2. marca 2016

Dozrel čas na novodobé krížové výpravy

Rozhovor s publicistom a spisovateľom Karolom Dučákom
Karol Dučák
Ján Maršálek: Pán Dučák, vaša publicistická činnosť je vlastne zápasom o hodnoty. Záleží vám na uchovaní a rozvíjaní kresťanských zásad, varujete pred ich porušovaním. Čo vás motivuje? V čom spočíva vaša viera?
Karol Dučák: Základným kameňom mojej viery bola príkladná katolícka výchova zo strany mojej nebohej mamky, ktorá bola hlboko veriacim človekom. Dalo by sa dokonca povedať, že to s náboženskou horlivosťou niekedy preháňala. Hovorievala nám napríklad, že šport a iné druhy angažovanosti mladých ľudí nemajú pre veriaceho človeka veľký význam. Jedine modlitba, svätá omša a pristupovanie k sviatostiam sú v živote veriaceho katolíka naozaj dôležité. Dnes však vieme, že napríklad svätý Ján don Bosco si práve cez šport získal srdcia mnohých mladých mužov, takže život veriaceho človeka nemožno zúžiť len na náboženské hodnoty, aj keď tie sú pre človeka určite najdôležitejšie. V každom prípade som však mojej nebohej mamke neskonale vďačný za ten dar viery, ktorý mi zasiala do srdca, a za všetku tú lásku a dobrotu, ktorou nás, deti, zahŕňala.


J. M.: Takže za dar viery vďačíte v prvom rade svojej nebohej matke. Boli aj iné zdroje vašej viery?
K. Dučák: Určite. Moje životné skúsenosti. Prešiel som pomerne dlhú púť životom. Niekedy sa mi ani nechce veriť, že je to už 63 rokov. V detstve som bol vďaka mojej nebohej mamke veľmi zbožným dieťaťom. V mladosti však prišlo obdobie, keď som si myslel, že dobyjem svet. Neprestal som síce veriť v Boha, ale nadobudol som presvedčenie, že k spáse mojej duše stačí veriť v Boha a nepáchať zlé skutky. Môj náboženský zápal vychladol. Prestal som sa modliť a chodiť do kostola. Lenže stratil som pevnú pôdu pod nohami a začal som upadať do hriechu. V tejto etape života som porobil mnoho nerozvážnych a pochabých skutkov, na ktoré nie som pyšný.
Lenže takéto spôsoby mi šťastie nepriniesli a mňa sa zmocňovalo rozčarovanie a dezilúzia. Uvedomil som si tú bezodnú prázdnotu života bez Boha a začali ma trýzniť neznesiteľné výčitky svedomia. Dnes mi to pripadá ako ťažká dlhá choroba, ktorá trvala celé dlhé roky. Cítil som nekonečnú bezmocnosť človeka, tvora, o ktorom som si kedysi namýšľal, že jeho možnosti sú priam neobmedzené. Pochopil som, že len v Bohu môže byť človek naozaj šťastný a tak som sa zúfalo snažil vrátiť sa k nemu. Lenže ľahšie je padnúť do priepasti, ako vyslobodiť sa z nej. Prosil som Pannu Máriu i jej božského Syna Ježiša o pomoc a moje úpenlivé prosby boli vyslyšané. Boh prijal ďalšieho márnotratného syna do svojho náručia a ja som mu zato neskonale vďačný. Vďaka trpkým životným skúsenostiam som dozrel a dnes si dokážem dar viery ceniť omnoho viac ako v časoch mladíckej nerozvážnosti a neskorších rokov blúdenia dospelého muža.

J. M.: Čo vlastne dáva katolíkovi jeho viera? Je veriaci človek iný ako ateista?
K. Dučák: Bez Boha žije človek živočíšne. Je vlastne inteligentným živočíchom. Isteže aj takýto človek môže byť múdry, vzdelaný, užitočný. Aj človek žijúci bez Boha má, ako každý iný človek, nesmrteľnú dušu, ale tá je v ňom umlčaná, takže takýto človek žije len pre telo. Je obrovská priepasť medzi duchovným človekom, čiže veriacim katolíkom, a živočíšnym človekom, teda ateistom. Veriaci človek môže stúpať do závratných duchovných výšav smerom k Bohu. Živočíšny človek klesá do bezodnej priepasti nihilizmu a morálneho bahna. Možno takéto konštatovanie urazí ateistov či bojovníkov proti náboženstvu, ktorí čítajú tieto riadky, ale hovorím z vlastnej skúsenosti. Sám som prežil jednu etapu svojho života bez Boha a keď si na ňu spomeniem, behajú mi zimomriavky po chrbte. Tú bezútešnú duchovnú prázdnotu nechcem už nikdy zažiť! Nedaj, Bože, znovu sa odvrátiť od Teba! To už chcem od Teba radšej smrť!

J. M.: Medzi neveriacimi sú však aj hľadajúci a medzi veriacimi zas pochybujúci či váhajúci...
K. Dučák: Úprimne hľadajúci neveriaci človek je určite Bohu omnoho milší ako ľahostajný formálny katolík. Najhorší sú totiž indiferentní, vlažní ľudia. Tých netrápi nič, a to je to najhoršie, čo môže človeka postretnúť. Pán Ježiš sa svätej Faustíne Kowalskej trpko posťažoval, že najbolestivejšie zraňujú jeho srdce ľahostajné duše, pre ktoré jeho duša najviac trpela v Getsemanskej záhrade. Ak neveriaci naozaj úprimne hľadá svetlo pravdy, určite ho nájde.
Čo sa týka pochybností, tie patria k ľudskému životu. Aj apoštoli zaváhali vo svojej viere po Ježišovom ukrižovaní, ba aj veľkí svätci, ako svätá Tereza z Lisieux či Matka Tereza z Kalkaty zapochybovali vo svojej viere. Ľudia sa nerodia dokonalí a svätí. Svätými sa stávajú v ťažkých životných krížoch. Musíme sa znovu naučiť milovať kríž, pretože kríž je cesta k Bohu. Je v tom istá dialektika, ale celé katolícke učenie je postavené na dialektike.
Súčasná Európa prestala milovať kríž. Čoraz častejšie dávajú ťažko chorí prednosť eutanázii pred utrpením. Kultúra smrti spôsobila veľký úpadok mravov. Európania sa zriekajú sami seba, svojich kresťanských koreňov, a to je hriech proti Božiemu prikázaniu, ktoré hovorí: Miluj blížneho ako seba samého. Milovať seba samého totiž znamená dopriať vlastnej duši večnú spásu, teda najvyššie blaho, ktoré môže človek sám sebe dožičiť. Európania prestali milovať seba samých, pretože sa odvracajú od Boha a tým vystavujú vlastné duše hrozbe večnej záhuby. Škodia sebe samým tým najhorším spôsobom, aký si len možno predstaviť! Musíme preto neustále znovu objavovať cestu naspäť k Bohu. Inakšie nám hrozí hrozná záhuba.

Karol Dučák vo Svätej zemi
J. M.: Hovoríte o návrate k Bohu, ale dnes pozorujeme skôr opačný trend – ľudia sa zriekajú viery, odvracajú sa od Cirkvi a kresťanských zásad. Ako to vnímate?
K. Dučák: Mnohé z toho má na svedomí výrazný rast životnej úrovne obyvateľstva a vedecko-technický pokrok, ktorý ľudstvo v poslednej dobe zaznamenalo. Samotná veda a technika prináša človeku úžasné vymoženosti, ktoré uľahčujú ľudský život a prispievajú k nebývalému blahobytu miliónov ľudí. No konzumizmus a hedonizmus spôsobujú, že masy ľudí uprednostňujú len svoje materiálne potreby a hromadne sa odvracajú od Cirkvi. Búrlivý vedecko-technický rozvoj spoločnosti má svoje nesporné pozitíva, na druhej strane však zneužitie vymožeností súčasnej vedy a techniky ohrozuje existenciu ľudstva i celej planéty.
Nešťastím Katolíckej cirkvi sa stali ultramodernisti a slobodomurári, ktorí sa v posledných desaťročiach infiltrovali do všetkých štruktúr Katolíckej cirkvi vrátane tých najvyšších. Ich vinou sa masy veriacich zriekajú viery. Nedávno som čítal knihu pátra Amortha, v ktorej sa tento svetoznámy exorcista posťažoval, že mnoho teológov, dokonca biskupov, už neverí v existenciu diabla a pekla, hoci sa o tom píše na mnohých miestach Biblie a existenciu diabla potvrdili aj vedecké výskumy mnohých uznávaných vedeckých osobností. Ak predstavitelia Katolíckej cirkvi prestávajú veriť tomu, čo nám prikazuje veriť Ježiš Kristus, nemôžeme sa diviť, že rady ateistov sa rozrastajú.
Alebo iný poznatok. Pred pár dňami som čítal o opakovanom eucharistickom zázraku v Naju, v Kórei. O čo tam ide? Keď kórejská vizionárka Júlia Kimová dostala pri svätom prijímaní do úst hostiu, táto hostia sa v jej ústach premenila na krvácajúce ľudské mäso, o ktorom sa lekárka Dr. Helena Owenová vyjadrila, že je to srdce nemluvňaťa. Prípad sa opakoval niekoľkokrát a bol odborne zdokumentovaný. Je k dispozícii fotodokumentácia aj výpovede mnohých svedkov, ktorí tieto zázraky videli na vlastné oči. V jednom prípade bol očitým svedkom zázraku dokonca aj pápež Ján Pavol II. Na celej veci je však podivná jedna skutočnosť. Pod dojmom zázraku jedna kórejská budhistka uverila a konvertovala na katolícku vieru. Jej priateľka, ktorá bola metodistka, takisto uverila a prijala katolícke učenie, avšak mnohí katolícki kňazi, biskupi i laici, ktorí sa zoznámili s prípadom a videli aj fotografie, ostali ľahostajní, ba niektorí dokonca zhrození. Ježiš ten opakovaný zázrak v Kórei vykonal preto, lebo my, katolíci, prestávame veriť v Ježišovu prítomnosť v Eucharistii.
Dokonca aj niektorí kňazi pochybujú o tom, že chlieb a víno sa v ich rukách skutočne premieňa na telo a krv Pána Ježiša. Tá chorobná ľudská skepsa je najväčším nešťastím ľudskej bytosti! Človek je tragikomický tvor. Verí len tomu, čo možno vedecky dokázať, ale keď dôjde k zázraku, ktorý veda nedokáže vysvetliť inakšie ako pôsobením nadprirodzených síl, tento chorobne skeptický tvor človek zrazu pocíti nutkanie za každú cenu spochybniť tento zázrak. Ak to robia ateisti, nie je na tom nič divné, ale ak o zázraku zapochybujú katolícki teológovia, je to strašné! Naša viera sa stala komplikovanou. Mnohých katolíkov otrávila skepsa a tak sa nemožno diviť, že sa nebo pred nimi zatvára a naopak, otvára sa inovercom.
Nedávno som čítal vynikajúcu knihu rozhovorov s rakúskou mystičkou menom Mária Simma, ktorá zomrela relatívne nedávno, v roku 2004. Táto mystička sa stala vo svete známou tým, že ju navštevovali duše z očistca. Keď sa rakúskej mystičky pýtali, či sa do očistca dostanú aj duše židov a moslimov, odvetila bez zaváhania, že áno. Podľa toho bude teda spasených aj veľa nekatolíkov.

J. M.: Lenže mnohí moslimovia sa dopúšťajú zločinov na kresťanoch...
K. Dučák: Máte pravdu. Veľa sa v poslednej dobe hovorí o moslimskom terorizme. Vo všeobecnosti sú moslimovia už akosi automaticky považovaní za zaslepených fanatikov, ktorí sú schopní pre svoju vieru ísť aj cez mŕtvoly. Zaiste sú aj takí a nie je ich málo. Tých musíme nekompromisne odsúdiť. Terorizmus akéhokoľvek razenia je neprípustný a nezlučiteľný s náboženským presvedčením katolíka. Lenže nemožno všetkých moslimov hádzať do jedného vreca. Tých, ktorí páchajú zločiny, Pán po zásluhe potrestá. Boh je predsa spravodlivý sudca, ktorý dobrých odmeňuje a zlých tresce. Učili sme sa to na hodinách náboženstva. Vo svojom živote som však spoznal veľa moslimov, ktorí boli dobrí, úslužní a priateľskí.
Aj medzi moslimami je mnoho takých, ktorí úprimne hľadajú pravdu a milióny moslimov konvertujú na kresťanstvo. Sú k dispozícii štatistiky, ktoré potvrdzujú tento trend. Ježiš Kristus oslovuje moslimov a mnohé prípady konverzií moslimov na kresťanstvo boli už aj sfilmované alebo knižne spracované. Ak sa mám vyjadriť úplne otvorene, v niektorých ohľadoch nám môžu byť moslimovia aj vzorom. My katolíci sa totiž nedokážeme so svojou vierou stotožniť natoľko ako moslimovia. Naša viera je v porovnaní s tou moslimskou často chladná. Prevláda u nás racionalita nad emocionalitou. My Európania sme takpovediac vychladli. Moslimovia sú do istej miery jednoduchší ľudia. Často u nich prevažuje emocionalita nad racionalitou. Na rozdiel od moslimov nám príliš často chýba zápal a bezpodmienečná zaangažovanosť za vieru, ba, nebojím sa povedať, aj istý zdravý fanatizmus pri vyznávaní nášho Boha. Vôbec nemám na mysli nejaké náboženské násilie, ale horlivosť za katolícku vieru, ktorá neohrozuje inovercov.

Karol Dučák s manželkou
J. M.: Ako to myslíte?
K. Dučák: Uvediem niekoľko príkladov z vlastnej skúsenosti, pretože praktické príklady zo života sú veľmi presvedčivým argumentom. Počas môjho pracovného pobytu v Egypte som žil v prevažne moslimskom prostredí, v ktorom kresťania tvorili výraznú menšinu. Neraz som k moslimom pocítil rešpekt. Napríklad raz podvečer sme prišli s mojím slovenským kolegom do novootvorenej reštaurácie a zrazu sme zbadali, ako jeden z dvoch majiteľov rozprestrel koberček v rohu miestnosti a modlil sa. Potom prišiel k nášmu stolu a obsluhoval nás. Vo firme, v ktorej som pracoval, mali zamestnanci vyhradenú jednu miestnosť, v ktorej sa modlili. Neraz som bol svedkom toho, ako si moslimovia počas dňa rozprestreli koberčeky na zem a vzývali Alaha. Môžem z osobnej skúsenosti dosvedčiť, že moslimovia veľmi precízne dodržiavali čas modlitieb aj na svojom pracovisku.
Alebo iný prípad. Počas svojho pobytu v Egypte som hodne cestoval autostopom. Keďže v meste 10-of Ramadan City, v ktorom som mal prechodné bydlisko, nebol katolícky kostol, vo voľnom čase často navštevoval Káhiru, v ktorej sú pekné katolícke chrámy. Pri jednej ceste z Káhiry domov som stopol staršieho muža, vodiča malého nákladného auta, ktorý autom prechádzal popri meste 10-of Ramadan City. Asi dvadsať kilometrov pred mojím prechodným bydliskom však vodič auta odbočil z diaľnice na parkovisko a chystal sa do blízkej mešity. Na odpočívadlách popri diaľniciach majú totiž v Egypte aj mešity, aby si vodiči aj počas šoférovania mohli splniť svoje náboženské povinnosti, ktoré im predpisuje Korán. Keďže sa stmievalo, bol som znepokojený a chystal som sa vystúpiť. Diaľnica totiž viedla uprostred púšte a predstava, že by som mal stopovať v noci, mi naháňala strach. Arabský vodič ma však so smiechom upokojoval a povedal mi, že pokojne môžem ostať sedieť v jeho aute. Potom smiešne zdvihol ruky nad hlavu a vysvetľoval mi, že sa len chce pomodliť k Alahovi. Presvedčil ma, aj keď musím priznať, že som sa obáv úplne nezbavil. Keďže ma však nechal sedieť vo svojom aute, nemal som dôvod neveriť mu. A skutočne, asi po polhodine sa vrátil a bezpečne ma doviezol až do môjho prechodného bydliska.
Pýtam sa: koľko percent našich katolíckych vodičov odbočí z diaľnice k najbližšiemu kostolu, aby sa pomodlili? Koľko percent našich katolíkov si na pracovisku pokľakne a pomodlí sa, keď zvoní na Anjel Pána? Ubezpečujem každého, kto číta tieto riadky, že ak by sme my, katolíci, vyznávali našu vieru tak horlivo ako moslimovia islam, mohli by sme si oveľa viac vážiť samých seba a Európa by dnes vyzerala úplne inakšie!
Keď už spomínam svoj pobyt v Egypte, prichádza mi na um ešte jedna spomienka. Do Egypta som prišiel v čase pôstneho mesiaca ramadán. V tom čase moslimovia počas dňa vôbec nejedia ani nepijú, avšak po západe slnka usporadúvajú bohaté hostiny, ktoré sa často pretiahnu až do neskorej noci. Vtedy som si povedal, že budem dodržiavať ešte prísnejší pôst ako moslimovia. Kým moslimovia sa počas ramadánu najedli do sýtosti každý deň po západe slnka, ja som si dožičil sýte jedlo len raz za dva dni. Medzitým som iba pil tekutiny, inak som sa postil. Myslím, že práve toto nám dnes často chýba. Nedokážeme sa zriekať pôžitkov. A teraz nemám na mysli len jedlo. Sme zahlušení materiálnymi starosťami a nemáme čas na potreby duše. A musím sebakriticky povedať, že v tomto smere mám aj ja rezervy. Menej sýtiť telo a viac sýtiť ducha a dušu. Odpútať sa od televízora, počítača a pripútať sa viac k duši.

J. M.: Spomínali ste skúsenosti z Egypta. Myslíte si teda, že poznanie moslimského sveta môže nás katolíkov obohatiť?
K. Dučák: Jednoznačne áno! Už svätý František z Assisi, ktorý prišiel medzi moslimov ohlasovať evanjelium, veľmi vnímavo pozoroval islamské náboženské praktiky, predovšetkým modlitbu moslimov. František pri piatom križiackom ťažení vyhľadal egyptského sultána Malik-al Kamila, ktorému rozprával o Ježišovi. Strávil medzi moslimami určitý čas a jeho neskoršie spisy svedčia o tom, že naňho urobilo hlboký dojem, ako vojaci vždy prerušovali svoju činnosť, aby sa obrátili na juhovýchod, smerom k Mekke, a klaňali sa Bohu až k zemi.

J. M.: Druhý vatikánsky koncil otvoril novú etapu dialógu Katolíckej cirkvi s moslimami, ktorý je však často terčom neúprosnej kritiky. Myslíte, že oprávnene?
K. Dučák: V mnohých prípadoch áno. Veľa teológov totiž deformuje učenie koncilu a toto spôsobuje Katolíckej cirkvi nesmierne škody. Je potrebné vrátiť sa k autentickému učeniu koncilu. Dialóg s inovercami predsa neznamená, že sa máme zriekať svojej viery! Je prostriedkom na vzájomné poznávanie a obohacovanie. Má však byť vedený v presvedčení, že Kristus je tou pravou cestou k Bohu a Cirkev je tou najistejšou cestou spásy. Dialóg nenahrádza hlásanie evanjelia, ale je jeho prípravou. Tak ako svätý František z Assisi neviedol svoj dialóg s moslimami v snahe konvertovať na islam, ale bol vedený snahou spoznať moslimov, získať si ich na svoju stranu a postupne ich priviesť ku konverzii na katolícku vieru, tak by sme dnes mali postupovať aj my. Lenže súčasná Európa postupuje presne opačne. Európania sa zriekajú sami seba, svojich kresťanských koreňov, a to je skutočná skaza! Je nemysliteľné, že už dnes sú v mestách najvyspelejších krajín Európy moslimské štvrte, kam sa boja vstúpiť i požiarnici a policajti. Čo sa to s Európou deje? Projekt multikulturalizmu totálne zlyhal a ukazuje sa, že živelné prisťahovalectvo moslimov do Európy sa stáva pre Európanov smrteľnou hrozbou.

J. M.: Ste teda proti imigrácii ďalších moslimov do Európy?
K. Dučák: Bezpochyby áno. Aj v tom spočíva istá dialektika. Na jednej strane preferujem pokračovanie dialógu s moslimami, na druhej strane kategoricky odmietam prisťahovalectvo moslimov do Európy. Lenže – ako som sa už raz vyjadril – katolícka viera je postavená na dialektike a bez dialektického myslenia nemožno preniknúť do hĺbky katolíckeho učenia ani pochopiť Druhý vatikánsky koncil. Schvaľujem prijímanie kresťanských utečencov z krajín, v ktorých im hrozí genocída. Je to naša kresťanská povinnosť. Samozrejme aj tu musia platiť určité hranice. Ani pri najlepšej vôli nemôžeme pomôcť všetkým, ale v rámci našich možností musíme prijímať aspoň minimálne počty kresťanských utečencov, ktorí boli vo svojej vlasti dokázateľne vystavení teroru a hrozbe smrti.
Zatiaľ k nám prišlo 149 kresťanských utečencov, avšak som presvedčený o tom, že by ich naša krajina mohla prijať aj viac. Kategoricky však odmietam imigráciu ďalších moslimov do Európy. Už v súčasnej dobe je v Európe vyše 80 miliónov moslimov. Teda viac ako jedna desatina Európanov sú moslimovia. V Katechizme Katolíckej cirkvi sa uvádza, že prisťahovalci majú povinnosť ctiť si s vďakou hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ich prijala, rešpektovať jej zákony a prispievať na jej potreby. Moslimovia však toto poväčšine odmietajú a to vytvára v Európe mimoriadne veľké problémy.

J. M.: Ste teda proti prijímaniu moslimských imigrantov, ale súhlasíte s prijímaním obmedzeného počtu kresťanských utečencov. Lenže mnohí politici a občianski aktivisti hovoria o tom, že kresťanom je potrebné pomáhať predovšetkým v ich vlasti, aby nemuseli utekať do cudziny. Čo vy nato?
K. Dučák: S tým samozrejme súhlasím. Musím povedať, že v prípade kresťanov v Sýrii a Iraku svet totálne zlyhal. A zlyhali sme aj my katolíci. Keď boli v stredoveku ohrození kresťania vo Svätej zemi, pápež vyhlásil krížové výpravy na pomoc ohrozených kresťanov. A v súčasnosti dozrel čas na nové krížové výpravy, lenže my sme nechali kresťanov na Blízkom východe takpovediac napospas osudu. Mám správy o tom, že proti Islamskému štátu bojujú katolíci zo Španielska, dokonca aj Švajčiari a príslušníci iných európskych národov, ale v porovnaní s počtami moslimských dobrovoľníkov, ktorí prichádzajú na pomoc islamským teroristom, sú to nedostatočné počty. Hanbu kresťanského sveta v globálnom meradle odčinilo Rusko, ktoré je popri domácich bojovníkoch proti Islamskému štátu jedinou medzinárodnou kresťanskou silou, ktorá účinne bojuje proti terorizmu.
Na svetovej politickej scéne došlo v posledných desaťročiach k radikálnemu obratu. Kým do roku 1984 bol ríšou Satana Sovietsky zväz, dnes sú ríšou Satana Spojené štáty americké a jeho spojenci, a Rusko – paradoxne – zachraňuje kresťanský svet. Zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie v roku 1984 prinieslo svoje požehnané ovocie. Dnes sa javí omnoho naliehavejšou potreba zasvätiť Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie odkresťančený Západ, ktorý priviedol svet na pokraj priepasti. Zdá sa, že pri blížiacom sa stom výročí fatimských zjavení bude potrebné obnoviť zasvätenie Ruska Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie, ale omnoho naliehavejšie bude zasvätenie celého hriešneho sveta Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie. Hádam nebude neskoro.

J. M.: Zmeňme tému a vráťme sa do praktického života. Pracujete v Rakúsku, kde je v súčasnej dobe mimoriadne výbušnou téma imigrantov. Pociťujete to bezprostredne? 
K. Dučák: Určite. Žijem a pôsobím síce v relatívne tichom mestečku Sankt Valentin, ktoré má zhruba desať tisíc obyvateľov, takže priamo v mojom pôsobisku je situácia relatívne pokojná, avšak aj tu sa s imigrantmi stretávam. Jeden z domov v susedstve môjho prechodného bydliska je na istú dobu prenajatý rodine imigrantov s malými deťmi. Keď som však bol v lete minulého roku na výlete v neďalekom Linzi, zažil som šok na miestnej železničnej stanici, kde pomaly nebolo možné stretnúť Európana, zato sa tam pohybovali masy imigrantov. Ešte omnoho horšie to bolo po celé dlhé mesiace na Hlavnej stanici vo Viedni. V jej obrovských priestoroch sa pohybovali stovky imigrantov. Napätie v krajine stúpa a mám signály o tom, že v niektorých oblastiach Rakúska sa začínajú občania združovať do oddielov domobrany. A podobná situácia je aj v iných krajinách. Obávam sa, že v Európe môže byť ešte poriadne horúco. V najhoršom prípade môže dôjsť k pouličným vojnám oddielov domobrany s imigrantmi, pretože polícia je v mnohých oblastiach Európy znefunkčnená a nemôže zasahovať na obranu domáceho obyvateľstva.

J. M.: Vráťme sa napokon na Slovensko. Blížia sa voľby. Máte už vyhliadnutú niektorú politickú stranu, ktorej dáte svoj hlas? A pôjdete vôbec voliť?
K. Dučák: Dobrá otázka. Žiaľ, nebudem môcť voliť. A zvlášť teraz ma to veľmi mrzí, pretože som tieto voľby nechcel prepásť. Lenže v čase volieb budem hlboko vo vnútrozemí Rakúska a ako som sa dozvedel, voliť bude možné len na území Slovenskej republiky. No a keďže v deň volieb nebudem môcť opustiť svoje pracovisko a prísť na Slovensko, budem musieť aj tieto voľby oželieť.
Rád by som sa však pri tejto príležitosti vyjadril k súčasnému politickému systému na Slovensku, ktorý je veľmi zlý a naliehavo potrebuje zmenu. Keď som pred zhruba pätnástimi rokmi krátku dobu žil a pracoval vo Švajčiarsku, oceňoval som úctu k princípom priamej demokracie, typickej pre túto krajinu. O všetkých vážnych otázkach života rozhodujú samotní Švajčiari cez inštitút referenda, ktorý je však na Slovensku vinou diletantskej legislatívy prakticky nefunkčný. Lenže bez funkčného referenda možno hovoriť o demokracii naozaj len hypoteticky.
Aj o tých najvážnejších rozhodnutiach, ktoré sa bytostným spôsobom týkajú miliónov obyvateľov Slovenska, rozhoduje hŕstka vyvolených politikov. Tí sa zaujímajú o bežných občanov len pred voľbami, keď potrebujú volebné hlasy. Vtedy zrazu objavia na mape Slovenska aj ten najzastrčenejší kút a s veľkou slávou zavítajú medzi radových obyvateľov krajiny. Pri týchto kortešačkách nasľubujú hory-doly, no po voľbách zabudnú na svoje sľuby a riešia si svoje zámery bez ohľadu na vôľu väčšiny. Neexistuje spätná väzba medzi občanmi a ich politickými zástupcami. Politik zvolený vo voľbách je vo svojej funkcii „zabetónovaný“ na celé volebné obdobie a aj v prípade, že sa spreneverí svojim volebným sľubom, neexistuje mechanizmus umožňujúci občanom odvolať ho. Preto chápem predvolebnú skepsu mnohých svojich spoluobčanov. Lenže voliť je menšie zlo ako nevoliť vôbec.
Bol som pevne odhodlaný dať svoj hlas v blížiacich sa voľbách Slovenskej národnej strane. V minulosti som túto stranu viackrát volil, ale pod taktovkou Jána Slotu sa SNS sprofanovala a spôsobovala Slovensku viac škody ako úžitku. Keď sa však pred pár rokmi očistila, znovu sa stala príťažlivou stranou 21. storočia a jej volebný program ma oslovuje. Predovšetkým úsilie SNS o presadenie radikálnej reformy Európskej únie. Už dávnejšie verejne presadzujem názor, že existencia EÚ v súčasnej podobe je nemysliteľná. Bez radikálnej reformy je toto spoločenstvo odsúdené na zánik. Ideálnym riešením by bola radikálna premena EÚ na voľné združenie suverénnych štátov, teda klasickú formu konfederácie, otvorenej tak na Západ, ako aj smerom k Rusku. Ak sa nenájde dostatok politickej vôle realizovať tento model, potom bude lepšie, ak sa EÚ rozpadne. Bude to menšie zlo, ako keby nás mala súčasná EÚ priviesť do záhuby.

J. M.: Ďakujem za rozhovor.
::
Odporúčané:

17 komentárov:

  1. Anonymný4.3.16

    1. V com a kedy prosim Vas zapochybovala sv. Terezka Jeziskova vo viere?

    2. K prvej Vasej odpovedi:

    Vasa matka mala pravdu a vobec neprehanala.

    Hovorila o zakladnych prostriedkoch ku krestanskej dokonalosti a tam patri aj vyhybanie sa vsetkemu zbytocnemu. Pre cloveka na ceste ku krestanskej dokonalosti nie je sport vobec vyznamny (nie to este pre cloveka na ceste za vyssou dokonalostou).

    Neprehanala, pretoze domahat sa dokonalosti sme povinni, pretoze nam to Pan Jezis prikazal.

    Prikaz i tie prostriedky su platne aj dnes.

    Ako aj ctihodny Tomas Kempensky pise, ze najvyssia mudrost je opovrhnut svetom a usilovat sa o kralovstvo nebeske.

    Ukazneny sport je doporucovany zvlast mladezi, aby sa otuzovala, neprepadala nerestiam, zachovala sa lahsie v dobrom a prospievala v cnostiach.

    Na zaciatku teda ukazneny sport ano, neskor na ceste za dokonalostou uz nie je potebny a az na prekazku. Kedze je Jan Bosco svatym, i jeho sa tyka, ze svetom ( sportom) opovrhoval a usiloval sa o kralovstvo nebeske a dal by za pravdu Vasej matke. Duchovneho cloveka uz svetske veci nezaujimaju.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák5.3.16

    Anonymný, čo sa týka svätej Terezky Ježiškovej, neviem či výraz pochybnosti je správny. V každom prípade však prežívala kruté skúšky viery, pokušenia proti svojej viere. Citujem z jedného prameňa o nej:
    „ ,Vtedy som sa tešila takej živej viere, takej jasnej, že myšlienka na nebo bola celým mojím šťastím. Nemohla som uveriť, že existujú bezbožníci, ktorí nemajú vieru. Bola som presvedčená, že hovoria sami proti sebe, keď popierajú existenciu neba, krásneho neba, v ktorom Boh sám chce byť ich večnou odmenou. V týchto radostných dňoch veľkonočného obdobia mi Ježiš dal pocítiť, že existujú naozaj duše, ktoré nemajú vieru, ktoré zneužitím milosti strácajú tento cenný poklad, zdroj čistých a pravých radostí. Dovolil, aby bola moja duša preniknutá najhustejšími temnotami a aby myšlienka na nebo, pre mňa taká sladká, bola pre mňa iba dôvodom boja a múk... Táto skúška netrvala iba niekoľko dní, niekoľko týždňov: mala odísť až v hodine, ktorú určil dobrý Boh a... tá hodina ešte neprišla.´
    Terézia píše tieto riadky v júni roku 1897, teda rok po Veľkej Noci 1896. Je to teda ustavičná skúška, ktorá neskončí a ktorá bude trvať až do chvíle jej smrti. Je to akoby plátno, na ktorom sa odohráva celý jej život tohto posledného obdobia. Na začiatku jej rozprávania Tereza už jasne chápe svoju skúšku. Je to ustavičné pokušenie proti existencii neba, pokušenie, ktoré sa týka viery a nádeje. Terézia si uvedomuje, že žije vo vzťahu s ateistami svojej doby. Nejde tu o osobné očisťovanie, ale účasť na Vykúpení iných. Terézia tu nehovorí o svojom vlastnom hriechu, ale o hriechu iných, ľudí jej doby, ktorí slobodne odmietli vieru. Je zaujímavé, že v tom istom období píše list, v ktorom hovorí: ,Nevybrala som si prísny život kvôli odčineniu mojich hriechov, ale hriechov iných.´. Teraz Terézia prežíva toto ,odčinenie´ ako novú a dôvernú účasť na Ježišovej agónii.“ (www.farapb.sk/data/temnotyterezia.doc)
    Aj svätá Terezka Ježiškova teda musela bojovať proti pokušeniam a zomierala v temnote viery (Porov. http://terezka.kkp.sk/na-slovensku-privitame-o-tri-mesiace-relikvie-svatej-terezie-z-lisieux/), ale výraz pochybnosti asi naozaj nie správny.
    Čo sa týka športu, v niečom máte pravdu, avšak kategoricky odmietam toto Vaše explicitné tvrdenie: „Na zaciatku teda ukazneny sport ano, neskor na ceste za dokonalostou uz nie je potebny a az na prekazku.“
    O svätom pápežovi Jánovi Pavlovi II. je notoricky známe, že až do vysokého veku športoval. Hádam nikto nepochybuje o tom, tento svätý pápež smeroval k dokonalosti a šport mu na tejto ceste zjavne neprekážal. Na druhej strane aj ja odmietam dnešný špičkový, zvlášť profesionálny šport, ktorý sa stal morálnou žumpou. Korupcia, doping, smrteľné incidenty futbalových fanúšikov, ale aj kolapsy špičkových športovcov, končiace neraz smrťou, toto je skutočné memento pre ľudstvo v dnešnej dobe.
    Boh však nechcel, aby sme vyzerali ako mľandravé cintľavky s ovisnutým bruchom a neduživým telom. Veď aj ľudské telo je oslavou Stvoriteľa, ktorý človeka stvoril len o niečo menej dokonalého ako anjelov. Sám Pán Ježiš mal veľmi peknú postavu, vytrénovanú ťažkou manuálnou prácou. A Ježiš by pre nás mal byť vzorom aj v tomto ohľade. Keď však vidím dnešných kulturistov s horou svalstva, ktoré už ani nepripomínajú ľudské telo ale skôr telo nejakej morskej príšery, dvíha sa mi žalúdok.
    Takže ešte raz. Odmietam – ako vždy a všade – extrémy. Šport – taký ako pestoval svätý pápež Ján Pavol II. – určite áno. Nie však špičkový šport v jeho súčasnej podobe.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Je vôbec možné žiť bez pochybností? Myslím, že pochybnostiam sa nevyhne nikto. Je to aj istý druh skúšky.
    Viera, to je zápas, aj zápas so sebou, s pochybnosťami a výzvami. Viera potrebuje byť skúšaná!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Anonymný6.3.16

      Presne tak. Viera potrebuje byť skúšaná, aby zosilnela.Nemyslím si však, že pohľad p. Anonymného o tom, že duchovného človeka svetské veci nezaujímajú je správny. Práve že by ho ako kresťana malo zaujímať čo sa okolo neho, v spoločnosti v ktorej žije deje. Lebo inak by to skĺzlo do akéhosi duchovného vákua... Nie nadarmo Pán Ježiš hovorí: Vy ste soľ zeme. Ak však soľ stratí svoju chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali (porov. Mt 5,13).

      Odstrániť
  4. Anonymný12.3.16

    Odpovedam pre vsetkych prispievatelov spolocne.


    K odpovedi o sporte:

    Pripominam, ze sa bavime o tom ako dosiahnut krestansku dokonalost, nie o tom, co je z hladiska katolickej mravouky dovolene. Totiz nie vsetko, co je dovolene, je pre dosiahnutie dokonalosti aj prospesne.
    Mravouka nema nic proti ukaznenemu sportu. ( vid napr. Mravouka od prof. A. Spesza)

    Ak mame ale umysel sportovat, „aby som dobre vyzeral“, tento je hriesny.

    Ked vsak hovorime o krestanskej dokonalosti, a ze ju dosahujeme aj vyhybanim sa vsetkemu zbytocnemu, ako by ste zo sportu urobili vec potrebnu napr. pre seba?


    K pochybnostiam:

    Mozete prosim napisat ake pochybnosti mate konkretne na mysli?


    K citatu Pana Jezisa o soli:

    Ako sa vsak stat tou solou?

    Tak, ze odumrieme ako to zrnko. Svetu i sebe. Neustalou sebevychovou, premahanim sa, ovladanim svojich ziadostivosti.
    K dosiahnutiu dokonalosti je aj potrebne ucit sa svedomito plnit si svoje povinnosti. A tie mame voci Panu Bohu, voci ludom nam zverenym, voci nadriadenym, voci statu....... Odumriet svetu teda neznamena lahostajnost, ale naopak nam pomaha byt dobrymi predstavenymi, podriadenymi, rodicmi, obcanmi....

    Ked krestanstvo nie je o odumreti sebe a svetu, ako potom vysvetlit, ze najplodnejsie pre rozsirovanie krestantva su pre svet neplodne veci : mucenictvo a panenstvo?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Otázka o pochybnostiach zrejme smeruje ku mne. Odpoviem.
      Mám na mysli pochybnosti vo viere, ale aj pochybnosti o správnosti rozhodnutí, pochybnosti o hodnote skutkov...
      Aj tí najväčší svätci zápasili s pochybnosťami, vlastnými slabosťami aj s pokušeniami. Aj tí najväčší svätci boli hriešni, ich svätosť vyplynula z toho, že hriešnosť prekonali.

      Odstrániť
    2. Anonymný15.3.16

      Dakujem za odpoved.
      Ako teda bojovat s nedobrovolnymi pochybnostami?

      Odstrániť
    3. Na to zrejme neexistuje univerzálna odpoveď.
      Každý bojuje sám za seba.

      Odstrániť
    4. Anonymný17.3.16

      Katolik nie je sirotka. Nasim Otcom je Boh a Matkou Cirkev. A Cirkev ako dobra matka nam ponuka prostriedky, aby sme bojovali uspesne. Verime v spolocenstvo svatych, nik nebojuje sam za seba.

      Hoci sa pokusenia svatych nedaju s nasimi porovnat, predsa poslusne s vierou!!! po prostriedkoch Cirkvi siahali. Napriklad spominana sv. Terezka Jeziskova si v pokuseniach proti viere vzbudzovala neustale bozsku cnost viery.
      Lebo Cirkev nas poucuje, ze v nedobrovolnych pochybnostiach si mame vzbudit vieru alebo odvratit pozornost a s pomocou Bozou ich takto lahko prekonat mozeme.

      Treba vsak neustale skumat svoje vnutro (nielen vecernym spytovanim svedomia, ale casto cez den s prosbou o osvietenie rozumu), a zistovat, ci nase pokusenia nie su zavinene nevedomostou, ktoru je mozne prekonat napr. poucenim sa vo viere katolickej.

      Myslim, ze toto su univerzalne prostriedky, ucinne, overene svatymi. A toto su zivotne dolezite veci, lebo bez pevnej viery nie je nasa spasa mozna.

      Odstrániť
    5. Čakal som takúto reakciu. A nehovorím, že sa mýlite. Napriek tomu hovorím, že každý bojuje sám za seba. Skúsim to objasniť:
      Áno, je tu Božia pomoc a milosť, je tu Cirkev a jej sviatosti, a tiež spoločenstvo svätých - ale nič z toho nepôsobí proti vôli človeka. Každý žije svoj život a nikto nemôže život takpovediac odžiť za iného. Keď budeme povolaní pred Boží súd, každý jednotlivo sa bude zodpovedať zo svojich myšlienok, slov a skutkov! Aj keď modlitba a obeta za druhých má svoj význam.

      Odstrániť
    6. Anonymný18.3.16

      Ano, Pan Boh nejde proti voli cloveka.
      Ked bojujete so zbrojou, ktoru mate od Krala, ktory Vas dobrovolne zverboval a Vy ste sli, aby ste bojovali pod jeho vlajkou a dobili si tak vitazny veniec mozete povedat, ze bojujete sam za seba? Nie.
      Ked spominate, ze nik nemoze odzit zivot za ineho, co potom Pan Jezis, ktory za nas trpel, aby nase krize ulahcil, vykupil nas a denne sa obetuje na oltaroch za nas? Keby sme si mali odzit zivot ponechani sami na seba, tiez na Sude byt bez orodovnikov, to by uz bol boj sameho za seba. Hrozne pomysliet!
      Aky je to obrovsky dar byt katolikom!

      Odstrániť
    7. „Čiara, oddeľujúca dobro a zlo, nevedie medzi štátmi, ani medzi triedami, ani medzi stranami – prechádza cez každé ľudské srdce...“ (Alexander Solženicyn)

      Odstrániť
    8. Anonymný21.3.16

      Mozete prosim Vas ten citat vysvetlit?

      Odstrániť
  5. Vážený pane Dučáku.
    Vaše srovnávání křesťanství s Islámem, který je místní vládou řízený a striktně vyžadovaný včetně náboženských povinností (tyto povinnosti tolik zvelebujete a vyvyšujete nad křesťanství), je naprosto ubohé a politováníhodné. Katolická církev dává příkazy pouze těm, kteří chtějí být katolíky. Buďte té lásky a ochoty a ponechte katolíkům, co katolického jest a hleďte si laskavě svých vlastních stavovských povinností.
    Děkuji.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák3.5.16

      Tomáš, ja viem, že ste na mňa nahnevaný a aj tieto Vaše slová sú vedené zášťou a hnevom, ktorý Vám zastiera zrak. Ak by ste totiž poriadne čítali moje výpovede, našli by ste tento môj postoj k dialógu s moslimami: "Má však byť vedený v presvedčení, že Kristus je tou pravou cestou k Bohu a Cirkev je tou najistejšou cestou spásy. Dialóg nenahrádza hlásanie evanjelia, ale je jeho prípravou. Tak ako svätý František z Assisi neviedol svoj dialóg s moslimami v snahe konvertovať na islam, ale bol vedený snahou spoznať moslimov, získať si ich na svoju stranu a postupne ich priviesť ku konverzii na katolícku vieru, tak by sme dnes mali postupovať aj my."
      Teda Kristus je pravá cesta k Bohu a katolícka viera je jediná pravá viera. Katolícka viera sa týči nad islamom tak vysoko ako vrchol vysokej hory nad údolím. Hlásam to ja a hlásal to aj Druhý vatikánsky koncil. To však neznamená, že sa máme izolovať od inovercov. Ako inakšie by misionári privádzali inovercov k Bohu, keby sa od nich dištancovali? Nemôžeme okolo Katolíckej cirkvi postaviť čínsky múr! Musíme komunikovať so všetkými ľuďmi a pritom si starostlivo chrániť poklad katolíckej viery, ktorý máme od Ježiša Krista. Nič iné som nikdy nehlásal, preto Vás naliehavo žiadam: buďte tak láskavý a nepodsúvajte mi vyjadrenia, ktoré som ja nikdy nepovedal ani nenapísal! Toto opravdivý katolík nerobí.

      Odstrániť
  6. Anonymný25.5.16

    Nerobte z emigrácie vedu - treba ploty nabité elektrikou, pohraničníci so psami, a je vybavené. ... A nepíšte, že je to nehumánne, pretože farební našu pseudo-humanitu zneužívajú, ako to povedal napr. politik Hofer: "Rakúsko nie je sociálny úrad sveta...".

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Z čias socializmu si niečo také pamätám - a nebolo to dobré.
      Keď sa štát zmení na klietku, trpia v prvom rade jeho vlastní obyvatelia.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.