V mene pokroku

 

Odvolávanie sa na tradíciu je dnes považované za zbytočné, podozrivé či dokonca neprípustné, odporujúce pokroku. Pokrok sa stal priam modlou, ktorá nesmie byť spochybňovaná. Ale z hľadiska kresťanskej viery platí opak. Tradícia, najmä tá posvätná, predstavuje nenahraditeľnú hodnotu. Tradícia je zachovávanie a odovzdávanie pokladu viery všetkým pokoleniam. Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria spolu prameň, z ktorého Cirkev neustále čerpá. Potvrdzuje to aj Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Cirkev nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho Slova...“ (KKC, 113). Odmietanie tradície a velebenie pokroku, snahy o akési neustále napredovanie a budovanie raja na zemi sú teda v rozpore s duchom kresťanstva.

Otázkou je i to, čo vlastne možno považovať za pokrok a čo skutočný pokrok znamená. Mnohí si pokrok mýlia s jednoduchou zmenou, so zavádzaním čohokoľvek nového. A sú i takí, ktorí myšlienku pokroku zneužívajú na presadzovanie tupej ideológie. To malo a má vážne dôsledky. Boj za pokrok sa stal bojom proti Kristovej Cirkvi. Zradní filozofi prišli s tézou, že pokrokom je zničenie náboženstva. Zradní politici a revolucionári, neraz s pomocou najhoršej ľudskej spodiny, zúrivo odstraňovali všetky údajné prekážky pokroku. V mene pokroku boli rúcané štáty, monarchie, paláce i kostoly. V mene pokroku boli uskutočňované prevraty a krvavé revolúcie, milióny ľudí trpeli vo väzniciach a umierali na popraviskách.

Falošné chápanie pokroku nás priviedlo na scestie. Atmosféru modlitby, obety, práce a sebadisciplíny sme nahradili atmosférou túžby, egoizmu a konzumu, namiesto pevných kritérií uplatňujeme relativistickú morálku, a tak namiesto stability máme nestabilitu.

 

Ján Maršálek

 

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)