Detstvo a mladosť

Prvá etapa života je spojená s rastom a vývojom, s dynamikou a naberaním vedomostí. Dieťa sa učí pohybovať vo svete, mladý človek chce svet zmeniť, chce ísť novou cestou, chce niečo dokázať. Aj Ježiš bol najprv dieťaťom a potom mládencom. Prišiel do ľudskej rodiny, vyrastal s rovesníkmi, vyvíjal sa v mnohých ohľadoch ako každý iný človek. Svoje človečenstvo prežíval bez úľav, poznal námahu i bolesť, radosti i starosti, bdenie i spánok.

O tejto etape Ježišovho života vieme pomerne málo. Autori evanjelií sú zdržanliví, niekedy až skúpi na slovo. Prečo je to tak? Isto nie pre nedostatok informácií. Evanjeliá sa však zrodili z naliehavej potreby podať dôležitú správu, svedectvo, dobrú zvesť. Ich autori sa zamerali na podstatu, chceli – na tom im záležalo – rozšíriť „zvesť, kerygmu, že dlho očakávaný Mesiáš trpel, zomrel a vstal z mŕtvych“ (Vittorio Messori: Hypotézy o Ježišovi). Všetko ostatné bolo vedľajšie, či dokonca podradné. Messori pokračuje: „Čo tu záleží na podrobnostiach, keď nás udúša starosť ohlasovať svetu, že Kristus trpel, ale napokon zvíťazil nad smrťou a tým aj nad svetom a nad hriechom, a preto že aj my sme spasení?“

Môžeme teda hovoriť o skrytých rokoch Ježiša Krista – skrytých, no nie prázdnych. Základné informácie predsa máme, nemusíme fantazírovať ani vymýšľať nejaké gýčové scénky na dofarbenie skutočnosti. Evanjelista Lukáš píše: „Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). A dodáva, že bol „v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2, 52).

V tých časoch sa Židia nevyhýbali telesnej práci, rešpektovali remeslo ako užitočnú zložku ľudskej činnosti. Aj učenci popri svojom hlavnom zamestnaní zvyčajne telesne pracovali. Ježiš tiež pracoval, bol tesárom a dôverne poznal i prácu roľníka a pastiera. V oblasti Nazareta roľníci pestovali najmä jačmeň, olivy a vinič, pastieri pásli svoje stáda a remeselníci sa činili tam, kde sa to žiadalo, ale delenie na profesie nebolo striktné – všetci si vzájomne vypomáhali.

Ľudia sa vtedy museli viac namáhať, aby si zabezpečili živobytie, vždy si však našli čas na modlitbu. Boh bol na prvom mieste. Nábožní Židia sa stretávali v synagógach, aby počúvali Božie slovo. Tu sa čítalo a vykladalo Písmo. Dospelí muži sa pri čítaní striedali a rabíni usmerňovali výklad posvätného textu. Ježiš sa plne začlenil do duchovného a spoločenského života svojho ľudu, až do svojho tridsiateho roku bol takpovediac jedným z mnohých, obyčajným človekom, ktorého svet nepoznal.

Ježiš nežil v prostredí boháčov, nepatril do triedy mocných a vplyvných, zaradil sa medzi chudobných. Býval v jednoduchom dome, jedol to, čo jedli ostatní, poznal prirodzenú ušľachtilosť a dôstojnosť pracujúceho človeka: „Remeslo ho naučilo, že žiť znamená premieňať mŕtve a neužitočné veci na veci živé a užitočné, že aj najhrubšia hmota, keď ju vypracujeme, môže sa stať ľuďom cennou a nápomocnou; slovom, že sa musíme zmeniť, aby sme dosiahli spásu“ (Giovanni Papini: Život Krista).

Veď o to ide, aby sme sa nedívali na svet zvrchu, očami pýchy či nezáujmu, ale aby sme sa ponorili do diania, aby sme sa aktívne zapojili, aby sme zažívali a spoznávali, a tak rozvíjali svoje talenty. Pán Ježiš nás učí takému prístupu, ktorý sa zakladá na poctivosti a úprimnosti, nie falošnosti a strojenosti. Mali by sme spolu s ním dôrazne odmietať pokrytectvo a formalizmus.

* * *

Pozrime sa teraz bližšie na jednu zdanlivo nedôležitú, no predsa významnú udalosť. Z obdobia Ježišovho života, ktoré je pred nami zväčša skryté, vyčnieva jeho návšteva jeruzalemského chrámu vo veku dvanásť rokov. Píše o tom evanjelista Lukáš, zachytávajúc vzácnu epizódu, v ktorej sa osobitým spôsobom ukazuje Ježišovo poslanie.

Jozef a Mária ako nábožní Židia dodržiavali ustanovenia Zákona a pravidelne putovali do chrámu, aby vzdali úctu Všemohúcemu. Takáto púť trvala niekoľko dní. Možno po prvý raz vtedy vzali i Ježiša. Cestou pútnici spievali žalmy, v chráme sa zúčastnili predpísaných obradov a po ich skončení sa vydali na cestu domov. Počas nej sa stalo niečo prekvapujúce. Ježiš sa nepripojil k svojej skupine, ale zostal v Jeruzaleme. Jeho rodičia to zistili až večer. Bolo totiž bežné, že pútnici sa združovali do skupín a nie vždy šla rodina spolu. Evanjelista hovorí: „Nazdávali sa, že je v sprievode“ (Lk 2, 44).

Začali chlapca hľadať, najprv v radoch pútnikov, no neúspešne. Vrátili sa teda plní obáv do Jeruzalema: „Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami“ (Lk 2, 46–47). Pravdaže, Jozef a Mária boli v tej chvíli udivení, naradostení i nahnevaní zároveň. Vyčítali Ježišovi, čo im to urobil. Nechápali jeho konanie, nerozumeli jeho slovám, keď im povedal, že Syn musí byť pri Otcovi. Evanjelista však dokladá, že chlapec potom odišiel s nimi a bol im poslušný.

Ježišovo božské poslanie bolo a je zastreté tajomstvom, prelamuje totiž všetky ľudské meradlá. Ak chceme aspoň trochu pochopiť jeho učenie, musíme prejaviť pokoru a uvedomiť si veľkosť pravdy, do ktorej nás zasväcuje. Benedikt XVI. pripomína: „Ježiš nezostal v chráme preto, aby vyjadril rebéliu proti rodičom, ale naopak, ako poslušný syn preukazuje tú istú poslušnosť, ktorá ho neskôr priviedla na kríž a ku vzkrieseniu“ (Ježiš Nazaretský). Je to poslušnosť voči Otcovi!

* * *

Evanjeliá aj vo svojej stručnosti podávajú výrečné svedectvo. Zachytávajú všetko dôležité, čo potrebujeme na prijatie Ježiša za spasiteľa a vykupiteľa. Vo svetle viery vidíme prichádzať Syna človeka, vidíme jeho ľudskosť i božskosť: „Je naozaj zrejmé, že Ježiš je pravý človek a pravý Boh, ako to vyznáva viera Cirkvi. Vzájomné prenikanie týchto dvoch dimenzií v konečnom dôsledku nemôžeme dokonale zadefinovať. Zostáva tajomstvom, ktoré sa však celkom konkrétne odhaľuje v krátkom príbehu o dvanásťročnom Ježišovi. A táto epizóda zároveň otvára dvere k celej hĺbke jeho osoby, o ktorej nám ďalej rozprávajú evanjeliá“ (Benedikt XVI.: Ježiš Nazaretský).

Ján Maršálek

(Úryvok z knihy Kristus prichádza, ktorá vyšla vo vydavateľstve Post Scriptum.)

Viac o knihe:

Kristus prichádza (recenzia)

Nad otázkami viery