O zachraňovaní kultúry

 

„Najcennejším výsledkom kultúry je kultúrnosť...“ (Ladislav Hanus)

V poslednom čase sa nám na Slovensku vyrojili celé húfy záchrancov kultúry. Mohlo by sa zdať, že je to pozitívny jav, prejav záujmu o kultúrne hodnoty a ich rozvíjanie. No pri pozornejšom pohľade vznikajú oprávnené pochybnosti, ba aj podozrenia. Vynára sa otázka, z akých pohnútok ktosi organizuje protestné akcie, aké alebo čie záujmy presadzujú iniciátori „kultúrneho štrajku“. Je totiž zrejmé, že ono rojenie nesúvisí s prírodnými či nejakými tvorivými cyklami, ale cyklami volebnými. Inými slovami: je za tým politika, možno skôr politikárčenie, a ako vyplýva z medializovaných informácií, sú za tým v neposlednom rade peniaze – najviac kričia tí, ktorí dlhodobo a bezproblémovo čerpali financie z verejných zdrojov, a teraz sa obávajú ich vyschnutia.

Je tu však ešte závažnejšia otázka. Treba si ozrejmiť, o akú kultúru vlastne ide. Aké projekty boli a sú dotované? Podľa akých kritérií? Čo si zaslúži podporu zo strany štátu a čo nie? Aj dnes platí, čo pred desaťročiami sformuloval Jozef Kútnik Šmálov (1912–1982): „Prvá zásada kultúrnej politiky je: nielen dovoliť, pripustiť, ale priamo podnecovať, vyvolávať, podporovať viaceré orientácie, aby sa tak v kultúrnom živote umožnilo prepotrebné prúdenie, pohyb, zápas, z ktorého sa potom rodia nové kultúrne hodnoty. Druhá zásada je: orientácie kontrolovať a dirigovať tak, aby sa z nich pre národnú kultúru donášali hodnoty, a nie smeti; diela trváce, a nie aktuality a senzácie jednodňové, dobré len pre štatistiky a pre prach do očí...“ (Jozef Kútnik Šmálov: Kresťanská kultúrna orientácia; Bratislava, Lúč, 2005). Žiada sa teda na jednej strane pluralita a nevyhnutná sloboda, na strane druhej dôraz na kvalitu, vyváženosť a hodnotovú ukotvenosť.

Aká je realita? V oblasti kultúry a umenia sa doslova arogantne presadzuje globalizmus a progresivizmus, amorálnosť a vyprázdnenosť, všelijaké podenkové módne trendy a pochybné koncepcie. Kardinál Korec (1924–2015) napísal: „Boh zmizol z istých kruhov spoločnosti, nastúpili modly... kultúra stratila obsah... nové modly sú ešte hlúpejšie, než boli staré. Lebo staré aspoň mlčali...“ (Ján Chryzostom Korec: Človek na cestách zeme; Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1997). Spomenuté tendencie sú dnes ešte výraznejšie ako pred niekoľkými rokmi. Nové modly či idoly nemlčia, tárajú, rozkrikujú sa – nechtiac prezrádzajú svoju predpojatosť, zaslepenosť, samoľúbosť, hlúposť. Nechýba im však sebavedomie. A dostáva sa im veľkorysej mediálnej podpory.

Ťažko pritom hovoriť o kultúrnom pokroku. Ak prijmeme tézu Ladislava Hanusa (1907–1994), že najcennejším výsledkom kultúry je, respektíve mala by byť kultúrnosť, skultúrnenie, zušľachtenie človeka, že „cieľom kultúry je vytvárať ľudský svet“, ktorý bude človeku domovom (Ladislav Hanus: Človek a kultúra; Bratislava, Lúč, 1997), tak musíme konštatovať, že v dnešných časoch dochádza k opaku, teda k úpadku, barbarizácii a k znehodnocovaniu hodnôt. Áno, kultúru treba budovať, formovať, pomáhať jej, azda ju i zachraňovať, ale nie obhajobou elitárstva, protekcionárstva, pokriveného dotačného systému umožňujúceho nerovnomerné a nespravodlivé poskytovanie podpôr a zvýhodňujúceho len jednu názorovú skupinu. Robme tak, aby sa šírila kultúrnosť, kultivovanosť, krása, umelecký fortieľ, pravé hodnoty, a nie smeti!

 

Ján Maršálek

(Článok bol pôvodne publikovaný v Literárnom týždenníku č. 19–20/2026.)

::

Prosíme, nebuďte ľahostajní.
Postavte sa za pravdu, vyjadrite svoj názor – napríklad formou komentára pod článkom.

Ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície, prihláste sa
na odber e-mailového mesačníka: podrobnejšie informácie.