Líder opozície

(Satirikon Andreja Mišanka) 

Česť jeho galejníckej práci!

Kapustné hlavy tlačí.

Hrobové ticho pri storočnici profesora Ďuricu

 

Elena Šebová

V polovici augusta v úplnom tichu a ignorancii zo strany takzvane mienkotvorných a verejnoprávnych médií sme si pripomenuli sto rokov od narodenia Milana S. Ďuricu, jedného z najvýznamnejších slovenských historikov, ktorý svoj dlhý a plodný život zasvätil práci na prinavrátení a očistení našich národných dejín. Tie nám vždy snaživo písali cudzí, či už v Budapešti, Prahe alebo inde. A vždy pritom išlo o snahu vymazať alebo bagatelizovať veľké osobnosti a udalosti nášho národa (s výnimkou povstania).

Od roku 1947, keď ho saleziánski predstavení ako mimoriadne nadaného poslali na štúdiá do Talianska, po celý čas vedecky obhajoval a živil ideu slovenskej štátnej samostatnosti. Štúdiom archívnych prameňov v zahraničí mal možnosť skúmať a hodnotiť slovenské dejiny slobodne, bez nátlaku komunistickej ideológie a proletárskeho internacionalizmu.

Skalný budzogáň

(Z potuliek po Slovensku) 

Modlitba k Panne Márii

 

(Podľa sv. Efréma Sýrskeho)

Ó, svätá a nepoškvrnená Panna; ó, Mária, Matka môjho Boha, Kráľovná nebies i zeme, nádej zarmútených, naša ochrana, milosti plná, naša česť i čnosť, Teba osvetľuje dennica nad slnko jasnejšia, si väčšou slávou korunovaná než cherubíni, omnoho svätejšia než serafíni; Ty si bola jediná nádej našich otcov, radosť prorokov, útecha apoštolov, sláva mučeníkov, oslava všetkých svätých.

Ó, Panna, ktorá ľuďom udeľuješ svetlo, mocná tešiteľka, najsvätejšia a najdokonalejšia zo všetkých stvorení, k čomu Ťa mám prirovnať? Ty si zlatá kadidelnica, plná ľúbeznej vône; si lampa dňom i nocou osvecujúca svätyňu; si kalich obsahujúci nebeskú mannu; si doska, na ktorej bol napísaný Pánov zákon; si svätá archa zmluvy; si horiaci ker, ktorý nikdy nezhorí; si výhonok Jesseho nesúci najkrajší kvet, ktorým je Tvoj Syn, Boh aj človek, a Ty si jeho Matka!

Nedeľné slovo (338)

 

Kto uverí...

„Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna. A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že svoje skutky koná v Bohu.“ (Jn 3, 16–21)

Ježiš Kristus priniesol spásu, svetlo, pravdu. Podáva ruku každému človeku, každého chce zachytiť, zachrániť – aj tých, ktorí si myslia, že pomoc nepotrebujú.

Zo slepých uličiek

 

Ilustračná snímka: Ján Maršálek

Milan Šmelko

Prosil som, Bože,
lásku pre lásku.
Veď všetko, Pane,
visí na vlásku.

Hľadal som, Bože,
nebo v studničke.
A detstvo, Pane,
v slepej uličke.

A všetko, Bože,
nájdem u Teba.
Nič iné, Pane,
mi už netreba.

Na obranu slabých, proti ľahostajnosti mocných

 

Milan Hodál

Podvečer, ako každý iný. Je 19.00 hod. Sadám si pred televízor a zapínam správy. Asi v ich polovici ide obrazová reportáž z Gazy. Vidím vyhladované, zúbožené deti. Kosť a koža. Zoslabnuté telíčka ležia na roztrhaných matracoch, kdesi v rozbombardovanej pivnici. Zábery hrôzy.

Do očí sa mi tlačia slzy. Obraz sa rozmaže a zmizne kdesi v slzavom údolí. Vypínam... Nemôžem sa na to ďalej pozerať. Sedím v kresle ako prikovaný a pýtam sa sám seba: Čo na to mocní tohto sveta? Nevidia? Nepočujú? Nemajú čas? Je im to jedno?

Beriem do rúk svoje zbrane (pero, papier, slová) a píšem báseň na obranu tých úbožiatok a proti ľahostajnosti mocných. A pýtam sa: Tak čo s tým?!