4. júna 2019

Červená veža smrti


Národná kultúrna pamiatka Rudá věž smrti stojí v Dolním Žďáru – pri ceste do Vykmanova, kde v minulosti bol tábor Vykmanov s krycím označním L (likvidačný), založený vo februári 1951, najmenší z táborov Jáchymovských uránových baní. Tento tábor bol založený preto, lebo, dovtedajšie kapacity úpravovní Eliáš a Bratrstvo už nestačili spracovať všetko množstvo vyťaženej uránovej rudy. Boli tu len dva baraky, jeden pre duchovných a druhý pre politicky nepolepšiteľných väzňov. Tábor fungoval do 26. mája 1956 a mal kapacitu tristo osôb. Boli v ňom zatvorení politickí väzni s dlhými trestami a od roku 1953 kňazi, zvlášť katolícki. Pretože šlo o fyzicky náročnú prácu, museli byť i fyzicky zdatní. Priemerná dĺžka pobytu bola rok a pol, ale niektorí  tu boli aj tri roky.

V evidencii Konfederace politických vězňů České republiky (KPV ČR) sú mená cca 620 väzňov (skauti, vojaci, partizáni, príslušníci SNB, profesori, lekári, robotníci, mnohí kňazi i dvaja členovia družstva majstrov sveta v hokeji). V susedstve tábora vyrástla väznica, ktorá funguje dodnes, tábor neskôr pohltil priemyselný areál využívaný Škodou Plzeň na výrobu trolejbusov a autobusov.
V súčasnosti je priestor zmenený na nepoznanie – prechádza revitalizáciou, je tu budované nové priemyselné centrum. Veža smrti je však zachovaná, zapísaná v zozname národných kultúrnych pamiatok, a je v majetku KPV ČR. Dokladá utrpenie politických väzňov, ktorí boli v päťdesiatych rokoch 20. storočia za neľudských podmienok väznení v pracovných táboroch. Celkovo nimi v oblasti Jáchymova prešlo asi 70 tisíc osôb.
Veža býva otvorená počas podujatia Jáchymovské peklo, ako tomu bolo aj v dňoch 17. až 19. mája 2019 – konala sa pri nej spomienka na tých, ktorí tu pracovali. Rudá věž smrti slúžila ako drvička a triedička uránovej rudy. Väzni tu obsluhovali veľký mlyn na drvenie rudy. Rudu drvili bez ochranných sietí a bez kropenia vodou, takže priestor bol neustále naplnený vysoko rádioaktívnym prachom, ktorý sa šíril i do tábora a jeho okolia.
V blízkosti boli uzamknuté boxy, v ktorých sa uchovávala čistá ruda. V medziposchodiach viacpodlažnej stavby boli umiestnené sitá, ktorými ruda prepadávala do nižšieho poschodia a bola priebežne triedená. Väzni bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov rudu vo vozíkoch prevážali a ručne ju preberali. Pracovalo sa v nepretržitej prevádzke. Pri práci sa zdvíhali mračná dusivého prachu. Rádioaktívny prach sa väzňom ukladal aj v oblečení, ktoré nosili počas celého pobytu v tábore, len spodná bielizeň sa menila po troch týždňoch. Následkom nedostatočnej stravy a vysokej rádioaktivity väčšina robotníkov pracujúcich vo Veži smrti zomrela. Miera radiácie bola taká vysoká, že i civilní zamestnanci dostávali kritickú dávku.
Čistá ruda sa ukladala do kovových barelov a menej kvalitná ruda sa nakladala do vagónov, ktoré smerovali do Sovietskeho zväzu. Každý 50 cm vysoký barel musel vážiť 80 kg. To kontrolovali civilní zamestnanci na olovených váhach. Barely boli skladané do radov podľa kvality rudy. Na prepravu slúžila železničná vlečka napojená na železničnú trať z Ostrova do Jáchymova.
Medzi najznámejších tu umiestnených väzňov patril akademický sochár Jaroslav Šlezinger, ktorý je autorom monumentálnej plastiky umiestnenej na priečelí Domu kultúry v Ostrove. Vytvoril ju za svojho pobytu v tábore. Zároveň tajne vytvoril štrnásť sadrových reliéfov Krížovej cesty. Bol odsúdený na 25 rokov žalára. Za prísľub možného prepustenia sa pustil do socialistickej výzdoby kultúrneho domu, ktorú aj dokončil, ale 2. augusta 1955 zomrel na rakovinu pľúc vo väzenskej nemocnici vo Vykmanove.
Tiež tu nútene pracoval kňaz, teológ a disident Jozef Zvěřina. Práve tu vzniklo pomenovanie  väzňov MUKL (muž určen k likvidaci). Životnosť väzňa v takomto prostredí bola zväčša jeden rok, maximálne tri roky. Niekoľkí väzni sa pokúsili o útek, ale boli chytení a niektorí aj postrelení. Zo Slovenska tu pracoval napríklad blahoslavený Titus Zeman, don Andrej Dermek, plk. Korda, kňazi Bartosiewitz, Justín Beňuška, Karol Hýrošš, Martin Mikulec, Marián Potáš, Jozef Pisecký, Ladislav Hanus a mnohí ďalší.


Dňa 17. mája 2019 sem priniesli členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska pamätnú tabuľu, venovanú politickým väzňom zo Slovenska, ktorú požehnali počas spomienkového podujatia prítomní kňazi: Štefan Herényi, Gabriel Jozef Labuda OPraem, Ladislav Šofranko SJ, František Smelý a Michal Válka.

Ľudovít Košík
Fotografie: Miroslav Lehký

Literatúra:
Lubomír Modrovič: Národní kultúrní památka RUDÁ VĚŽ SMRTI. Praha, 2019
::
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.

1 komentár:

  1. Treba si takéto fakty pripomínať. Dnes sa veľa hovorí o hrozbe pravicového extrémizmu, ale reálnejší je návrat boľševických spôsobov a metód (agresívne presadzovanie takzvanej genderovej ideológie je toho dôkazom).

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.