5. júna 2019

Detstvo a mladosť


Prvá etapa života je spojená s rastom a vývojom, s dynamikou a naberaním vedomostí. Dieťa sa učí pohybovať vo svete, mladý človek chce svet zmeniť, chce ísť novou cestou, chce niečo dokázať. Aj Ježiš bol najprv dieťaťom a potom mládencom. Prišiel do ľudskej rodiny, vyrastal s rovesníkmi, vyvíjal sa v mnohých ohľadoch ako každý iný človek. Svoje človečenstvo prežíval bez úľav, poznal námahu i bolesť, radosti i starosti, bdenie i spánok.
O tejto etape Ježišovho života vieme pomerne málo. Autori evanjelií sú zdržanliví, niekedy až skúpi na slovo. Prečo je to tak? Isto nie pre nedostatok informácií. Evanjeliá sa však zrodili z naliehavej potreby podať dôležitú správu, svedectvo, dobrú zvesť. Ich autori sa zamerali na podstatu, chceli – na tom im záležalo – rozšíriť „zvesť, kerygmu, že dlho očakávaný Mesiáš trpel, zomrel a vstal z mŕtvych“ (Vittorio Messori: Hypotézy o Ježišovi). Všetko ostatné bolo vedľajšie, či dokonca podradné. Messori pokračuje: „Čo tu záleží na podrobnostiach, keď nás udúša starosť ohlasovať svetu, že Kristus trpel, ale napokon zvíťazil nad smrťou a tým aj nad svetom a nad hriechom, a preto že aj my sme spasení?“

Môžeme teda hovoriť o skrytých rokoch Ježiša Krista – skrytých, no nie prázdnych. Základné informácie predsa máme, nemusíme fantazírovať ani vymýšľať nejaké gýčové scénky na dofarbenie skutočnosti. Evanjelista Lukáš píše: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). A dodáva, že bol „v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52).
V tých časoch sa Židia nevyhýbali telesnej práci, rešpektovali remeslo ako užitočnú zložku ľudskej činnosti. Aj učenci popri svojom hlavnom zamestnaní zvyčajne telesne pracovali. Ježiš tiež pracoval, bol tesárom a dôverne poznal i prácu roľníka a pastiera. V oblasti Nazareta roľníci pestovali najmä jačmeň, olivy a vinič, pastieri pásli svoje stáda a remeselníci sa činili tam, kde sa to žiadalo, ale delenie na profesie nebolo striktné – všetci si vzájomne vypomáhali.
Ľudia sa vtedy museli viac namáhať, aby si zabezpečili živobytie, vždy si však našli čas na modlitbu. Boh bol na prvom mieste. Nábožní Židia sa stretávali v synagógach, aby počúvali Božie slovo. Tu sa čítalo a vykladalo Písmo. Dospelí muži sa pri čítaní striedali a rabíni usmerňovali výklad posvätného textu. Ježiš sa plne začlenil do duchovného a spoločenského života svojho ľudu, až do svojho tridsiateho roku bol takpovediac jedným z mnohých, obyčajným človekom, ktorého svet nepoznal.
Ježiš nežil v prostredí boháčov, nepatril do triedy mocných a vplyvných, zaradil sa medzi chudobných. Býval v jednoduchom dome, jedol to, čo jedli ostatní, poznal prirodzenú ušľachtilosť a dôstojnosť pracujúceho človeka: „Remeslo ho naučilo, že žiť znamená premieňať mŕtve a neužitočné veci na veci živé a užitočné, že aj najhrubšia hmota, keď ju vypracujeme, môže sa stať ľuďom cennou a nápomocnou; slovom, že sa musíme zmeniť, aby sme dosiahli spásu“ (Giovanni Papini: Život Krista).
Veď o to ide, aby sme sa nedívali na svet zvrchu, očami pýchy či nezáujmu, ale aby sme sa ponorili do diania, aby sme sa aktívne zapojili, aby sme zažívali a spoznávali, a tak rozvíjali svoje talenty. Pán Ježiš nás učí takému prístupu, ktorý sa zakladá na poctivosti a úprimnosti, nie falošnosti a strojenosti. Mali by sme spolu s ním dôrazne odmietať pokrytectvo a formalizmus.
* * *
Pozrime sa teraz bližšie na jednu zdanlivo nedôležitú, no predsa významnú udalosť. Z obdobia Ježišovho života, ktoré je pred nami zväčša skryté, vyčnieva jeho návšteva jeruzalemského chrámu vo veku dvanásť rokov. Píše o tom evanjelista Lukáš, zachytávajúc vzácnu epizódu, v ktorej sa osobitým spôsobom ukazuje Ježišovo poslanie.
Jozef a Mária ako nábožní Židia dodržiavali ustanovenia Zákona a pravidelne putovali do chrámu, aby vzdali úctu Všemohúcemu. Takáto púť trvala niekoľko dní. Možno po prvý raz vtedy vzali i Ježiša. Cestou pútnici spievali žalmy, v chráme sa zúčastnili predpísaných obradov a po ich skončení sa vydali na cestu domov. Počas nej sa stalo niečo prekvapujúce. Ježiš sa nepripojil k svojej skupine, ale zostal v Jeruzaleme. Jeho rodičia to zistili až večer. Bolo totiž bežné, že pútnici sa združovali do skupín a nie vždy šla rodina spolu. Evanjelista hovorí: „Nazdávali sa, že je v sprievode“ (Lk 2, 44).
Začali chlapca hľadať, najprv v radoch pútnikov, no neúspešne. Vrátili sa teda plní obáv do Jeruzalema: „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 46–47). Pravdaže, Jozef a Mária boli v tej chvíli udivení, naradostení i nahnevaní zároveň. Vyčítali Ježišovi, čo im to urobil. Nechápali jeho konanie, nerozumeli jeho slovám, keď im povedal, že Syn musí byť pri Otcovi. Evanjelista však dokladá, že chlapec potom odišiel s nimi a bol im poslušný.
Ježišovo božské poslanie bolo a je zastreté tajomstvom, prelamuje totiž všetky ľudské meradlá. Ak chceme aspoň trochu pochopiť jeho učenie, musíme prejaviť pokoru a uvedomiť si veľkosť pravdy, do ktorej nás zasväcuje. Benedikt XVI. pripomína: „Ježiš nezostal v chráme preto, aby vyjadril rebéliu proti rodičom, ale naopak, ako poslušný syn preukazuje tú istú poslušnosť, ktorá ho neskôr priviedla na kríž a ku vzkrieseniu“ (Ježiš Nazaretský). Je to poslušnosť voči Otcovi!
* * *
Evanjeliá aj vo svojej stručnosti podávajú výrečné svedectvo. Zachytávajú všetko dôležité, čo potrebujeme na prijatie Ježiša za spasiteľa a vykupiteľa. Vo svetle viery vidíme prichádzať Syna človeka, vidíme jeho ľudskosť i božskosť: „Je naozaj zrejmé, že Ježiš je pravý človek a pravý Boh, ako to vyznáva viera Cirkvi. Vzájomné prenikanie týchto dvoch dimenzií v konečnom dôsledku nemôžeme dokonale zadefinovať. Zostáva tajomstvom, ktoré sa však celkom konkrétne odhaľuje v krátkom príbehu o dvanásťročnom Ježišovi. A táto epizóda zároveň otvára dvere k celej hĺbke jeho osoby, o ktorej nám ďalej rozprávajú evanjeliá“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).

Ján Maršálek
(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.