- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

21. septembra 2020

Človek ako boh (peklo na zemi)

 

Ilustrácia: Andrej Mišanek

Na obzore sa črtá nová totalita. Ešte síce nie je zjavná jej presná podoba, ale v obrysoch je už viditeľná. Prichádza akoby z diaľky, prejavuje sa postupne a možno povedať nenápadne – nepredstavuje sa totiž ako totalita, naopak, snaží sa ukázať peknú tvár, pretvaruje sa, pravé úmysly skrýva. Napokon, každá ideológia, aj tá najzvrhlejšia, sa rada prikrýva hávom dobrých zámerov a ušľachtilých cieľov, aby oklamala ľudí a získala moc, až potom odhalí svoje vnútro.

Donedávna sa javilo ako najpravdepodobnejšie, že dominantným znakom novej totality bude zneužívanie agendy ľudských práv, no s nástupom takzvanej koronakrízy sa tlačí do popredia iný aspekt – agenda ochrany zdravia, zaštiťovaná „vedeckosťou“ a „odbornosťou“. Boj s vírusom sa stáva bojom so všetkou „hnusobou“, s domnelým tmárstvom a zaostalosťou, vníma sa ako boj za pokrok. Nebudeme ďaleko od pravdy, keď povieme, že súčasný „boj proti pandémii“ nesie isté znaky eugeniky (chceme mať zdravú populáciu, chceme vakcíny a lieky, ktoré nám zabezpečia dlhovekosť, chceme zvíťaziť nad každou chorobou!).

K čomu tieto tendencie povedú? Kardinál Robert Sarah varuje pred nástupom posthumanizmu. Posthumanisti pracujú na vylepšení človeka podľa vlastných predstáv. Sú sebavedomí, veria v napredovanie genetiky a biotechnológií. Genetické manipulácie majú stvoriť nového človeka, ktorého život bude predlžovaný, napríklad implantovaním inteligentných protéz. Ale posthumanizmus ide ešte ďalej, živí šialený plán urýchlenia evolúcie a „podporuje genetický výskum, ktorý by mal v blízkej budúcnosti umožniť zrod hybridu človek-stroj“ (Robert Sarah). Ba v niektorých hlavách skrsli plány na dosiahnutie nesmrteľnosti – individuálne ľudské vedomie má byť skopírované do umelého mozgu robota, a tak aj po odumretí tela jedinec ostane „žiť“. Kardinál Sarah na margo takých vízií dodáva: „Večnosť sa v postmodernom svete stáva komerčnou záležitosťou. V najlepšom zo svetov nebude miesto pre milosrdnú lásku k blížnemu, pretože všetci budú silní a nesmrteľní. To bude peklo na zemi.“

Ľudia znova a znova upadajú do pokušenia nahradiť Boha človekobohom (homo deus). Chcú byť zvrchovanými pánmi sveta, chcú byť ako boh, hoci aj pomocou počítačov či robotov. Pokušenie je veľké a veľké sú aj ľudské schopnosti – tvorivé i ničivé: „Sme nezodpovední, nezodpovednejší ako kedykoľvek v histórii. Nazvali sme sa bohmi, ktorým rozkazujú iba prírodné zákony, a nemusíme sa nikomu zodpovedať za naše činy...“ (Lenka Mihová v recenzii Harariho knihy Homo deus). V tomto svetle sa inak javia vyhlásenia politikov o ochrane verejného zdravia za každú cenu, ako aj tvrdé reštrikcie proti šíreniu pandémie, ktoré sú neraz na hrane zákonnosti a primeranosti, vzhľadom na reálnu závažnosť „problému s koronou“.

 

Zneužitie krízy

Aj na kríze sa dá zarobiť, tak ako na vojne. Pravdaže nepodarí sa to každému. Mútne vody vyhovujú podvodníkom a falošným vodcom. A kríza sa môže stať prostriedkom na získanie a udržanie moci. Upozorňuje na to okrem iných Vincent Šabík: „Fenomén krízy sa stal nástrojom moci, čoraz sofistikovanejšieho politického a ekonomického rozhodovania, jeho legitimizovania, ktoré fakticky marginalizuje občanov, okypťuje ich možnosti.“ Nech nás pritom nemýli, že súčasná politika je vulgárna a primitívna, i tak dokáže manipulovať s vedomím ľudí, využívajúc dosiaľ nevídanú silu informačnej techniky a masmédií. Krízy sú niekedy vedome a cielene vyvolávané, ako sme už naznačili, v mútnej atmosfére neistoty a strachu sa ľudia dajú ľahšie pomýliť a ovládnuť.

Nechceme vzbudzovať dojem, že nový koronavírus neexistuje. Nikto rozumný nepopiera jeho reálnu prítomnosť vo svete ani jeho škodlivosť. Ide o to, aby sme si uvedomili riziká vyplývajúce zo zveličovania tohto problému, aby sme si uvedomili, že spoločenský organizmus potrebuje vyváženú zodpovednú správu, ktorá dbá na záujmy celku; kormidlo sa nesmie dať do rúk malej skupinke aktivistov. Štát by mali viesť štátnici, nie povedzme epidemiológovia. Riadenie celej ľudskej spoločnosti neradno prenechať úzko zameraným odborníkom, ktorí – ako to svojho času vyjadril František Xaver Šalda – síce vedia, ale nevidia; chýba im celostný pohľad, pretože sú v zajatí svojej špecializácie a podliehajú modloslužbe faktickosti: „Vedecké barbarstvo nie je, žiaľ, iba slovo; vedecké barbarstvo je najstrašnejšou skutočnosťou, pred ktorou stojíme a ktorá nám denne ohrozuje a otravuje zdroje života.“

 

Hystéria menom Covid-19

S pozoruhodnou úvahou na túto tému prišiel katolícky kňaz, jezuita Milan Glaser, vedúci českej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. Píše o hystérii zorganizovanej okolo koronavírusu, ktorá je až nepochopiteľná a ktorá – zdá sa – prechádza do štádia normalizácie (podobne ako bola v bývalom Česko-Slovensku po roku 1968 „znormalizovaná“ okupácia štátu cudzími vojskami). Médiá fakticky na celom svete neprestávajú produkovať správy o ďalších a ďalších nakazených, pritom mlčia o tom, že väčšina z nich má len mierne alebo nijaké príznaky ochorenia. Svojím nepretržitým a celoplošným pôsobením vyvolávajú dojem akejsi vševediacej entity, pôsobia ako nespochybniteľná autorita, a to „napriek tomu, alebo práve preto, že sa nedovolávajú pravdy“. Pomery v spoločnosti sa zo dňa na deň zmenili, konštatuje Milan Glaser: „Zdravotný stav každého človeka bol zoštátnený v podobe premrštených opatrení, ktoré dusia medziľudské vzťahy i ľudské svedomie, takže prestáva byť jasné, či je nebezpečný vírus alebo samotný ľudský rod.“

Ideológovia boja s koronou sľubujú víťazstvo nad pandémiou, ale podmieňujú to prijatím prísnych opatrení, vyžadujú poslušnosť obyvateľov a podriadenosť uniformite – symbolom tejto uniformity sú rúška, ktoré nechránia spoľahlivo pred vírusom, zato oberajú ľudí o identitu. Dochádza k rozkladu súdnosti a zdravého rozumu, k dezinterpretácii objektívnych faktov, zneužívajú sa ľudské city a emócie, vrátane prirodzeného strachu zo smrti. Dôkazy sa zamieňajú s predpokladmi a špekuláciami. Milan Glaser poznamenáva: „Najrozšírenejšou chybou úsudku mediálne predkladanou konzumentovi je tzv. petitio principi alebo predstieraný dôkaz, ktorý je v skutočnosti len zaobaleným predpokladom.“ A dodáva, že to je princíp každého balamutenia. V tomto konkrétnom prípade sa nám predstiera ako fakt strašné ohrozenie ľudstva novým druhom vírusu.

Opatrenia v súvise s ochorením Covid-19 boli (a sčasti ešte sú) vo viacerých štátoch značne reštriktívne, výrazne obmedzujúce hospodársky, kultúrny, náboženský, ba i rodinný život miliónov ľudí. Je preto zarážajúce, že sa stretli s minimálnym odporom. Žiaľ, dnešný svet, v niektorých smeroch až priveľmi kritický a podozrievavý, nekriticky prijíma vedecky a odborne sa tváriace riešenia a nezdravo podlieha deformačnému, antikultúrnemu vplyvu informačných technológií... Samozrejme, budúcnosť nepoznáme, ale v jej obrysoch môžeme rozpoznať hrozbu novej totality so znakmi scientokracie a posthumanizmu.

 

Poznámka autora: Som vďačný redakcii Literárneho týždenníka za publikovanie tohto môjho článku (v čísle 31–32/2020), hoci je možno z hľadiska väčšiny kontroverzný. Ale pravdu treba hľadať aj za cenu prípadných omylov a strát... Pretože Literárny týždenník nečíta každý, dovolil som si článok dodatočne uverejniť na tomto mieste, aby sa dostal k ďalším záujemcom.

 

Ján Maršálek

 

Literatúra:

Robert Sarah: Pane, zostaň s nami; Bratislava, Lúč, 2019 (recenzia)

Lenka Mihová: Neuspokojení a nezodpovední bohovia; Literárny týždenník č. 23–24/2020

Vincent Šabík: Kríza ako nástroj moci; Literárny týždenník č. 27–28/2020

František Xaver Šalda: O umení, kultúre a spoločnosti; Bratislava, Serafín, 2010

Milan Glaser: O normalizaci hysterie; publikované na internete – radiovaticana.cz

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.

4 komentáre:

  1. Anonymný21.9.20

    Ďakujem za hlbokú, filozoficky podloženú analýzu súčasnej krízy ľudstva. Škoda že to málokoho trápi a zaujíma i keď dôsledky môžu byť tragické a týkať sa nás budú všetkých. Som presvedčený, že ak sa ľudstvo a každý človek a predovšetkým Cirkev nevrátia k hodnotám ktoré hlásal a za ktoré sa obetoval a zomrel Ježiš Kristus je na ceste sebazničenia. Máme ešte šancu sa spamätať, ale väčšina ju ignoruje, budeme mať možnosť ešte šancu spamätať sa? Ľudovít

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Karol Dučák26.9.20

    Pán Maršálek - ako ostatne je to uňho bežné - ponúka kvalitné čítanie, ale aj provokuje - vyvoláva v človeku oprávnené znepokojenie. Slová kardinála Saraha sú varovné, ale ako keby nepadali na úrodnú pôdu. I hlas Cirkvi je nesmelý, váhavý. Aj v súvislosti s koronavírusom bola Katolícka cirkev zastrašená a prinútená k čiastočnej kapitulácii. Vo svete sa s hrôzou hovorí o 1 milióne obetí tohto ochorenia, ale veď to nie je ani jedna tisícina svetovej populácie! Ak by toto ochorenie ohrozilo 1 percento svetovej populácie, dalo by sa snáď hovoriť o vážnej hrozbe, ale v súčasnej dobe čelí ľudstvo omnoho vážnejším hrozbám. Veď sami ľudia zabíjajú pri potratoch omnoho viac svojich bratov a sestier v Kristu, ako COVID-19! Človek je skutočnou hrozbou pre ľudstvo, nie nejaký vírus!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Článok vyšiel aj v Česku:

    https://rcmonitor.cz/evropa/7943-Clovek-jako-buh-peklo-na-zemi

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Posthumanizmus s celou svojou zvrátenosťou je už realitou...

    Odporúčam vypočuť si slová doktora Bukovského:

    https://www.youtube.com/watch?v=p8Alvz3nMMs

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.