Život je boj a radosť

 

Knut Hamsun: Požehnanie zeme

Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1976

Nórsky spisovateľ Knut Hamsun (1859–1952) dostal za román Požehnanie zeme, s prihliadnutím na celé jeho dovtedajšie dielo, Nobelovu cenu. Kniha o „ľuďoch pustatiny“, žijúcich v spätosti s prírodou, tvrdo pracujúcich, obrábajúcich zem a tešiacich sa z jej plodov, zaujala mnohých čitateľov a i dnes je čitateľsky príťažlivá ako oslava roľníckej práce, usilovnosti, trpezlivosti i vynaliezavosti a nezlomnosti.

Hlavnou postavou románu je Izák – muž prostý a statočný, tvrdý, no so srdcom dieťaťa, muž stojaci pevne na zemi, ktorú kultivuje a ktorá ho živí, muž spokojný so svojím osudom: „Izák kráča po poli a seje, postavou je to ozruta, peň. Kráča v doma tkaných šatách, vlna je z jeho vlastných oviec, čižmy z jeho vlastných teliat a kráv. Kráča zbožne, s holou hlavou, seje... Vyšiel z minulosti, ktorá ukazuje do budúcnosti, je to muž z prvých čias obrábania zeme, poľnohospodár starý deväťsto rokov, a pritom muž súčasnosti.“

Jubilant František Vnuk

 

František Vnuk

Krátko po tohtoročnej Veľkej noci dožíva sa v ďalekej Austrálii svojej stovky pravdepodobne najznámejší a zároveň najplodnejší slovenský historik, autor takmer štyridsiatich kníh a asi troch tisíc článkov a štúdií František Vnuk.

Je rodákom z Tekova, z obce Červený Hrádok (niekdajší Verešvár), kde sa narodil 8. apríla 1926. Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) nastúpil na Vysokú školu banícku v Ostrave. Vidiac zhoršujúcu sa situáciu po tzv. Víťaznom februári, čistky na fakulte, rozhodol sa emigrovať. Najprv sa prebíjal v Rakúsku a Nemecku. Keďže USA azyl politickým utečencom neposkytovali, bol nútený usadiť sa v Austrálii.

Po tvrdých robotníckych začiatkoch absolvoval štúdium metalurgie na univerzite v Adelaide. Pokračoval tu ako asistent, získal docentúru a potom prednášal až do odchodu na dôchodok (1985). Kým rozum ho ťahal k technickým vedám, srdce k vedám spoločenským, najmä k histórii. V Adelaide vyštudoval aj históriu a politické vedy (1955–1960). V ďalších desaťročiach svoj výskum zameral na slovenské dejiny 20. storočia, osobitne na roky 1938 až 1945, ktoré boli domácou marxistickou historiografiou najviac prekrúcané.

Zopár drobností

 

Milan Hodál

Očista justície

Ako vyviesť súdnu moc
z marazmu a krízy?
Na niektoré persóny
treba zobrať zmizík...

 

V našom humne

Zákon, ten je pre nás svätý!
počuť často v našom humne.
Ale prax nám ukazuje,
že sa myslí zákon džungle.

Veľkonočný pozdrav

 

„V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli. Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych.“ (Lk 24, 1–6)

Všetkým prispievateľom, podporovateľom, priaznivcom aj čitateľom PriestorNetu želám požehnané sviatky Veľkej noci a hojnosť Božích milostí do ďalších dní –

J. M.

 

Veľká noc 2026

 

Ľudovít Košík

„Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré nad ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.“ (Lk 23, 27–28)

„Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova a Mária Magdaléna.“ (Jn 19, 25)

Počas Pôstneho obdobia prichádza jar a s jarou aj sviatky Veľkej noci, keď si pripomíname umučenie, odsúdenie, ukrižovanie a smrť Ježiša Krista a oslavujeme jeho zmŕtvychvstanie. Táto udalosť poznamenala celé ľudské dejiny. Ľudstvo sa rozdelilo na tých, ktorí Ježišovo vzkriesenie z mŕtvych prijali a svoj život podľa vzoru apoštolov a jemu verných formovali, a tých, ktorí ho odmietli. Ježiš ako víťaz nad smrťou a hriechom aj dnes pozýva k životu s ním a pre neho, v radosti a nádeji.

Svedectvo kňaza Šebastiána Košúta

 

Matej Mindár: Muž veľkej viery a dobrého srdca
(Životné príbehy kňaza Šebastiána Košúta)

Krakov, Spolok Slovákov v Poľsku, 2025

V posledných rokoch sa akoby roztrhlo vrece s výrokmi hanobiacimi Slovensko a Slovákov. Sme vraj zaostalí, nemoderní, neschopní, odmietame „obohatenia“, aké nám forsíruje tzv. vyspelý Západ. Ešte horšie je to s výkladom našich dejín. Osobnosti sme vraj nemali, a ak, tak len provinčné. Boli sme a aj sme netolerantní, ubližovali sme všetkým navôkol – no najviac vraj Židom, potom Čechom, Maďarom a iným. Ešteže u nás nežili černosi. Nejeden sa pýta, či Slovensko ozaj nemá vzdelaných a odvážnych publicistov, historikov, spisovateľov, kňazov či politikov, ktorí by na záplavu protislovenskej propagandy vedeli reagovať. Naozaj budeme natrvalo odsúdení na to, aby nás spaľoval oheň nenávisti z globalistických plátkov typu Denník N, SME či „Pravda“?

Zápisník (13/2026)

 

Fragmenty a súvislosti

::

„Definitívne sa rozpadla jediná skutočná strategická cesta, ktorú mala Európa pred 20 rokmi pred sebou: väčšia ekonomická, politická a kultúrna integrácia práve s Ruskom, aby sa spoločne stali ‚tretím pólom‘ sveta a vyrovnali sa USA a Číne. Táto hypotéza sa rozpadla a za Atlantikom v hĺbke duše môžu byť veľmi spokojní. Dosiahli to, čo chceli. Európa je dnes ‚bezmocná mocnosť‘.“ (Jozef M. Rydlo: Všetci prehrávame; Literárny týždenník č. 9–10/2026)

Čas ukáže, a možno sa toho dožijeme, aké následky bude mať súčasná politika Bruselu a všetkých tých, ktorí ju podporujú. Ale nevyzerá to ružovo.