Spoveď

 

Ján Grešák

V starom roztrhanom kabáte, deravých nohaviciach a zablatených bagančiach dotackal sa Ernest na lavičku v parku, kde spával celé leto. Z podchladenia ho neznesiteľne bolela pravá polovica hrudníka. Dych sa mu zastavil a odrazu všetko zastrel závoj hustej čiernej tmy.

Nevedel, ako dlho bol v bezvedomí. Keď sa prebral, začal sa obzerať okolo. Ležal vo veľkej miestnosti na provizórnej posteli. Nad ním sa skláňala mužská tvár s priateľským úsmevom. Okolo ležali ďalší ľudia.

„Vy... vy... tu ošetrujete?“ pýta sa s údivom muža v stredných rokoch a všíma si jeho dlhý tmavý habit. Muž prikývne a hovorí:

„Mnohým v tomto domove vlievam do duší nádej a som šťastný, keď môžem trpiacemu obviazať ranu a potešiť ho. Tu nachádzam plnosť svojho života, každého učím niesť svoj kríž. Duša, ktorá sa úplne oddá láske k blížnemu, neľaká sa ničoho a aj v najťažších chvíľach okúsi blaho, o akom sa druhým ani nesníva.“

Vojna nie je mier!

 

Román Georga Orwella 1984 (Bratislava, Petit Press, 2005) je umelecky pravdivým obrazom totalitného štátu a totalitného myslenia. Predstavuje život v ríši zla, nazvanej Oceánia, kde vládne všemocná Strana, reprezentovaná Veľkým bratom. Vládcovia si udržiavajú moc prostredníctvom propagandy a manipulovania s myslením ľudí, šírením strachu, klamstiev a nenávisti, ale aj priamym násilím. Totalitné praktiky zasahujú hlboko do súkromia ľudí – všetko je pod kontrolou Ideopolície, ktorá má všade svojich agentov. Ideológovia chcú ovládnuť nielen prítomnosť, ale i minulosť a budúcnosť.

V románovom svete, ktorý sa, žiaľ, od reálneho v podstate neodlišuje (iné sú len mená, názvy, kulisy, spôsoby a vonkajšie prejavy), sa štátna moc sústredila do štyroch ministerstiev: „Ministerstvo pravdy , ktoré malo na starosti informácie, zábavu, vzdelávanie a umenie; Ministerstvo mieru, do ktorého kompetencie patrila vojna; Ministerstvo lásky, ktoré udržiavalo zákonnosť a poriadok; a Ministerstvo hojnosti, ktoré zodpovedalo za hospodárske záležitosti.“ Ministerstvo hojnosti pracovalo tak, aby väčšina obyvateľstva pociťovala obavy z nedostatku. Ministerstvo lásky naháňalo strach. Ministerstvo mieru šírilo vojnovú propagandu a presadzovalo násilné riešenie sporov. Ministerstvo pravdy pestovalo lož ako svoju hlavnú metódu a zbraň.

Zápisník (12/2026)

 

Fragmenty a súvislosti

::

„Na zhnitej väzenskej slame som pocítil v sebe prvé záchvevy dobra. Postupne som prichádzal na to, že čiara, oddeľujúca dobro a zlo, nevedie medzi štátmi ani medzi triedami, ani medzi stranami – prechádza cez každé ľudské srdce... Odvtedy chápem pravdu všetkých náboženstiev sveta: bojujú proti zlu v človeku... Odvtedy chápem lož všetkých revolúcií v dejinách: ničia len súčasných nositeľov zla (a v náhlivosti si nevyberajú, hubia aj nositeľov dobra), kým samo zlo, ešte znásobené, si nesú so sebou ako dedičstvo.“ (Alexander Solženicyn: Súostrovie Gulag; Bratislava, Premedia, 2012)

Nie revolúcia, prevrat či rozvrat, nie násilie a vojny zmenia svet k lepšiemu, ale iba evolúcia ducha, uznanie a priznanie si pravdy, ktorá je objektívna a ktorá nikdy neprotirečí sama sebe.

Nedeľné slovo (356)

 

Ryba a kríž

„Ježiš povedal: Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky... Odvalili teda kameň. Ježiš pozdvihol oči k nebu a povedal: Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. A ja som vedel, že ma vždy počuješ, ale hovorím to kvôli ľudu, čo tu stojí, aby uverili, že si ma ty poslal. Keď to povedal, zvolal veľkým hlasom: Lazár, poď von! A mŕtvy vyšiel...“ (Jn 11, 25–26 + 41–44)

Svet okolo nás

 

Milan Hodál

Črepiny prinášajú šťastie?

S tým nemôžem súhlasiť!
Môj nesúhlas ešte rastie,
keď vidím, že črepiny z bômb
nepriniesli nikde šťastie.

 

Náš hodnotový svet

Čo by som o ňom
stručne riekol?
Hlboké myšlienky
nahradil hlboký dekolt.

Kauza Gulag

 

Gejza Pásztor: Tri dni dlhšie ako štyri roky
(Spomienky na gulagy 1945–1949)

Bratislava, Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, 2026

V týchto dňoch vyšla kniha spomienok Gejzu Pásztora, pôvodom z Gelnice, narodeného 13. marca 1914, na roky strávené v pracovných táboroch v Sovietskom zväze, kam bol násilne odvlečený.

Keďže už zomrela väčšina z tých, ktorí toto ťažké obdobie násilného otroctva v táboroch smrti prežili a mali šťastie, že sa mohli po rokoch utrpenia vrátiť do svojej vlasti, táto téma sa vytratila aj z povedomia slovenskej verejnosti a nevenujú jej takmer žiadnu pozornosť ani médiá. A predsa je potrebné si ju pripomínať, pretože ide o tragédiu, ktorá postihla desaťtisíce našich spoluobčanov, prevažne z východného Slovenska, pričom mnohí z nich sa pre ťažké životné podmienky, v ktorých boli nútení ťažko pracovať, ani nevrátili, pretože tam zahynuli a tam skončili aj ich telesné pozostatky.

Zápisník (11/2026)

 

Fragmenty a súvislosti

::

„Politický boj sa zmenil nie na súboj programov a ideí, ale niekedy doslova na snahu o úplnú elimináciu politického protivníka, či už jeho kriminalizáciou alebo dokonca fyzickou likvidáciou.“ (Anton Hrnko; SKsprávy.sk)

Politika založená na nenávisti nikdy nepovedie k dobrým výsledkom. K ničomu dobrému nevedie ani argumentácia typu „lebo Mečiar, lebo Kotleba, lebo Fico“...