11. mája 2018

Boh alebo nič, svetlo alebo tma


Nad knižným rozhovorom Nicolasa Diata s Robertom Sarahom

Kardinál Robert Sarah: Boh alebo nič
Bratislava, Lúč, 2016
Kardinál Robert Sarah pochádza z africkej Guiney, od roku 2001 pôsobí vo Vatikáne, je prefektom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Patrí k najvýznamnejším cirkevným predstaviteľom súčasnosti, otvorene sa vyjadruje k zásadným náboženským a spoločenským otázkam, pričom zastáva pevnú pozíciu viery, ktorá je verná evanjeliu a Tradícii.

Kniha Boh alebo nič má podobu obsiahleho rozhovoru. Kardinál odpovedá na otázky francúzskeho spisovateľa a vatikanistu Nicolasa Diata. Otázky sú formulované tak, aby umožnili kardinálovi v žiaducej šírke i hĺbke vypovedať jednak o vlastnom života, jednak o témach súvisiacich s vierou a životom Cirkvi. Ako sa uvádza v predslove, „niekomu sa môžu zdať kardinálove názory a postoje náročné až tvrdé“ (s. 14), ale vnímavý čitateľ za tým vybadá nielen priamočiarosť či prísnosť, ale hlavne nasledovaniahodnú zásadovosť a vernosť ideálu.
V prvých kapitolách kardinál Sarah hovorí o sebe, o svojom detstve, dospievaní a ceste ku kňazstvu, o „Božích znameniach v živote prostého afrického dieťaťa“ (s. 17). Je to rozprávanie pôsobivé a múdre, vyžaruje z neho pokora i neochvejná dôvera v Božiu prozreteľnosť. V ďalších odpovediach sa ťažisko postupne presúva do oblasti života univerzálnej Cirkvi, aby napokon, v desiatej kapitole, došlo k zhrnutiu, v ktorom je znova zvýraznený význam viery a uctievania Všemohúceho – s vedomím toho, že „náš svet sa často ocitá na bludných cestách“, ale Božie svetlo „žiari v srdci toho, kto ho prijal, osvecuje cestu tomu, kto ho hľadá“ (s. 425).
Život kresťana si nemožno predstaviť bez modlitby a liturgie. Kardinál Sarah o tom hovorí presvedčivo, isto aj na základe vlastnej skúsenosti. Vzťah k živému Bohu je daný vierou, nádejou a láskou, nie prázdnou učenosťou. Modlitba – v ktorej má hlavné slovo Boh – by mala vypĺňať veľkú časť nášho vnútra. Je dôležité vedieť zmĺknuť a načúvať, nie vždy sa to podarí, no nesmieme sa dať odradiť, modlitbe treba venovať veľa času, oplatí sa to: „V živote založenom na pravidelnej modlitbe sa prelína opravdivý obraz heroickosti s veľkoleposťou a vznešenosťou. Človek je naozaj veľký vtedy, keď kľačí pred Bohom“ (s. 44).
Liturgiu nazýva kardinál Sarah „najvzácnejším posvätným úkonom“, dodávajúc, že prostredníctvom tohto úkonu „nám Cirkev umožňuje stretnúť sa s Bohom, a to tým najjedinečnejším spôsobom“ (s. 67). K svätej omši načim pristupovať dôstojne, slávnostne a s úctou, lebo v nej ide o niečo mimoriadne. Záleží i na forme: „Obradné uctievanie Boha nám pomáha vymaniť sa spod nadvlády pozemskej všednosti“ (s. 68).
Súčasnosť je poznačená neistotou a zmätkom. V podmienkach názorovej plurality, bez náležitého hodnotového ukotvenia, keď hrá prím svojvôľa a relativizovanie všetkého, je voľba správnej cesty ťažká. Navzdory tomu Cirkev musí hovoriť pravdu: „Názorová diverzita v spoločnosti presýtenej informáciami nemôže poslať do zabudnutia stáročia trvajúcu tradíciu Cirkvi“ (s. 168).
V súvise s krízou západnej spoločnosti kardinál poukazuje na niekoľko závažných skutočností. Západ sa pod vplyvom osvieteneckej filozofie a politických prúdov, ktoré z nej vzišli, vzdáva kresťanskej viery. Väčšina ľudí už nevníma Ježiša ako osobu, ako Božieho Syna, ale iba ako nejakú formu idey, ktorá sa, navyše, mnohým javí ako prekonaná, nemoderná: „Ateizmus má pôvod v prvom rade v prepiatom individualizme európskeho človeka“ (s. 250). Pravdaže, takéto zmýšľanie má svoje dôsledky. Spoločnosť bez Božích zákonov sa ocitá v babylonskom pomätení, zásady a pravidlá žitia sa obracajú naruby, namiesto sľubovaného raja na zemi nastáva peklo: „Ak sa starý kontinent definitívne odpíli od najhlbších koreňov svojej identity, ktoré boli kresťanské, obávam sa toho najhoršieho. Vyvolá to celosvetovú krízu, ktorej náznaky už z času na čas preblesknú nad obzorom“ (s. 219).
Fenomén „zatmenia Boha“ sa prejavuje inklináciou ľudí k praktickému materializmu, bezbrehému hedonizmu a definovaniu falošných mravných kritérií: „Jediným zmyslom života sa pre mnohých stáva matéria a okamžité uspokojovanie potrieb“ (s. 254). Takáto mentalita zasiahla i niektorých ľudí v Cirkvi, i priamo v hierarchii: „Zatiaľ čo v mnohých končinách sveta kresťania pre svoju vieru a vernosť Kristovi zomierajú, v niektorých západných krajinách duchovenstvo vyvíja úsilie, aby sa požiadavky evanjelia zredukovali na minimum“ (s. 420). Časť dušpastierov chce presadiť zmeny v pastorácii i teológii, „ktoré sú v principiálnom rozpore s Ježišovým učením aj s Magistériom Cirkvi“ (s. 414). Kardinál dôrazne varuje pred takýmito tendenciami, pripomínajúc nevyhnutnosť zotrvania v pravej viere.
Kniha kardinála Roberta Saraha s príznačným názvom Boh alebo nič poskytuje veriacemu i pochybujúcemu či hľadajúcemu, ale azda i neveriacemu nemálo podnetov na premýšľanie. Nie je to suchá teológia. Z kardinálových odpovedí vanie dobrá vôľa zameraná na ozdravenie nášho života – osobného i spoločenského. Napriek kritickému tónu viacerých pasáží je celkové vyznenie knihy pozitívne: „Keďže naša viera a nádej spočívajú v Bohu, môžeme žiť bez strachu a obáv“ (s. 302).

Ján Maršálek
(Recenzia vyšla pôvodne v časopise VOX.)
::
Recenzujeme dobré knihy:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

2 komentáre:

  1. Západ sa pod vplyvom osvieteneckej filozofie a politických prúdov, ktoré z nej vzišli, vzdáva kresťanskej viery. ...............

    To mu ale na druhé straně umožnilo neuvěřitelný rozvoj vědy a techniky a následný růst blahobytu, což není vidět nikde, kde si náboženství (jakékoliv) uchovalo kontrolu nad svobodou vědeckého bádání.

    Väčšina ľudí už nevníma Ježiša ako osobu, ako Božieho Syna, ale iba ako nejakú formu idey, ktorá sa, navyše, mnohým javí ako prekonaná, nemoderná .................

    Především se ovšem křesťanským církvím nepodařilo prokázat, že biblické učení o Bohu, Ježíši .... a vůbec všech biblických textech, včetně NZ, je alespoň dostatečně dokazatelné. Mimo Bibli nejsou nikde doklady a sama Bible je v rozporu s jinými "svatými knihami".


    „Ateizmus má pôvod v prvom rade v prepiatom individualizme európskeho človeka“............

    Ateismus má původ ve vědeckém bádání, protože to doložilo rozpor mezi biblickými texty a zjišťovanými skutečnostmi o Světě (tedy Vesmíru).



    Spoločnosť bez Božích zákonov sa ocitá v babylonskom pomätení, zásady a pravidlá žitia sa obracajú naruby, namiesto sľubovaného raja na zemi nastáva peklo: ...............

    Jak si asi vážený kardinál to peklo představuje? Zdají se mu snad lepší poměry ve společnostech, kde občané pevně věří tu v Alláha, tam v množství hinduistických bohů, onde v duchy pralesa a pod?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pán Pokorný, odpovede kardinála Saraha vám nemôžem sprostredkovať, ale ponúkam svoje.

      1. „To mu ale na druhé straně umožnilo neuvěřitelný rozvoj vědy a techniky a následný růst blahobytu, což není vidět nikde, kde si náboženství (jakékoliv) uchovalo kontrolu nad svobodou vědeckého bádání.“
      Skonkrétnime to – hovorme o Európe. Náskok Európy v civilizačnom rozvoji má počiatky už v stredoveku. V čase zámorských objavov Európania všade nachádzali menej rozvinuté spoločenstvá (aj preto nad nimi víťazili). Teda práve kresťanstvo dalo nášmu svetadielu také možnosti rozvoja, postkresťanská Európa z toho doteraz ťaží. Treba však povedať i to, že blahobyt nie je všetko, hmotný blahobyt šťastie neprináša.

      2. „Především se ovšem křesťanským církvím nepodařilo prokázat, že biblické učení o Bohu, Ježíši .... a vůbec všech biblických textech, včetně NZ, je alespoň dostatečně dokazatelné. Mimo Bibli nejsou nikde doklady a sama Bible je v rozporu s jinými "svatými knihami".“
      Biblická archeológia už mnohokrát preukázala a potvrdila konkrétne a reálne historické ukotvenie biblických textov. To však nie podstatné, veď Biblia nie je kniha zemepisná ani dejepisná, je to kniha duchovná, vieroučná – prináša pravdu o živote, svedčia o tom mnohé generácie našich predkov... A keď hovoríte, že sa nepodarilo „dokázať“ vierohodnosť Biblie, tak ja hovorím, že sa ju nepodarilo ani vyvrátiť.

      3. „Ateismus má původ ve vědeckém bádání, protože to doložilo rozpor mezi biblickými texty a zjišťovanými skutečnostmi o Světě (tedy Vesmíru).“
      Treba si uvedomiť podstatný fakt: prírodovedou nemožno vysvetliť náboženstvo. Veda ani nemôže určiť, čo je dobré a čo zlé. A v neposlednom rade, argumenty prírodovedy – ozajstné argumenty, nie ich svojvoľná interpretácia – vedú nanajvýš k agnosticizmu. To, čo vedie k ateizmu, je nevedeckej povahy. Z tohto hľadiska aj ateizmus je presvedčenie, tak ako náboženstvo. Podľa Dostojevského je ateizmus prejavom ľudskej svojvôle a podľa Tolstého človek popierajúci Boha popiera seba ako rozumnú duchovnú bytosť.

      4. „Jak si asi vážený kardinál to peklo představuje? Zdají se mu snad lepší poměry ve společnostech, kde občané pevně věří tu v Alláha, tam v množství hinduistických bohů, onde v duchy pralesa a pod?“
      Nepodsúvajte kardinálovi „duchy pralesa“. Je predsa jasné, že hovorí o kresťanstve. Druhá vec, len slepý nevidí, že naša (západná) spoločnosť je v kríze, ba už ani nejde o krízu, ale o agóniu. Viacerí myslitelia prirovnávajú súčasný stav k situácii pred zánikom Rímskej ríše. Skrátka, spoločnosť bez Božích zákonov, bez rešpektovania Desatora, praktizujúca kultúru smrti, nemôže prežiť, speje k zániku. A peklo? Stačí si premietnuť to, čo sa dialo v štátoch ovládaných bezbožníkmi (teror Francúzskej revolúcie, gulagy v Sovietskom zväze, kultúrna revolúcia v Číne, genocída v Kambodži) – inkvizícia je v porovnaní s tým detsky nevinná.

      ZÁVER: Rozum nestačí. Náš rozum je krátky nato, aby obsiahol celú pravdu o svete a to, čo je v živote kľúčové. Rozum bez viery nielenže kríva, ale je priam chromý. Napokon, viera, to je aj krása, srdce, obeta, láska – tajomstvo bytia!

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.