Silou ticha proti diktatúre hluku

Robert Sarah: Sila ticha

Bratislava, Lúč, 2017

Prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí kardinál Robert Sarah patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti súčasného katolíckeho sveta. Pochádza z Guiney a od roku 2001 pôsobí vo Vatikáne. 

V knihe Sila ticha odpovedá na otázky francúzskeho spisovateľa Nicolasa Diata – ide teda o knižný rozhovor, obsiahly a bohato štruktúrovaný, v ktorom kardinál obhajuje ticho ako prostriedok prehĺbenia viery a spojenia s duchovnom. Hovorí, že ticho privádza k Bohu, ticho je dôležitou zložkou náboženského prežívania, v tichu sa približujeme k tajomstvu – a najväčším tajomstvom je Boh.

Kardinál Sarah nepreferuje nejaké zúžené vnímanie alebo únik z reality, ale zdôrazňuje nutnosť správneho nastavenia priorít, správneho rozlišovania a postoja k svetu: „Ak zanedbáme vnútorný život, modlitbu, rozjímanie, každodenné osobné stretnutie s Bohom, askézu, nevyhnutnú pre každého uvažujúceho človeka a každú osobu, ktorá chce uzrieť Večného a žiť s ním, vystavujeme sa veľkému riziku, že podľahneme svetským záležitostiam a starostiam“ (s. 37). Do popredia tu dáva tradičné, spoľahlivé, stáročiami overené učenie Cirkvi.

Kniha má podtitul Proti diktatúre hluku. Súčasnosť je totiž plná akustického smogu, a tiež vizuálneho: „Človek uväznený v žiare moderného sveta sa vzďaľuje sám sebe, aj Bohu. Upriamuje sa na pominuteľné a vzďaľuje sa od toho, čo je podstatné“ (s. 56). Strácame sa v množstve podnetov, správ, impulzov a obrazov, takmer bez prestávky sme atakovaní všelijakými zvukmi, ktoré už niekedy ani nevnímame, ba mnohí zvukovú kulisu potrebujú ako drogu: „Moderná spoločnosť sa už nevie zaobísť bez diktatúry hluku. Balamutí nás ilúziou demokracie a zatiaľ nám nenápadne, ale násilne ako diabol, otec klamstva, kradne slobodu“ (s. 41).

V situácii dneška nadobudla potreba duchovnej obrody špecifické črty, pretože sily tohto sveta, ktoré sa usilujú utvoriť akéhosi nového pokrokového človeka, systematicky likvidujú ticho, znevažujú kresťanské hodnoty a vytláčajú Boha z verejného priestoru i z mysle ľudí. Kardinál Sarah v súvise s tým volá po skutočnom obrátení, pričom kladie dôraz nie na aktivizmus a úzkostlivé hľadanie odpovedí na všetky otázky, nie na otvorenosť a dialóg za každú cenu, ale na návrat k prameňu viery a duchovnosti, na sviatostný život a kontempláciu: „Človek, ktorý nosí v srdci Boha, ktorého telo je jeho chrámom, dychtivo túži po tichu. Je potrebné, aby sme sa vedeli vytrhnúť z tohto sveta, z davu a akýchkoľvek aktivít, dokonca aj z charitatívnej činnosti, aby sme mohli dostatočne dlho zotrvať v Božej blízkosti“ (s. 129). Skrátka, na prvom mieste musí byť Boh a Božie veci, až potom tie ľudské a svetské.

Smerovanie zdola nahor by malo byť prvoradé a zjavné i v pôsobení Cirkvi. Kardinál Sarah na rozdiel od mnohých súčasných mysliteľov a kazateľov hovorí, že „Cirkev sa musí odvrátiť od svetského spôsobu reči“ (s. 210), aby mohla naďalej plniť svoju úlohu: „Pravá podstata Cirkvi nie je v tom, čo robí, ale v tom, o čom svedčí“ (s. 271). Cirkev by sa nemala vyčerpávať riešením materiálnych otázok, nemôže vyriešiť sociálne problémy sveta, nesmie sa prispôsobovať mentalite konzumu a okamžitého efektu.

Kristova Cirkev prechádza mnohými skúškami, „trpí neverou zradcov, ktorí ju opúšťajú a zapredávajú“ (s. 274), je to ako „zemetrasenie, ktoré sa snaží zdemolovať jej doktrinálne základy a stáročné mravné učenie“ (s. 274). Ale ako čítame, ani „dnešná kríza moderného sveta s hrozivým dopadom na Cirkev a predstaviteľov hierarchie nezabráni rozvoju kresťanského života“ (s. 274), Cirkev bude naďalej hlásať evanjelium a bude vzdorovať „mocnárom, ktorí na ňu zúrivo a čoraz zvrátenejšie útočia s pomocou ustavične rastúcich finančných a technických prostriedkov s cieľom zničiť náboženstvo, morálku, rodinu, sviatosť manželstva a základné ľudské, duchovné a etické hodnoty“ (s. 274).

Protiváhou všetkého pozemského zhonu a hluku je ticho – božské a Božie ticho, ktoré nás sprevádza na ceste k svätosti. Bez tichej modlitby a kontemplácie, bez ukotvenia v hĺbke Kristovho učenia sa ľahko staneme obeťou zvodov a pokušení: „Človek sa môže stať šľachetným a veľkým, len ak na kolenách počúva a chváli Boha“ (s. 67). V dôležitých, zlomových chvíľach je ticho nevyhnutnosťou, nie však samoúčelné – ono nie je cieľom: „Vyhľadávame ticho preto, lebo hľadáme Boha, nájdeme ho, ak stíšime najhlbšie zákutia srdca“ (s. 237).

Kardinál Sarah pripomína, že i v liturgii má ticho svoje miesto a nezastupiteľnú úlohu. Posvätné tajomstvo nemožno redukovať iba na dobrý pocit, spojený s nenútenosťou a lacnou zrozumiteľnosťou. Svätá omša nemá byť divadelným predstavením ani prednáškou, oltár nemá byť tribúnou. Dôležitý je kríž, nie mikrofón! Zaznievajú kritické slová: „V poslednom čase mám často dojem, že sme sa v katolíckom kulte posunuli od uctievania Boha k predvádzaniu sa kňaza, miništranta a veriacich“ (s. 171). Veriaci ľud musí niekedy znášať svojvoľné experimenty liberálnych liturgistov, na viacerých miestach sa menšie či väčšie nešváry stali zvykom. Žiaľ, aj v Cirkvi, najmä na Západe, sa darí ľuďom „so zlými úmyslami, ktorí sa tvária ako intelektuáli a opovrhujú maličkými a biednymi“ (s. 167). V nadväznosti na to kardinál vyjadruje isté očakávanie: „Ak je to Božia vôľa, v liturgii nastane reforma reformy“ (s. 166).

Ako vyplýva z predchádzajúcich riadkov, ústrednou témou knihy je ticho, respektíve jeho sila a previazanosť so životom viery, ale priestor dostávajú i ďalšie témy, vlastne celá problematika vzťahu človeka k Bohu. Treba tiež poznamenať, že okrem otázok Nicolasa Diata a odpovedí Roberta Saraha dielo obsahuje vyjadrenia generálneho priora kartuziánskeho rádu Dysmasa de Lassusa, ktorý bol požiadaný o spoluúčasť, čo neprekvapuje vzhľadom na to, že kartuziánska spiritualita je úzko spätá s tichom.

Sila ticha, táto pozoruhodná a výnimočná kniha, prináša veľkú myšlienkovú a spirituálnu silu. Slovami viery vypovedá o situácii dnešného človeka, o dobe, v ktorej žijeme, osvetľuje aktuálne problémy cez prizmu nemennej pravdy o živote. Emeritný pápež Benedikt XVI. v predslove konštatuje: „Kardinál Sarah je duchovný učiteľ, ktorý hovorí z hĺbky mlčania s Pánom a z vnútornej jednoty s ním, a tak má naozaj čo povedať každému z nás“ (s. 11). Vnímavý kresťanský čitateľ, usilujúci sa o napredovanie v čnostiach, bude isto súhlasiť!

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne uverejnená v časopise VOX.)

::

Recenzie zaujímavých kníh:

Muž, ktorý zomrel postojačky

Jeden z najlepších slovenských románov

Zo spomienok Alexandra Macha 

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.