Na šikmej ploche súhlasu...

 

Na nedostatok slov a prejavov vo verejnom priestore sa naozaj nemôžeme sťažovať. Horšie je to s úrovňou a zmysluplnosťou toho, čo sa produkuje a čo sa predostiera ako duševná potrava. Je mnoho balastu, mnoho prázdnych rečí a umelo nafúknutých káuz, mnoho malicherných sporov a pseudoproblémov. Oproti tomu sú problémy veľmi závažné, o ktorých sa takmer nehovorí, napríklad populačná kríza (ako národ vymierame), potravinová nesebestačnosť (nemáme dosť jedla z vlastných zdrojov, sme odkázaní na dovoz, pritom sa každým rokom zmenšuje výmera ornej pôdy) alebo postupná strata štátnej suverenity (slabá obranyschopnosť, tolerovanie protislovenského výkladu dejín atď.). Ale najčastejšie sa stretáme s tým, že sa problémy riešia nepatrične, iba zdanlivo, formalisticky, bez odkrytia a odstránenia koreňových príčin.

Príklon k formalizmu je jedným z príznačných neduhov súčasnej spoločnosti. V podstate ide o prejav duchovnej vyprázdnenosti a bezradnosti. Kde chýba duch, obsah, záujem o pravdu, tam sa prehnane dbá na formu, na vonkajšiu podobu a zdanie. Pravda je obchádzaná alebo zakrývaná formulkami, predpismi, legislatívnymi opatreniami, hŕbou všelijakých projektov a reforiem, ktoré k ničomu poriadnemu nevedú, ba neraz zhoršujú situáciu. Mylne poňatá idea pokroku vedie „kompetentných“ k odmietaniu osvedčených pravidiel a k zavádzaniu novôt s ideologickým (progresivistickým) pozadím.

Povedzme v oblasti školstva. Reforma strieda reformu, meniaci sa ministri prichádzajú s ambicióznymi plánmi na skvalitnenie výučby, na výsledkoch sa to však neprejavuje, práve naopak, vzdelanostná úroveň klesá, niektoré zistenia, týkajúce sa napríklad čitateľskej gramotnosti, sú alarmujúce. Ukazuje sa, že rozhodujúce miesta v príslušných centrách, komisiách či poradných orgánoch ovládli ľudia očarení predstavou neustáleho pokroku, inovácií, zmien a nových postupov. Inklúzia sa stala modlou aj zaklínacou formulkou – všetko staré treba odhodiť, úlohou dňa je „zmena myslenia“ a digitalizácia, najnovšie zaštepená umelou inteligenciou...

Väčšina prikyvuje, alebo mlčí. Len ojedinele zaznejú varovné hlasy, no aj tie rýchlo zaniknú v prostredí ovládanom „démonom súhlasu“ (história sa opakuje, Tatarkova satira je nadčasová). Málokto si dovolí protirečiť, málokto si dovolí povedať, že takto chápané vzdelávanie povedie k ďalšiemu prepadu kvality a prínosnosti školského systému. Dnešní reformátori totiž ignorujú alebo prinajmenšom podceňujú overené, mnohoročnou praxou vyskúšané učebné metódy, paušálne a nezmyselne zavrhujú spôsob výučby, s ktorým sa staršie generácie bežne stretali (učenie naspamäť, písanie rukou, povinné známkovanie...). Verejná diskusia sa dostala na „šikmú plochu súhlasu“, tentoraz v záujme pokrokárskej politickej korektnosti: „Súkromne spolu súhlasíme, ale verejne odsúhlasíme pravý opak...“ (Dominik Tatarka: Démon súhlasu. Bratislava, Archa, 1991).

Je to paradox: v časoch informačnej explózie panuje v niektorých sférach ľudskej činnosti uniformita, respektíve obavy z vyslovenia vlastného názoru.

 

Ján Maršálek

(Úryvok z článku, ktorý bol publikovaný v Literárnom týždenníku č. 41–42/2025)

::

Časopis Spolku slovenských spisovateľov: Literárny týždenník.