Poltawskej viem, ako veľmi podporoval túžby Slovákov po vlastnom štáte“, odpovedal na otázku redaktorovi publikácie. Aj hlavný odkaz pápežovej návštevy v roku 1995 pre slovenský národ tkvel v tom, že „SR ako samostatný štát má požehnanie od Svätého Otca!“

„Padre Sebastiano“, ako ho nazývali Taliani, na území Talianska pôsobil v rokoch 1980 až 1989 (vo Vatikáne), potom, až do roku 2013, vo farnosti Marano Equo. Ubytoval tisíce slovenských pútnikov počas ich pútí do Večného mesta.

V knihe tiež spomína, že ako Hnilica, tak aj on po nástupe Gorbačova veril v pád svetového komunizmu. Keď k tomu došlo, boli šťastní. Podobne sa tešili aj z obnovenia slovenskej štátnosti v roku 1993. Kňaz Košút si mimoriadne váži aj prvého prezidenta SR. Dr. Tisu i „svojho“ niekdajšieho biskupa J. Vojtaššáka; verí, že obaja budú raz svätorečení.

No vývoj po roku 1989 nebol len potešujúci. Aj Košút je na sklonku života sklamaný; vidí, že jeho očakávania o duchovnej obrode slovenskej spoločnosti sa nenaplnili, naopak. „Bohužiaľ, nezdravé a diabolské prvky liberalizmu ju čoraz viac ničia“, hovorí s ťažkým srdcom.

Knihu možno hodnotiť ako závažné svedectvo slovenského či presnejšie slovensko-poľsko-talianskeho kňaza o jeho prežívaní druhej polovice 20. storočia. Je to akýsi jeho duchovný testament, vypovedajúci o bohatom živote, o cestičkách, po ktorých ho viedol Najvyšší – Pán dejín. A napokon ho doviedol – hoci veľkou okľukou – cez Poľsko, Vatikán a Taliansko v roku 2014 späť do rodnej vlasti, na Slovensko, usadil sa v Dolnom Ohaji.

Knihu, ktorú si „Katolícke noviny“ nevšimnú, možno slovenskému čitateľovi iba úprimne odporučiť...

 

Martin Lacko

::

Súvisiaci článok: Politika a právo dvojakého metra – kedysi a dnes.

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.