Svedectvo kňaza Šebastiána Košúta

 

Matej Mindár: Muž veľkej viery a dobrého srdca
(Životné príbehy kňaza Šebastiána Košúta)

Krakov, Spolok Slovákov v Poľsku, 2025

V posledných rokoch sa akoby roztrhlo vrece s výrokmi hanobiacimi Slovensko a Slovákov. Sme vraj zaostalí, nemoderní, neschopní, odmietame „obohatenia“, aké nám forsíruje tzv. vyspelý Západ. Ešte horšie je to s výkladom našich dejín. Osobnosti sme vraj nemali, a ak, tak len provinčné. Boli sme a aj sme netolerantní, ubližovali sme všetkým navôkol – no najviac vraj Židom, potom Čechom, Maďarom a iným. Ešteže u nás nežili černosi. Nejeden sa pýta, či Slovensko ozaj nemá vzdelaných a odvážnych publicistov, historikov, spisovateľov, kňazov či politikov, ktorí by na záplavu protislovenskej propagandy vedeli reagovať. Naozaj budeme natrvalo odsúdení na to, aby nás spaľoval oheň nenávisti z globalistických plátkov typu Denník N, SME či „Pravda“?

Zápisník (13/2026)

 

Fragmenty a súvislosti

::

„Definitívne sa rozpadla jediná skutočná strategická cesta, ktorú mala Európa pred 20 rokmi pred sebou: väčšia ekonomická, politická a kultúrna integrácia práve s Ruskom, aby sa spoločne stali ‚tretím pólom‘ sveta a vyrovnali sa USA a Číne. Táto hypotéza sa rozpadla a za Atlantikom v hĺbke duše môžu byť veľmi spokojní. Dosiahli to, čo chceli. Európa je dnes ‚bezmocná mocnosť‘.“ (Jozef M. Rydlo: Všetci prehrávame; Literárny týždenník č. 9–10/2026)

Čas ukáže, a možno sa toho dožijeme, aké následky bude mať súčasná politika Bruselu a všetkých tých, ktorí ju podporujú. Ale nevyzerá to ružovo.

Nedeľné slovo (357)

 

Dôvera

„Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil. Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou. Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.“ (Iz 50, 4–7)

Komu dôverujeme? Na koho sa obraciame, keď nám je ťažko? Je isto dobré mať okolo seba ľudí, ktorým sa dá veriť, ktorí sú ochotní nezištne pomôcť. Stojí za to budovať dobré vzťahy a investovať do nich svoj záujem, čas i energiu.

Spoveď

 

Ján Grešák

V starom roztrhanom kabáte, deravých nohaviciach a zablatených bagančiach dotackal sa Ernest na lavičku v parku, kde spával celé leto. Z podchladenia ho neznesiteľne bolela pravá polovica hrudníka. Dych sa mu zastavil a odrazu všetko zastrel závoj hustej čiernej tmy.

Nevedel, ako dlho bol v bezvedomí. Keď sa prebral, začal sa obzerať okolo. Ležal vo veľkej miestnosti na provizórnej posteli. Nad ním sa skláňala mužská tvár s priateľským úsmevom. Okolo ležali ďalší ľudia.

„Vy... vy... tu ošetrujete?“ pýta sa s údivom muža v stredných rokoch a všíma si jeho dlhý tmavý habit. Muž prikývne a hovorí:

„Mnohým v tomto domove vlievam do duší nádej a som šťastný, keď môžem trpiacemu obviazať ranu a potešiť ho. Tu nachádzam plnosť svojho života, každého učím niesť svoj kríž. Duša, ktorá sa úplne oddá láske k blížnemu, neľaká sa ničoho a aj v najťažších chvíľach okúsi blaho, o akom sa druhým ani nesníva.“

Vojna nie je mier!

 

Román Georga Orwella 1984 (Bratislava, Petit Press, 2005) je umelecky pravdivým obrazom totalitného štátu a totalitného myslenia. Predstavuje život v ríši zla, nazvanej Oceánia, kde vládne všemocná Strana, reprezentovaná Veľkým bratom. Vládcovia si udržiavajú moc prostredníctvom propagandy a manipulovania s myslením ľudí, šírením strachu, klamstiev a nenávisti, ale aj priamym násilím. Totalitné praktiky zasahujú hlboko do súkromia ľudí – všetko je pod kontrolou Ideopolície, ktorá má všade svojich agentov. Ideológovia chcú ovládnuť nielen prítomnosť, ale i minulosť a budúcnosť.

V románovom svete, ktorý sa, žiaľ, od reálneho v podstate neodlišuje (iné sú len mená, názvy, kulisy, spôsoby a vonkajšie prejavy), sa štátna moc sústredila do štyroch ministerstiev: „Ministerstvo pravdy , ktoré malo na starosti informácie, zábavu, vzdelávanie a umenie; Ministerstvo mieru, do ktorého kompetencie patrila vojna; Ministerstvo lásky, ktoré udržiavalo zákonnosť a poriadok; a Ministerstvo hojnosti, ktoré zodpovedalo za hospodárske záležitosti.“ Ministerstvo hojnosti pracovalo tak, aby väčšina obyvateľstva pociťovala obavy z nedostatku. Ministerstvo lásky naháňalo strach. Ministerstvo mieru šírilo vojnovú propagandu a presadzovalo násilné riešenie sporov. Ministerstvo pravdy pestovalo lož ako svoju hlavnú metódu a zbraň.

Zápisník (12/2026)

 

Fragmenty a súvislosti

::

„Na zhnitej väzenskej slame som pocítil v sebe prvé záchvevy dobra. Postupne som prichádzal na to, že čiara, oddeľujúca dobro a zlo, nevedie medzi štátmi ani medzi triedami, ani medzi stranami – prechádza cez každé ľudské srdce... Odvtedy chápem pravdu všetkých náboženstiev sveta: bojujú proti zlu v človeku... Odvtedy chápem lož všetkých revolúcií v dejinách: ničia len súčasných nositeľov zla (a v náhlivosti si nevyberajú, hubia aj nositeľov dobra), kým samo zlo, ešte znásobené, si nesú so sebou ako dedičstvo.“ (Alexander Solženicyn: Súostrovie Gulag; Bratislava, Premedia, 2012)

Nie revolúcia, prevrat či rozvrat, nie násilie a vojny zmenia svet k lepšiemu, ale iba evolúcia ducha, uznanie a priznanie si pravdy, ktorá je objektívna a ktorá nikdy neprotirečí sama sebe.

Nedeľné slovo (356)

 

Ryba a kríž

„Ježiš povedal: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky... Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal. Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: Lazár, poď von! A mŕtvy vyšiel...“ (Jn 11, 25–26 + 41–44)