Zápisník (25/2026)

 

Fragmenty a súvislosti

::

„Viac ako 10 rokov po slávnom vyhlásení Angely Merkelovej ‚Wir schaffen das!‘ (Zvládneme to!) prijal Európsky parlament nariadenie, ktoré umožňuje zriaďovanie centier na navracanie migrantov v tretích krajinách. Schválenie nariadenia o navracaní Európskym parlamentom, ktoré posilňuje schopnosť Únie vyhostiť nelegálnych migrantov, sprevádzali výkriky ‚Pošlite ich späť!‘, čo symbolizuje definitívny posun v postojoch k migrácii v európskej politike.“ (Jason Osborne; Standard.sk)

Prichádzajú k rozumu. Žiaľ, neskoro.

Časy v nečase

 

Ilustračná snímka: Ján Grešák

Ján Grešák

(Ne)ľudské srdcia

Veľa je ľudí
bez srdca

a veľa ľudských sŕdc
bez človeka

 

Jozef a Mária

Aj v tom treťom tisícročí
im tie časy nastali

v našom vnútri
nieto miesta
musia hľadať
v maštali

Stav nehnuteľných kultúrnych pamiatok na Slovensku šokuje

 

Karol Dučák

V nedeľu popoludní 7. júna 2026 sme s manželkou pobudli istý čas v mestskom parku neďalekého Strážskeho, do ktorého je to z nášho bydliska vo Vranove nad Topľou asi 14 kilometrov. Tento park je svojou rozlohou najväčším mestským parkom v okrese Michalovce a na jeho území sa nachádza vzácna flóra. Ide o typický feudálny park s výmerou 14,80 ha, ktorý leží v regióne Horný Zemplín a bol založený na konci 19. storočia.

Park je úchvatný a my sme v ňom strávili príjemné chvíle, ale celkový dojem pokazil pohľad na pustnúci kaštieľ v areáli parku, ktorý dala postaviť v roku 1901 rodina Szécsenyiovcov. Toto šľachtické sídlo bolo po druhej svetovej vojne prestavané a slúžilo ako škola. Kaštieľ dlhé roky spravovalo Stredné odborné učilište poľnohospodárske v Strážskom a objekt sa časom sa dostal do vlastníctva Košického samosprávneho kraja (KSK). Situácia sa zmenila, keď Stredné odborné učilište poľnohospodárske sústredilo výučbu študentov do hlavnej školskej budovy na Mierovej ulici v Strážskom a secesnú budovu kaštieľa už nepotrebovalo.

Štát chráni medvede viac ako ľudí

 

Karol Dučák

Všemohúci Boh na počiatku stvoril svet pre svoju česť a slávu a pre dobro človeka. Na planéte Zem, ktorú Všemohúci určil za domov pre ľudstvo, stvoril rastliny, zvieratá i celú prírodu, a toto všetko postavil do služieb ľudí. Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, pričom ho oslávil a povolal k večnému životu. Sám Stvoriteľ sveta urobil z človeka najdôležitejšieho živého tvora na svete. Katolícka cirkev však učí, že človek má mať rád aj zvieratá a má s nimi zaobchádzať ohľaduplne.

V Katechizme Katolíckej cirkvi (KKC) je okrem iného uvedené, že „zvieratá sú Božie tvory... Aj ľudia majú byť k nim láskaví. Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako svätý František Assiský alebo svätý Filip Neri“ (KKC, 2416).

A o niečo ďalej KKC uvádza: „Je teda oprávnené používať zvieratá na pokrm a zhotovovanie šatstva. Možno ich udomácniť, aby pomáhali človekovi pri jeho prácach a v jeho voľnom čase. Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú morálne prijateľné, ak zostávajú v rozumných medziach a prispievajú k liečeniu ľudí alebo k záchrane ľudských životov“ (KKC, 2417).

Zápisník (24/2026)

 

Fragmenty a súvislosti

::

„Trhy opité umelou inteligenciou ignorujú geopolitiku aj drahú ropu. Investori dnes akoby verili, že realita sa ich netýka. Kým napätie na ropných trhoch rastie a Európa čelí novému inflačnému šoku, akcie stúpajú ďalej. Dejiny však ukazujú, že obdobia technologickej eufórie sa často končia bolestivým vytriezvením.“ (Matěj Široký; Standard.sk)

Výstižné. Pravdivé. Takzvaná umelá inteligencia spôsobí ľudstvu (aj konkrétnym ľuďom) viac škody ako úžitku.

Naplniť údel

 

Ján Maršálek

Naplniť údel vlastným,
nezradiť rodné hniezdo,
neprestať myslieť na sny
a prijať kríž a niesť ho.

Ako v tej najčistejšej básni,
v ktorej sa pravda snúbi s nehou
a dobro čerpá silu z krásy,
tak kráčať slobodne a smelo.

Niesť kríž a spievať žalmy,
vyložiť slovo pred dom,
napĺňať údel vlastným,
napodobňujúc nebo.

(Báseň zo zbierky Putovanie do Ikónia.)

Doma s poéziou

 

Rudolf Dobiáš: Medzi trávou a vetrom

Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2004

Rudolf Dobiáš (nar. 29. septembra 1934 v Dobrej) je známy najmä ako prozaik, autor poviedok, noviel a románov, tvorca rozhlasových hier, aj ako publicista a autor memoárovej literatúry vychádzajúcej z osobnej skúsenosti politického väzňa, človeka perzekvovaného komunistickým režimom. R. Dobiáš je však aj básnik. A možno povedať: predovšetkým básnik. Poézia je v strede jeho tvorby, je alfou a omegou, vyživujúcou miazgou – poézia ako vyjadrenie základného životného pocitu, ako pokus o vyslovenie nevysloviteľného, ako obraz či odraz duchovnosti, krásy i bolesti.