Štát potrebuje štátnu náplň, nie protištátnu

 

Martin Lacko

„Byť na Slovensku Slovákom je dosť ťažké, je to takpovediac priťažujúca okolnosť,“ tvrdí v rozhovore pre časopis Svedectvo historik Martin Lacko (1976). Patrí do generácie mladších historikov, je absolventom FF UK v Bratislave odbor história-filozofia a vo svojich článkoch, publikáciách či knižkách to nezaprie. Bol odborným asistentom na Katedre histórie UCM Trnava a ako vedecký pracovník deväť rokov pôsobil v Ústave pamäti národa. No v roku 2016 musel ústav opustiť. Súd vyhral, ale už sa tam nevrátil.

 

Eva Zelenayová: Historik na voľnej nohe, tak ste charakterizovali svoje súčasné odborné pôsobenie v minulom čísle Svedectva. Po ôsmich rokoch práce odborného asistenta na Katedre histórie UCM v Trnave a deviatich rokoch v pozícii vedeckého pracovníka Ústavu pamäti národa pracujete, ako sa hovorí do „šuflíka“?

Martin Lacko: Také paradoxy prináša liberálna demokracia, mimoriadne pokrytecký systém. Na jednej strane krásne heslá o slobode, zákaze cenzúry, no v skutočnosti môžu svoje názory šíriť len tí, čo idú s režimom. Prioritou je vzdelanie, vedomostná spoločnosť, ale národ hlúpne, mladí nevedia už ani čítať. Prioritou je zelená politika, ale to, že každý rok si zničíme dve tisíc hektárov pôdy, neprekáža nikomu, ani ekologickým aktivistom. Tí sa ozvú len ak ide o medvede a vlky. To sú tie paradoxy doby.

Myšlienky z rozhovorov (19)

 

Pevnou obsahovou súčasťou PriestorNetu sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Domnievame sa, že by nebolo správne nechať tieto príspevky takpovediac zapadnúť prachom, preto sa k nim vraciame (na pokračovanie) prostredníctvom krátkych citátov.

Tentoraz dostáva slovo publicista Vlado Gregor, rovnako publicista Karol Dučák a napokon rakúsky katolícky kňaz Manuel Sattelberger.

Myšlienky z rozhovorov (18)

 

Pevnou obsahovou súčasťou PriestorNetu sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Domnievame sa, že by nebolo dobré nechať tieto príspevky takpovediac zapadnúť prachom, preto sa k nim vraciame (na pokračovanie) prostredníctvom krátkych citátov.

Tentoraz dostáva slovo básnik Gabriel Németh, sr. Alena Hutňanová OSsR (Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa) a katolícky publicista Karol Dučák.

Som šťastný, že môžem byť kňazom

 

Manuel Sattelberger

Rozhovor s vdp. Manuelom Sattelbergerom po jeho kňazskej vysviacke

 

Karol Dučák: Milý Manuel, s potešením oznamujem čitateľom, že si bol vysvätený za kňaza Katolíckej cirkvi. Počas nášho predchádzajúceho rozhovoru v roku 2016 si ešte nebol kňazom. Bol si vtedy trvalým diakonom. Keď som sa Ťa vtedy, pred ôsmimi rokmi, pýtal, či by si sa mohol stať kňazom, nevylučoval si túto možnosť, ale upozornil si na to, že nemáš úplné akademické vzdelanie, ktoré je na to potrebné. Opakovane si zdôrazňoval, že sa cítiš byť naplnený ako diakon, ale že možnosť stať sa kňazom v prípade, že Ťa „Cirkev“, teda biskup, povolá, a aj s Tvojou neúplnou akademickou prípravou Ťa uzná a prijme ako vhodného kandidáta na kňazstvo, si neodmietal. Ako si vtedy sám poznamenal, je to možné s dišpenzom kánonického práva a takéto prípady sa už vyskytli. Keď som v marci 2020 končil svoju prácu v Rakúsku, dozvedel som sa od Teba, že Cirkev má záujem, aby si sa stal kňazom a v tomto smere už boli podniknuté isté kroky. Preto som bol veľmi rád, keď som sa pred dvoma rokmi dozvedel, že si bol vysvätený za kňaza. Aká bola Tvoja cesta od diakona ku kňazstvu? Môžeš to aspoň stručne opísať?

Manuel Sattelberger: Milý Karol! Za kňaza som bol vysvätený na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2022, v Katedrále St. Pölten. Tejto vysviacke predchádzalo dvojročné obdobie štúdia a seminára. Bolo mi umožnené urobiť si teologické nadstavbové štúdium na Katolíckej univerzite diecézy Linz a navštevovať kňazský seminár vo Viedni, ktorý združuje kňazské semináre diecéz St. Pölten, Viedeň a Eisenstadt. Na mojej ceste ku kňazstvu ma celkom výnimočným spôsobom sprevádzal pomocný biskup Dr. Anton Leichtfried, svätiaci biskup diecézy St. Pölten. Diecézny biskup Dr. Alois Schwarz udelil svoje požehnanie mojej ceste ku kňazstvu. Popri štúdiu, ktoré padlo do obdobia „Corony“, som zostal aktívny ako dušpastier vo farskom združení Enns-Donau-Winkel. To, ako som za ten čas všetko zvládol, je pre mňa stále zázrak!

Snažíme sa odpovedať na znamenia čias

 

Leonard Lasota (vľavo) a Piotr Lasota

Rozhovor s otcami pallotínmi Piotrom a Leonardom Lasotovcami, pôsobiacimi v Michalovciach

 

Karol Dučák: Drahí otcovia, začnime s istou dávkou humoru, pretože s humorom sa ľahšie žije. Ste dvaja bratia – dvojičky. Tiež mám brata a v detstve sme sa neraz pobili. Vy ste sa ako bratia v detstve nebili?

Keď máte brata, potom viete, ako to bolo. Ale môžeme povedať, že aj keď boli nejaké roztržky medzi nami, nikdy to nebolo vážne. Keď už, skôr sme si vedeli pomôcť, zastať sa jeden druhého.

 

A teraz vážne. Ste Poliaci, ktorí nie tak dávno vykonávali sv. misie v našej farnosti Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou, a musím konštatovať, že rozprávate celkom dobre po slovensky. Môžete sa našim čitateľom predstaviť a povedať o sebe aspoň základné údaje?

Pochádzame z malej dedinky Kielanówka pri Rzeszowe, ktorá je v súčasnosti takmer perifériou mesta. Časť dediny už patrí mestu. Sme štyria súrodenci. Máme staršiu sestru a mladšieho brata, ktorí majú svoje rodinky. Narodili sme sa v tom roku, v ktorom vojaci Varšavskej zmluvy vkročili na územie Československa, teda v roku 1968. My dvaja sme spoločne pracovali pred seminárom, spolu sme vstúpili do seminára a tiež spolu sme boli vysvätení za kňazov. Jeden z nás, Piotr, prišiel na Slovensko v roku 1996, druhý, Leonard, v roku 2001. Mali sme veľmi dobrých rodičov, ktorí nás viedli k Pánu Bohu. Bolí prísni, ale milujúci. Hovorili nám o Pánu Bohu slovom, spoločnou modlitbou, ale aj životom.

Veľká túžba malého chlapca

 

Tomáš Popernik

Rozhovor s Tomášom Popernikom,
žiakom ZŠ a nádejným organistom

Karol Dučák: V názve tohto rozhovoru píšem o veľkej túžbe malého chlapca, o túžbe stať sa organistom v kostole a hrávať na svätých omšiach. Na úvod by som ťa však chcel požiadať, aby si sa našim čitateľom aspoň stručne predstavil.

Tomáš Popernik: Volám sa Tomáš Popernik. Narodil som sa vo Vranove nad Topľou a tu aj bývam so svojimi rodičmi a sestrou Dominikou. Mám dvanásť rokov. Navštevujem 7. C triedu Základnej školy na Bernolákovej ulici 1061 vo Vranove nad Topľou. Chodím do športovej triedy so zameraním na hokej. Tiež navštevujem Súkromnú základnú umeleckú školu vo Vranove nad Topľou, kde študujem hru na klavíri a organe.

Názory našich tínedžerov

 

Rozhovor s dvoma neplnoletými školákmi
Borisom Miklošom a Pavlom Novákom

V masmédiách hlavného prúdu dostávajú nezdravo veľký priestor na propagáciu svojich postojov liberáli a progresivisti. Preferované sú politické strany tohto zamerania, predovšetkým Progresívne Slovensko (PS), SaS a iné liberálne politické subjekty. Má to zhubný vplyv predovšetkým na mládež, ktorá ešte nemá dostatok vedomostí a životných skúseností, aby dokázala vždy odlíšiť pravdu od lží. Treba však povedať, že medzi mladými sa nájde aj nemálo inteligentných a na svoj vek nadpriemerne vzdelaných jedincov, ktorí dokážu rozlíšiť dobré od zlého. Ja sám som už dávnejšie spoznal dvoch sympatických chlapcov, ktorí ma prekvapili svojou vyspelosťou a zdravými názormi. Keďže ich chcem uchrániť od prípadných problémov, zámerne neuvádzam ich personálie a aj ich mená v rozhovore sú zmenené. Môžem len uviesť, že ide o mladíkov, ktorí ešte nedosiahli vek plnoletosti, ale príjemne ma prekvapili rozsahom svojich vedomostí a zdravým uvažovaním.

Bojujme za zachovanie kresťanských a národných koreňov

 

Karol Dučák

Rozhovor so spisovateľom a publicistom Karolom Dučákom

Ján Maršálek: V predchádzajúcom rozhovore sme sa venovali vnútropolitickému dianiu. Obráťme teraz list a pozrime sa na dianie v okolitom svete, ktoré nás, samozrejme, nemôže nechať ľahostajnými. Zvlášť preto, že susedná krajina bola zatiahnutá do vojenského konfliktu, ktorý by v najhoršom prípade mohol prerásť do jadrovej apokalypsy. Mám na mysli vojnu na Ukrajine. Ako sa pozeráte na súčasný rusko-ukrajinský konflikt?

Karol Dučák: Je mi úprimne ľúto všetkých nevinných ľudí, ktorí trpia v tomto zbytočnom konflikte. Vojna je vždy strašná a to platí aj pre súčasnú vojnu na Ukrajine, ale musím jednoznačne prehlásiť, že ide o zástupnú vojnu NATO pod vedením USA proti Rusku v snahe rozdrobiť najväčšiu krajinu sveta na množstvo bezmocných štátikov, ktoré by Spojené štáty mohli zotročiť tak ako väčšinu krajín sveta. Ak by som to konštatoval iba ja, mohol by ma niekto obviniť, že nadržiavam Rusku, ale faktom je, že podobné názory sa často objavujú aj v západných, dokonca aj v amerických médiách. Napríklad známy francúzsky publicista a filozof Thierry Meyssan už v úvode jedného svojho článku na Réseau Voltaire, ktorý má príznačný názov „Nový svetový poriadok, ktorý sa pripravuje pod zámienkou vojny na Ukrajine“, šokuje čitateľov zdrvujúcou otvorenosťou: „Konflikt na Ukrajine neotvorilo 24. februára Rusko, ale týždeň predtým Ukrajina. OBSE je toho svedkom. Tento periférny konflikt naplánoval Washington na nastolenie Nového svetového poriadku, z ktorého malo byť vylúčené Rusko a potom Čína. Nedajte sa oklamať!“ Pritom tento článok bol uverejnený už pred rokom, pomerne krátko po začiatku vojny na Ukrajine.

Parlamentné voľby 2020 boli súčasťou protificovského revanšizmu

 

Karol Dučák

Rozhovor so spisovateľom a publicistom Karolom Dučákom

Ján Maršálek: Pán Dučák, vo svojich článkoch venujete pozornosť aj aktuálnemu dianiu, nenecháva vás ľahostajným. Ako by ste charakterizovali súčasnú spoločensko-politickú situáciu?

Karol Dučák: U nás alebo vo svete?

 

J. Maršálek: Navrhujem, pozrime sa najprv na naše domáce pomery, možno konkrétnejšie na nálady medzi obyvateľstvom. Parlamentné voľby v roku 2020 priniesli zmenu. Ale akú zmenu? Máme to, čo sme chceli? A čo vlastne potrebujeme, aby sme ako spoločnosť dospeli k niečomu lepšiemu?

K. Dučák: Väčšiu katastrofu, ako boli parlamentné voľby v roku 2020, si neviem ani predstaviť. Tieto voľby sprevádzalo niekoľko patologických javov, ktoré potom zdevastovali celé povolebné dianie v Slovenskej republike – od marca 2020 až dodnes. Predovšetkým to neboli voľby o úprimnej snahe zlepšiť postavenie obyvateľov Slovenska. Tieto voľby boli vyústením protificovského revanšizmu. Alebo inakšie povedané – neboli to voľby za niečo, boli to predovšetkým voľby proti niečomu. Ak to trochu zjednoduším, boli to voľby o jednom politikovi a jeho politickej strane. Záujmy obyvateľov Slovenska tu hrali podradnú rolu. O výsledku volieb rozhodovali dva dominantné tábory: jeden za Fica, druhý proti Ficovi. Vlastne nič nové pod slnkom. Už sme to na Slovensku zažili za čias Vladimíra Mečiara. Tiež tu boli sily za Mečiara a proti nemu. Napokon vtedy zvíťazili protimečiarovské sily. V roku 2020 vznikla silná politická opozícia proti Robertovi Ficovi a na tom dodnes vládnuca mocenská mašinéria zakotvila svoje politické víťazstvo. Nemožno tvrdiť, že by bol Robert Fico bezchybný. Ostatne, nepociťujem potrebu robiť mu advokáta, pretože nie som jeho prívrženec ani jeho volič. A bezchybný nie je nikto. Ani Mečiar nebol bezchybný. Lenže práve dnes vidíme, že tí, ktorí sa oháňali mantrou „lebo Fico“, sú neskutoční diletanti, ktorí v priebehu troch rokov narobili viac chýb ako Robert Fico so svojou garnitúrou za dvanásť rokov. A to už je čo povedať!

Bludy a nezmysly šíria ľudia, ktorí nenávidia kresťanstvo

 

V. Gregor (vpravo) so synom Petrom

Rozhovor s filozofom a publicistom Vladom Gregorom

Ján Maršálek: Vlado, poznáme sa už pomerne dlho, naším spoločným záujmom sú hlavne otázky náboženstva a filozofie, ale skúsme sa teraz pozrieť bližšie na každodennú realitu, na to, čo všetci chtiac-nechtiac vidíme a prežívame, čoho sme svedkami vo verejnej sfére. Ako by si charakterizoval súčasnú spoločensko-politickú situáciu?

Vlado Gregor: Súčasná spoločenská, konkrétne politicko-kultúrna situácia je taká, že prišlo k takmer úplnej strate zodpovednosti a hanby. Je to tak aj v spoločenských organizáciách, vrátane Cirkvi. Symbolom hodnoty sa stali peniaze a osobný úspech, aj za cenu pošliapania národných a kultúrnych tradícií, vrátane dlhoročných skúseností, poučení z histórie a úcty k zdravému rozumu. Statočnosť a viera v konečnú odmenu za ňu akoby sa celkom vytrácali. Nezúfajme si však, ale spomeňme si na naše ľudové príslovia, napríklad „ak je bieda najväčšia, pomoc Božia je najbližšia“, alebo na české „nouze naučila Dalibora housti.“

Dlhodobo sa zaoberám problémom existencie nezavineného zla, ktoré je hlavným prameňom a dôvodom praktického aj teoretického ateizmu. Život a aj história sú však pre nás poučením, že bez tlaku zlých nevyhnutností a pochopenia vzájomnej odkázanosti, zodpovednosti a bez návratu k dodržiavaniu osvedčených pravidiel sa situácia nestane normálnejšou, ale vyústi do katastrofy. Modlime sa, aby sme sa jej nedožili a aby sme ju prežili!

Za rehoľnými povolaniami

Rozhovor so sr. Alenou Hutňanovou OSsR (Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa) z kláštora Najsvätejšej Trojice byzantského (gréckeho) obradu vo Vranove nad Topľou

 

Sr. Alena Hutňanová OSsR

Karol Dučák: Ctihodná matka predstavená, začneme tradičným spôsobom. Prosím Vás, môžete sa našim čitateľom aspoň stručne predstaviť?

Sr. Alena:  Pochádzam zo Stropkova, z malebného mestečka na severovýchode Slovenska, kde som žila pred vstupom do kláštora. Som gréckokatolíčka. Ako 20-ročná som prekročila brány kláštora, takže v kláštore žijem 27 rokov, teda dlhšie ako vo svete. V tomto roku oslavujem 25. výročie rehoľných sľubov, čiže strieborné jubileum.

 

K. D.: A môžete nám vysvetliť históriu Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa?

Sr. Alena: Oficiálny názov je Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa (Ordo Sanctissimi Redemptoris) – OSsR. Bežne sme nazývané redemptoristky. Sme kontemplatívna klauzúrna mníšska rehoľa pápežského práva. Podnetom na založenie prvej komunity redemptoristiek v malom talianskom mestečku Scala boli vnútorné zjavenia, ktoré priamo od Ježiša dostala talianska mystička bl. Mária Celesta Crostarosa v roku 1725. Vďaka podpore sv. Alfonza de Liguori (neskoršieho zakladateľa redemptoristov) sestry prijali novú regulu a prvýkrát si obliekli tmavočervené habity, ktorých farba je znakom veľkej lásky Boha ku každému človekovi. Je pre nás znamením, že Kristus nás miluje a zároveň pripomienkou, že aj my máme byť zapálené takouto láskou ku všetkým ľuďom. Naše kláštory (približne 42) sa nachádzajú na všetkých kontinentoch a žije v nich okolo 400 duchovných dcér bl. Márie Celesty Crostarosy.

V našom živote modlitby je všetko postavené na vzťahu s Ježišom, na tom, do akej miery mu dovoľujeme, aby nás vnútorne premieňal. Náš život je životom v spoločenstve, a teda životom vzájomných vzťahov. Veľký dôraz kladieme na ducha vzájomnej lásky, služby a evanjeliového priateľstva, schopnosť dialógu a otvorenosti voči sebe navzájom. Sme tu pre všetkých, aby sme ich vypočuli, podelili sa navzájom, povzbudili, podarovali im radosť, úsmev, pochopenie a predovšetkým, aby sme im ukázali nádej – Ježiša, ktorý tu na nich čaká a ako jediný môže dať zmysel všetkému, čo prežívajú.

Rozdať slovo do poslednej omrvinky

Gabriel Németh

Rozhovor s básnikom Gabrielom Némethom

Gabriel Németh sa narodil 2. mája 1969 v Kráľovskom Chlmci. Základnú školu navštevoval v Čiernej nad Tisou, kde dodnes žije a tvorí. V rokoch 1983 až 1988 študoval na Strednej knihovníckej škole v Bratislave, kde stretol svojho prvého učiteľa poézie, básnika Vojtecha Kondróta. Úspešne sa zúčastňoval celoslovenských literárnych súťaží. Na jednej z nich sa spoznal s básnikom Pavlom Stanislavom, ktorý mu ukázal cestu duchovnej poézie. Vydal básnické zbierky Za súmraku (2003), Slnko nad básňou (2005), Rodinný album (2009) a Srdce na kľúč (2016). Je členom Spolku slovenských spisovateľov.

Ján Maršálek: Pán Németh, poézia tvorí jadro vašej literárnej tvorby. V básni Obrazy nad krajinou ste napísali: „A slovo sa stáva slovom v básni – modlitba za nás, za všetkých.“ Veríte v silu poézie? Aké miesto jej patrí vo vašom živote? Máte svojich obľúbených autorov, prípadne literárne vzory?

Gabriel Németh: Samozrejme, že verím. Keby človek nemal v srdci vieru a chuť niečo dokázať, neboli by básnici. Tí Ikarovi letci, ktorí nesú na svojich krídlach zrnko romantiky, kúsok pravdy slova menom poézia. A aké miesto má poézia v mojom živote? Pevné a zásadné. Tvoriť som začal ako dvanásťročný, veľa som čítal: Milana Rúfusa, Vojtecha Mihálika, Miroslava Válka, Pavla Koyša , Vojtecha Kondróta, Karola Péma... Poézia mi dáva veľa, robí zo mňa človeka, ktorý bytostne rád prichádza k svojim čitateľom. Nedá mi nespomenúť básnika Pavla Stanislava, ktorý vravel, že písať verše znamená ísť s veľkým posolstvom k ľuďom a rozdať sa do poslednej omrvinky.

Myšlienky z rozhovorov (17)

Pevnou obsahovou súčasťou PriestorNetu sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Domnievame sa, že by nebolo dobré nechať tieto príspevky takpovediac zapadnúť prachom, preto sa k nim vraciame (na pokračovanie) prostredníctvom krátkych citátov.

Tentoraz má slovo podpredsedníčka predstavenstva Nášho finančného družstva Zuzana Lukáčová, humorista Milan Kupecký a predseda Slovenského hnutia obrody Róbert Švec.

Bohu, ale aj národu

Rozhovor s Róbertom Švecom, predsedom Slovenského hnutia obrody

Róbert Švec

Ján Maršálek: Pán Švec, Slovenské hnutie obrody (SHO), ktorého ste predsedom, sa prvýkrát uchádza o priazeň voličov v parlamentných voľbách. S akými zámermi a ambíciami vstupujete do volebného zápasu? Nebojíte sa neúspechu?

Róbert Švec: Naše politické hnutie bolo zaregistrované na ministerstve vnútra 15. mája 2019. Sme mladé hnutie, niekoľkomesačné, ale s veľkými ambíciami. Značka Slovenské Hnutie Obrody je na slovenskej spoločenskej mape od 24. mája 2004, keď bolo na ministerstve vnútra zaregistrované ako občianske združenie. Už 16. rok dokazujeme, že vlastenectvo môže mať a aj musí mať pozitívny obsah a aj formu. 

Chcem, aby slovenský humor vstal z popola

Rozhovor so slovenským humoristom Milanom Kupeckým pre srbský satiricko-humoristický časopis Šipak

Za družstevnou myšlienkou

Rozhovor s Ing. Zuzanou Lukáčovou, podpredsedníčkou predstavenstva Nášho finančného družstva

Zuzana Lukáčová

Karol Dučák: Zuzka, začnem tak, ako pri každom takomto rozhovore. Môžem vás poprosiť, aby ste sa aspoň stručne predstavili našim čitateľom?

Zuzana Lukáčová: Svoje detstvo som prežila v malej obci Odorín a už aj počas neho som sa stretla s družstevníctvom, pretože moji rodičia a aj stará mama pracovali v družstve. Odmalička som mala vzťah ku knihám a zostalo mi to až dodnes. Zaujímala ma príroda, človek a zmysel života. Už ako dieťa som chcela vedieť, ako presne vznikol svet, vesmír, naša Zem. Aj preto som si vybrala školu, ktorá mala blízko k štúdiu našej Zeme a to doslova. Najskôr som študovala hlbinné dobývanie ložísk na Strednej priemyselnej škole v Spišskej Novej Vsi a neskôr geologické inžinierstvo na Technickej univerzite v Košiciach. Bohužiaľ po roku 1989 nabral tento sektor spád smerom dole a šance môjho uplatnenia v odbore boli veľmi nízke. Mala som ale šťastie, že som sa zamestnala v súkromnej geologickej spoločnosti, ktorá sa zaoberala geologickým prieskumom, odpadovým hospodárstvom a ekológiou a v nej som potom pôsobila niekoľko rokov. Tu som získala cenné skúsenosti s obchodom, pretože sme mali zahraničných partnerov, s ktorými sme spolupracovali pri prieskumoch na zlato. Bola to skvelá prax v odbore, ktorý som vyštudovala, až do momentu, keď som sa vydala. Vtedy som už vedela, že v tomto odbore nebudem môcť pokračovať s takým nasadením kvôli svojim dvom deťom. V tom čase prišla aj túžba po zmene. Hľadala som niečo, čo by mi dalo väčšiu slobodu, hlavne tú časovú. Práve v tomto období som prvýkrát spoznala myšlienku NFD.

Myšlienky z rozhovorov (16)

Pevnou obsahovou súčasťou PriestorNetu sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Domnievame sa, že by nebolo dobré nechať tieto príspevky takpovediac zapadnúť prachom, preto sa k nim vraciame (na pokračovanie) prostredníctvom krátkych citátov.

Tentoraz má slovo literát, dramaturg, karikaturista Vlado Javorský, publicista, spisovateľ Karol Dučák a predseda Slovenského hnutia obrody Róbert Švec.

Verím vo vnútornú silu nášho národa

Rozhovor s kandidátom na prezidenta Slovenskej republiky Róbertom Švecom

Róbert Švec

J. M.: Pán Švec, chcete sa stať prezidentom Slovenskej republiky. S akými zámermi vstupujete do volieb? Aké sú priority vášho programu?

Róbert Švec: Dve slová: Slováci Slovákom. A hlavné posolstvo mojej kampane najlepšie vyjadruje myšlienka: Do Prezidentského paláca prinesiem odhodlanie a vôľu, aby Slováci v prvom rade pracovali na sebe a pre seba a až potom brali ohľad na záujmy niekoho iného. Slovensko potrebuje viac Slovenska, naša vlasť potrebuje slovenskú cestu. A tú ponúkam svojím pozitívnym životným príbehom. Silu, hrdosť a odhodlanie. Musíme našim ľuďom vrátiť nádej a obnoviť vieru vo vlastné sily a schopnosti. Budúcnosť nášho národa a štátu sa neukrýva v „nezištnej pomoci“, ktorá prichádza z vonku. Ale ukrýva sa v ume, pracovitosti a oddanosti našich ľudí, ktorí budú vytvárať hodnoty tu doma a nebudú nútení sťahovať sa za prácou a živobytím do zahraničia.

V ústavných funkciách potrebujeme vlastencov, ľudí, ktorí svojím životným príbehom dokazujú oddanosť našim ľuďom a slovenským záujmom. Ľudí, ktorí pomáhajú druhým, ľudí, ktorí pracujú pre Slovenskú republiku a politiku chápu ako službu národu. A to, okrem iného, občanom našej vlasti ponúkam. 

November 1989 – zanechal viac pozitív alebo negatív?

Rozhovor s publicistom a spisovateľom Karolom Dučákom o výročí Novembra 1989

Karol Dučák

Ján Maršálek: Pán Dučák, pripomenuli sme si výročie Novembra 1989, počas ktorého došlo k zmene spoločenských pomerov v bývalej ČSSR. Ako vnímate toto výročie? Bola to výhra alebo prehra?

Karol Dučák:  Výhra aj prehra zároveň. Veľa sme vyhrali, ale aj veľa prehrali.

J. M.: Prečo toľká skepsa?

K. Dučák: Pretože volanie národa po reformách bolo zneužité. Na jednej strane tu bola masa ľudí, ktorí túžili po zmene pomerov, po plnej náboženskej slobode, slobode myslenia a iných pozitívach. Ako praktizujúci katolík musím konštatovať, že nám November 1989 nielen veľa vzal, ale aj veľa dal. Ja sám som po Novembri 1989 navštívil Lurdy, Svätú zem a mnohé iné pútnické miesta vo svete. Toto bolo pre Novembrom 1989 nemysliteľné. Postavili sa nové kostoly a Katolícka cirkev dostala predtým netušenú slobodu. Je teda nesporné, že November 1989 priniesol mnohé pozitíva. Treba však povedať, že tu bola aj vrstva nedočkavcov, ktorí vedeli, alebo aspoň tušili, že sa bude drancovať majetok národa. Títo dravci sa už nevedeli dočkať bohatej koristi z veľkého lupu. To rozkrádanie národného majetku dostalo vznešený názov privatizácia. V skutočnosti to však bolo najrozsiahlejšie rabovanie v dejinách slovenského národa. Rozkradol sa majetok, ktorý sme my, obyvatelia Slovenska, zveľaďovali celé desaťročia. Mali sme relatívne výkonný priemysel, rozvinuté potravinárstvo, kultúru, ktorá síce bola poplatná režimu, ale predsa zanechala po sebe diela trvalej hodnoty, a takto by som mohol pokračovať ďalej. O tieto trvalé hodnoty sme v mnohých prípadoch nenávratne prišli.

Myšlienky z rozhovorov (15)

Pevnou obsahovou súčasťou PriestorNetu sú rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Domnievame sa, že by nebolo dobré nechať tieto príspevky takpovediac zapadnúť prachom, preto sa k nim vraciame (na pokračovanie) prostredníctvom krátkych citátov.

Tentoraz má slovo spisovateľ Robert Hakala, básnik a aforista Tomáš Turner a iniciátor hnutia Modlitby za kňazov Samuel Brečka.