V krútňave

 

Žijeme v časoch všeobecnej popletenosti, konštatujem v článku, ktorý bol nedávno publikovaný v Literárnom týždenníku (7–8/2025) a ktorý teraz dávam k dispozícii čitateľom PriestorNetu.

Žijeme v časoch všeobecnej popletenosti, dezorientácie a neistoty. Nemusíme byť odborníkmi či expertmi, aby sme to mohli konštatovať, stačí sa pozerať okolo seba, počúvať, používať zmysly a zdravý rozum, ak ho ešte máme. Treba pritom povedať, že ide v prvom rade o popletenosť svetonázorovú, hodnotovú, mravnú, ktorá potom plodí pocity nespokojnosti a frustrácie, v horšom prípade vyvoláva hnev a nenávisť. A to sa prenáša z roviny osobnej do roviny kolektívnej, celospoločenskej. No platí aj opačný vzťah – atmosféra v spoločnosti ovplyvňuje jednotlivca, viac či menej pôsobí na každého z nás.

Inými slovami, dostali sme sa do hlbokej krízy. Dnes je preto mimoriadne naliehavé a žiaduce premýšľať o možných východiskách, o spôsobe nápravy toho, čo sa pokazilo, premýšľať o tom, ako prestaviť existujúci politický systém, aby lepšie fungoval a aby bol v súlade s prirodzeným právom. Napokon, múdri ľudia vždy venovali pozornosť otázkam spravovania štátu. Aj v dávnej minulosti. Staroveký filozof Platón, jeden z najväčších mysliteľov všetkých čias, v svojich úvahách o najlepšej forme vlády pokladá za kľúčový pojem spravodlivosti. Spravodlivosť musí byť podľa neho prepojená s istým poriadkom, hierarchiou a rozumnou vyváženosťou. Ako sa vyjadril, nadmiera čohokoľvek sa rada prevracia na svoj opak, nenásytné užívanie jednej veci a zanedbávanie ostatných vedie k rozvratu. Výnimkou nie je ani sloboda, ktorá je považovaná za najväčšiu hodnotu demokracie.

Platón dospel k tomu, že nadužívanie, zneužívanie slobody vedie k anarchii. A príznaky anarchie? V diele Ústava píše: „Tak napríklad otec si zvyká rovnať sa dieťaťu a báť sa svojich synov, syn sa chce rovnať otcovi a nemá pred rodičmi ostych ani bázeň, len aby bol slobodný; prisťahovalec sa stavia na roveň domácemu občanovi a občan prisťahovalcovi...“ V takej atmosfére „učiteľ sa bojí žiakov a lichotí im a žiaci nedbajú na učiteľov a nadriadených, a vôbec mladí sa pokladajú za rovných starším a starci zas napodobňujú mladých, chcú byť samý vtip, len aby nepôsobili nevľúdne a pánovito“... Akoby sme čítali o horúcej súčasnosti! Pravda, uvoľňovanie cesty prejavom anarchie má svoje dôsledky. Vzniká neporiadok, na povrch sa dostávajú nezdravé sily a akási zvláštna precitlivenosť a chúlostivosť, takže ľudia nechcú zniesť ani najmenšie obmedzenie, ani najmenšiu kritiku. Nakoniec, dodáva Platón, občania prestanú rešpektovať písané i nepísané zákony, „aby vôbec nemali nad sebou žiadneho pána“.

V demokracii sa uplatňuje, aspoň formálne, vôľa väčšiny. V mnohých oblastiach je to správne a vyhovujúce. Ale v podstatných otázkach, keď ide o dôstojnosť človeka a jeho životné smerovanie, väčšinový, respektíve volebný princíp nepostačuje, potrebné sú iné kritériá, založené na rozume a Božom poriadku. Pápež Benedikt XVI. v knihe Poznanie pravdy, ktorá obsahuje niekoľko jeho prednášok, pripomína, že ignorovanie týchto kritérií, ignorovanie kultúrneho dedičstva a dejinnej pamäti by znamenalo amputáciu vlastnej identity. Každý zodpovedný človek , a osobitne verejný činiteľ, musí hľadať pevné a spoľahlivé normy, umožňujúce správnu orientáciu v spleti životných skúšok a problémov. Prioritnou normou a motiváciou politiky nesmie byť úspech vo voľbách či materiálny zisk. Nad všetkým by mala byť pravda a spravodlivosť, ibaže súčasní demokratickí politici nemajú jasno v tom, čo zákonu pravdy a spravodlivosti zodpovedá: „Dnes vôbec nie je jednoducho zrejmé, čo je vzhľadom na základné antropologické otázky správne, čomu možno dať silu právnej normy.“

Bez jasných hodnotových kritérií, bez nemenného étosu sa demokracia ľahko zvrhne na elitársky systém vládnutia, na maskovaný alebo aj otvorený totalitarizmus. Pretože pravdu neurčuje väčšina ani výsledky volieb, pravda sa nedá odvodiť od momentálnych spoločenských trendov či nálad. Podľa pozitivistického chápania, ktoré v dnešnom svete dominuje, spadá étos do nevedeckej oblasti, teda nemá objektívne platné ukazovatele, čo znamená, že všetky otázky morálky a etiky, dobra a zla možno relativizovať. To však vytvára dramatický stav, konštatuje Benedikt XVI.: „Tam, kde sa vníma pozitivistický rozum ako dostatočná kultúra a kde sa všetky iné kultúrne skutočnosti odsúvajú na úroveň subkultúry, tam sa umenšuje človek, potláča sa jeho ľudskosť.“

Ale vráťme sa ešte k Platónovi. Z jeho úvah vyplýva, že nezvládaná sloboda je živnou pôdou tyranie. Keď sa demokratická obec v záchvate smädu po slobode „opije jej silným vínom“, tak spôsobí narušenie rovnovážneho stavu a ústup od spravodlivosti. A tak aj demokraciu môže rozvrátiť nenásytnosť v tom, čo si ona sama stanovila ako dobro: „Tyrania nepovstáva z inej ústavy, iba z demokracie, z najvyššej slobody najväčšie a najsurovejšie otroctvo.“ Akokoľvek silné, prehnané sa nám môžu zdať tieto slová, vidíme predsa, že aktuálna situácia vo svete je vážna a krízová, pripomína krútňavu plnú rizík, nebezpečenstiev a zvratov... Mali by sme sa preto vzdať slobody? Alebo by sme ju mali upierať iným? Nie, ale naozaj nevyhnutné, životne dôležité je vrátiť sa k zásadám zdravého rozumu a opätovne previazať slobodu so zodpovednosťou, aby sa obnovila rovnováha práv a povinností, ktorá je prvým predpokladom dobrého spravovania štátu.

 

Ján Maršálek

::

Súvisiaci článok: Ako zachrániť Slovensko.

::

Internetová stránka Literárneho týždenníka: literarny-tyzdennik.sk.