Čakanie na zázrak

 

Už dlhší čas môžeme registrovať pozoruhodnú skutočnosť: čím ďalej od centra, tým slobodnejší život – menej byrokracie, formalizmu, pokrytectva, menej hlúpeho aktivizmu a viac normálnosti, súdržnosti, zdravého rozumu. V centrách sa totiž kumuluje nielen to, čo dvíha kvalitu života (kultúra, ekonomika, zdravotníctvo), ale i mnohé vyslovene zlé javy a faktory, ktoré život komplikujú a spoločnosť vedú do krízy. Nie nadarmo sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy.

Praktická politika na celoštátnej úrovni neodzrkadľuje požiadavky a potreby väčšinového obyvateľstva a ani jeho rebríček hodnôt, je skôr pokriveným obrazom a niekedy priam karikatúrou toho, čo by mala predstavovať a reprezentovať. Dianie na politickej scéne pripomína tragédiu obsadenú komikmi alebo komédiu v réžii tragédov. Pritom, a to je tristné a varovné, nejde predsa o nezáväznú hru či divadelné predstavenie, ale o veľmi vážnu vec s dosahom na každého jedného obyvateľa štátu.

Viacerí analytici a komentátori (mimo hlavného prúdu) upozorňujú na chybné nastavenie spoločenských mechanizmov, osobitne volebného systému, čo dáva príležitosť karieristom, ziskuchtivcom, ba i pochybným indivíduám s psychopatickými sklonmi, aby sa dostali do význačných funkcií. Politické strany sa menia na podnikateľské subjekty s marketingovým správaním, na zoskupenia ľudí, ktorých nespája ušľachtilá idea ani seriózny politický program, ale všelijaké podivné a pokútne záujmy. Inak sa totiž nedajú vysvetliť primitívne hádky v parlamente, pričasté korupčné kauzy, justičné prechmaty, legislatívne schválnosti, cynizmus a ostentatívna drzosť držiteľov moci.

Kultúrny marazmus nadobudol obludné formy a všetky úprimné pokusy o nápravu (nie je ich veľa) sa nateraz stretajú v lepšom prípade s nepochopením či nezáujmom a v horšom prípade s výsmechom a odmietnutím. Veď kto by sa dnes staral o kultúru a kultúrnosť?! Sú iné, vraj zaujímavejšie témy, povedzme návštevy celebrít, sledovanie uhlíkovej stopy, relácie o varení a o chudnutí alebo módny boj proti dezinformáciám. A tak pomaly, no isto hlúpneme. Zdá sa, že sme sa už zmierili s jazykom plným floskúl, fráz i vulgarizmov, ako aj s pologramotnosťou alebo fiškálstvom tých, ktorí nás zastupujú.

Nemalý podiel viny na krízovom stave spoločnosti majú masmédiá. Po roku 1989 sme sa mohli tešiť z názorovej plurality a pestrosti. Teraz však niet dôvodu na radosť. Pri pohľade na mediálnu scénu vidíme na jednej strane jednotný front politickej korektnosti a obmedzenosti a na strane druhej zväčša amatérske pokusy o šírenie alternatívnych názorov. Výnimky – kultivované, svojbytné hlasy a tvorivé činy – sú vzácne. Vzácne a nedocenené.

K vzácnym a nedoceneným výnimkám jednoznačne patrí Literárny týždenník. Pekne to vyjadrila skúsená a rozhľadená autorka Viera Švenková v čísle 17–18/2022: „V Literárnom týždenníku publikujú mnohí vysoko oceňovaní spisovatelia, filozofi, umenovedci, publicisti, ktorým ide o povznesenie kultúrnej úrovne Slovenska. Informácie o stave podceňovanej kultúry, o domácich i prekladových autoroch, o svetových trendoch pôsobia na hodnotovom trasovisku ako smerovník, dokazujú, že náš človek trvá na vlastnej ceste, skúma vlastnú tvár.“ Áno, normálny našinec chce žiť ako sa patrí, ale, popravde, v poslednom čase stráca orientáciu – pod tlakom spomenutých nepriaznivých faktorov, ktoré objektívne sťažujú život jednotlivcom i spoločenstvu.

Možno sa stane zázrak. Možno sa prebudia sitnianski rytieri. Alebo precitne národ. Nie je to vylúčené, pretože – vraciame sa k myšlienke z úvodu článku – ukazuje sa i ďalšia skutočnosť: čím ďalej od centra, tým väčšie je odhodlanie ľudí zmeniť pomery v štáte a vyčistiť augiášsky chliev súčasnej politiky.

Takže nie zázrak. Na zázrak sa nespoliehajme. Obroda spoločnosti musí prísť zdola.

 

Ján Maršálek

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)