- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

9. novembra 2017

Zo spomienok Alexandra Macha


Alexander Mach: Z ďalekých ciest
Martin, Matica slovenská, 2009
Politik a novinár Alexander Mach (1902–1980) patrí k výrazným postavám slovenskej histórie 20. storočia. Narodil sa v juhoslovenskej obci Slovenský Meder (dnes Palárikovo). Ako nadaného žiaka ho po skončení základnej školy poslali na strednú školu do Nových Zámkov, odkiaľ po štyroch rokoch prestúpil do malého bohosloveckého seminára v Ostrihome, keďže prejavoval túžbu stať sa kňazom. Ako píše František Vnuk v doslove recenzovanej publikácie: „Tu prežíval kritické roky prechodu do dospelosti a traumu prvej svetovej vojny“ (s. 351).

Po vzniku Česko-Slovenska Mach pokračoval v teologických štúdiách v Trnave. Avšak počas prázdnin v roku 1920 sa rozhodol pre svetskú dráhu a do seminára sa už nevrátil. S mladíckym nadšením sa vrhol do politiky. Stal sa aktívnym členom Slovenskej ľudovej strany, vedenej Andrejom Hlinkom. Podieľal sa na organizovaní ľudoveckého hnutia a pracoval ako novinár. V roku 1928 sa oženil, no tento rok sa mu stal pamätným aj z iného dôvodu: vtedy prepukla takzvaná Tukova aféra; vyvrcholila politickým procesom, v ktorom bol hlavný obžalovaný Vojtech Tuka odsúdený na pätnásť rokov väzenia, Mach bol síce napokon oslobodený, ale vo vyšetrovacej väzbe strávil niekoľko mesiacov. Z poznámok a zápiskov, ktoré si robil počas žalárovania, zostavil knihu Vo väzení (1930) – v nej vyjadril vieru vo víťazstvo národnej veci – veci národnej svojbytnosti, ktorej zasvätil svoj život.
Po skončení súdneho procesu a zotavení sa z pľúcnej choroby Alexander Mach znova vstúpil s energiou jemu vlastnou do politického zápasu. František Vnuk poznamenáva: „Bystré a vtipné postrehy, ktorými komentoval udalosti dňa, mu získavali širokú popularitu. Ostrý hrot jeho novinárskeho pera museli priznať aj jeho odporcovia“ (s. 353).
Boj za autonómiu prinášal úspechy, ale i sklamania a prehry. Odmietavý až zradný postoj pražskej vlády k oprávneným požiadavkám Slovákov vyvolával najmä u mladých ľudovcov hnev. To sa prejavovalo aj v postojoch Alexandra Macha.  Nadobudol presvedčenie, že slovenskú otázku možno uspokojivo vyriešiť len nadobudnutím štátnej samostatnosti. V roku 1936 bol zvolený do užšieho predsedníctva Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a okrem toho sa stal šéfredaktorom novozaloženého denníka Slovenská pravda, z ktorého v priebehu niekoľkých mesiacov urobil najčítanejšie periodikum.
Keď po dvadsaťročnom zápase Slovensko dosiahlo samosprávu v rámci Česko-Slovenska, Mach sa stal šéfom propagandy, bol tiež poslancom Slovenského snemu a zástupcom veliteľa Hlinkovej gardy. Pri zúfalom pokuse pražskej vlády zlikvidovať slovenskú autonómiu v marci 1939 patril medzi zaistených, väznili ho najprv v Brne a potom v Blansku.
Vyvrcholenie Machovej verejnej a politickej činnosti predstavujú roky 1939–1945. Radil sa k vedúcim osobnostiam vládnej garnitúry. Bol členom vlády a krátko po vyhlásení samostatnosti prevzal aj vedenie Hlinkovej gardy (do septembra 1944). V roku 1940 sa stal ministrom vnútra. Koniec vojny prežíval v stiesnenej atmosfére. Aj s rodinou odišiel na územie obsadené americkou armádou, kde sa v polovici mája 1945 dostal do zaisťovacej väzby. Koncom októbra ho Američania spolu s niektorými ďalšími predstaviteľmi Slovenskej republiky vydali československým úradom.
Alexandra Macha postavili pred takzvaný Národný súd. V politickom procese ho súdili spolu s prezidentom Jozefom Tisom a ministrom Ferdinandom Ďurčanským (v neprítomnosti). Tiso a Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, rovnaký trest sa očakával aj v jeho prípade, ale na prekvapenie mnohých i jeho samotného rozsudok znel: tridsať rokov väzenia. Prepustený bol 9. mája 1968. Zvyšok života strávil v kruhu rodiny. Podľa slov Františka Vnuka „pozorne sledoval slovenský verejný život na Slovensku i v emigrácii a neprestával veriť vo víťazstvo tých princípov, za ktoré pracoval a trpel“ (s. 360).
Ukážka Machovho rukopisu
Po prepustení začal Mach písomne spracovávať svoje spomienky. Písal jednak z vnútornej potreby, jednak na základe výziev bližších i vzdialenejších priateľov a známych. O jeho pohľad na udalosti súvisiace so vznikom Slovenského štátu prejavil záujem aj Historický ústav Slovenskej akadémie vied, ale po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v auguste 1968 tento záujem opadol.
Autorov zámer napísať ucelené pamäti sa nenaplnil. Represívne orgány štátnej moci zinscenovali vylúpenie chaty, v ktorej zvykol písať, a zničenie dokumentov. Až po páde komunizmu sa rodina dozvedela, že „neexistujúce“ písomnosti sa nachádzajú v archíve Ministerstva vnútra Českej republiky. Podarilo sa jej, po istých prieťahoch, dosiahnuť vrátenie týchto materiálov, a tak mohlo dôjsť k ich roztriedeniu, prepísaniu a publikovaniu.
Knižné vydanie bolo zostavené z týchto nájdených, respektíve vrátených rukopisov, ktoré majú zväčša charakter konceptov, poznámok, fragmentov či náčrtov (kniha má podtitul Fragmenty z memoárov). Rozprávanie je teda nesúvislé, miestami až útržkovité, viaceré kapitoly sú nedokončené, to však zásadne neznižuje výpovednú hodnotu zaznamenaného.
Mach spomína na svoje detstvo a ľudí, ktorí ho ovplyvnili, hovorí o svojich politických aktivitách a ceste k štátnosti, zachytáva udalosti konca vojny, svoj pobyt v amerických zaisťovacích táboroch i následné vyšetrovanie a súdenie. Osobitnú pozornosť venuje pobytu vo väzení, kde prežil dvadsaťtri rokov. Vracia sa aj k problémovým a traumatizujúcim udalostiam, v snahe vyrovnať sa s nimi, respektíve vysvetliť svoj postoj.
Na margo rozsudku, ktorý bol nad ním vynesený, píše, že s určitosťou očakával trest smrti, v tomto očakávaní sa už rozlúčil s blízkymi i so životom: „Vrátil som sa z ciest, z ktorých nemalo byť návratu... Prešiel som ich celé po samé hranice a ešte nejaký krok za ne. Myslím, že viem niečo o tom, čo je na druhej strane“ (s. 162). Časom prišiel na to, že „sú i horšie veci ako poprava“ (s. 174). Spomína: „Môžete si dnes ľahko predstaviť, čo asi robili berijovci pražskí, teda moskovskejší od moskovských, keď dostali do svojich rúk veliteľa Hlinkovej gardy“ (s. 182). A na inom mieste: „Celé dni, celé týždne nespať, noc čo noc budený – tridsať, štyridsať i viac ráz a celé dni, denne pätnásť-šetnásť hodín stále, bez jedinej zastávky chodiť, pri výsluchoch prekonávať túry, aké si normálny človek ani vymyslieť nemôže – nuž po takýchto týždňoch a mesiacoch guľka do tyla je bez prepínania, bez básnických zveličovaní, skutočne vykúpením“ (s. 165).
Hlavným bodom Machovho politického programu bola slovenská štátna samostatnosť. O okolnostiach vyhlásenia Slovenského štátu vypovedá takto: „O Č-SR bolo rozhodnuté už dávno predtým, než sme my začali akciu za samostatnosť. Len politický analfabet nevidel, čo sa dialo v Európe od roku 1935, od chvíle ako Praha podpísala pakt s Moskvou... nebolo v našich silách meniť zemepis a stvoriť geopolitické skutočnosti podľa našich želaní“ (s. 101). Pritom zdôrazňuje, že zástancovia národnej samobytnosti, i on sám, nechápali samostatnosť ako východisko z núdze, ale ako základné právo. Zdôrazňuje tiež, že vtedy ľudia nevedeli to, čo vedia teraz: „Mená Hitler a Stalin hovoria nám dnes niečo iné, než hovorili svetu v rokoch 1938 a 1939“ (s. 142). Históriu nemožno posudzovať bez zohľadnenia dobových okolností.
Dôležité miesto v týchto pamätiach patrí židovskej otázke. Mach píše: „Ak prechádzam na otázku židovskú, akoby som neprechádzal, všetko je spojené“ (s. 207). A tiež: „Čakať na popravu nebolo až také strašné, myslieť na osud židov bolo mi v tých dňoch očakávania rozsudku omnoho ťažšie. Svedomie darmo hľadalo uspokojenie: veď ja som nemohol predpokladať, že príde k takému zločinu. Som zodpovedný iba za ich vysídlenie, ale nemám nič spoločné s ich vyvraždením“ (s. 198).
Alexander Mach bol aktívnym účastníkom politického diania v búrlivých časoch a v rokoch vojny, je preto prirodzené, že názory na jeho osobu a pôsobenie sú rôzne, v niečom aj diametrálne odlišné. Tak či onak, vydanie jeho spomienok umožňuje bádateľom i záujemcom z radov širokej verejnosti lepšie pochopiť slovenské dejiny 20. storočia aj s ich zauzleniami, ktoré sú dodnes zdrojom napätia a sporov.
V jadre predmetných pamätí však nie je politika, ale otázka smerujúca k zmyslu ľudskej existencie: Aký zmysel má môj život, moja smrť? Mach zažil priveľa na to, aby túto otázku mohol len tak ľahko obísť. Na strane 236 čítame: „Pred Ruzyňou nevedel som si vysvetliť slávnu vetu: Kto všetko stratí, všetko získa. Tam som ju pochopil. Byť na dne môže byť viac než byť na vrchole. Všetko závisí od fundamentu.“
Ján Maršálek
::
Recenzujeme zaujímavé knihy:
::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!

2 komentáre:

  1. Opravte si v texte "Veľký Meder" na "Slovenský Meder" (Tót-Megyer). Palárikovo nikdy nebolo "Veľký Meder".

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za upozornenie. (Moja chyba pri prepisovaní.) Už je to opravené.

      Odstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.