3. novembra 2016

Zrkadlo duše

(Ukážka z nedávno vydanej knihy rozprávok Karola Dučáka)
Bola raz jedna mladá krásna dievčina. Každý deň sa dlhé chvíle dívala na seba v zrkadle a nemohla sa nasýtiť vlastnej krásy. Nápadníkov mala na každý prst desať, no ona sa ku všetkým chovala odmerane a drzo. Raz ju požiadal o ruku jeden mladík, ktorý mal nepeknú tvár, ale krásnu a čistú dušu. Beznádejne sa do dievčiny zamiloval, no ona ho vysmiala a povedala mu: „Nechcem ťa ani vidieť. Si škaredý ako noc. Ako by som sa mohla vydať za teba? Veď by som sa na teba nemohla ani pozerať.“
Mladíkovi vyhŕkli do očí slzy a zahanbene odišiel. Bol to veľmi jemný človek a slová dievčiny ho hlboko ranili. Od tej chvíle bol veľmi nešťastný a smutný. Matka dievčiny bola pobožná žena a veľmi sa trápila pre spôsoby svojej dcéry. Často jej aj dohovárala a snažila sa ju odvrátiť od zlých spôsobov, ale pyšná mladá deva brala matkine slová na ľahkú váhu. Kruté dievča však neminul spravodlivý trest.

Jedného dňa ju prišiel popýtať o ruku istý kúzelník. Dievčina ho nepoznala a ani netušila, s kým má do činenia. Ak by to bola tušila, možno by bola opatrnejšia a správala sa ku kúzelníkovi zdvorilejšie. Lenže ona bola príliš zahľadená do seba, takže nespozorovala nebezpečenstvo, ktoré na ňu číhalo. Z pochabosti kúzelníka zosmiešnila a ten sa strašne rozčúlil. V zlosti dievčine povedal: „Máš krásnu tváričku, ale ošklivú dušu. Neustále obdivuješ v zrkadle svoju peknú tvár, no tvoja duša je ošklivejšia ako si len vieš predstaviť. Preto ťa preklínam, aby si v zrkadle už nikdy neuvidela krásu svojej tváre, ale vždy len ošklivosť tvojej duše!“
Potom náhlivo odišiel preč.
Dievčina zostala zarazená a rozmýšľala nad slovami svojho divného nápadníka. Nič však nechápala a tak sa snažila na nepríjemnú skúsenosť zabudnúť. No keď sa na seba neskôr pozrela do zrkadla, takmer odpadla od hrôzy. Zo zrkadla sa na ňu dívala škaredá, vráskavá žena. Dievčina vykríkla od hrôzy: „Bože môj! Čo sa to deje? Veď je to hrôza!“
Utekala za svojou matkou a žalostne plakala v jej náručí.
„Mami, stalo sa niečo strašné. Bola som taká pekná a zrazu je zo mňa škaredá, odporná žena.“
Matka sa na dievča pozrela a potom sa rozosmiala: „Ale čo mi to tu rozprávaš? Veď to nie je pravda! Si stále rovnako krásna ako predtým.“
„To nie je možné.“
Znovu pozrela do svojho zrkadla a zase zbadala tú istú škaredú starenu. Potom pozrela zlostne na matku a ostro jej vyčítala: „Mami, nemusíš ma utešovať hlúpymi klamstvami. Myslíš, že som slepá?“
V tej chvíli matka zvážnela a pozerala sa na svoju dcéru. Nešlo jej do hlavy, čo sa s tým dievčaťom stalo. Vari je chorá? Alebo sa nedajbože pominula na rozume? Dievčina odvtedy nevychádzala z domu. Skrývala sa pred ľuďmi, pretože sa bála, že sa jej budú posmievať. Nápadníkov odmietala prijať a s nikým okrem svojej matky sa nerozprávala. Matke záležalo na zdraví jej dcéry, preto pozvala do domu kdejakých lekárov, ale nikto nevedel dievčaťu pomôcť. Až jeden lekár matke poradil, aby navštívila starého pustovníka, ktorý býval za mestom, v lese. Bol to zbožný rehoľník, ktorý mal nadprirodzené schopnosti. Videl do duše ľudí a preto vedel ľuďom poradiť v každej ťažkosti.
Matka neváhala a na druhý deň pustovníka navštívila. Sotva vošla a stihla sa pozdraviť, pustovník jej povedal: „Milá pani, vaša dcéra nie je chorá. Zrkadlo jej ukazuje jej škaredú dušu, nie jej skutočnú tvár. Vaša dcéra napáchala veľa zlého. Správala sa neúctivo k ľuďom, bola pyšná, márnotratná, zlomyseľná a urážala mužov, ktorí sa uchádzali o jej priazeň. Mnohých z nich necitlivo zranila. Jeden z tých nápadníkov, ten posledný, bol zlý kúzelník, ktorý ju začaroval tak, že zrkadlo ukazuje jej škaredú dušu namiesto jej peknej tváre. Vaša dcéra to však nevie a preto je zúfalá.“
„A dá sa nejako zlomiť to kúzlo?“ opýtala sa utrápená matka.
„Áno, dá,“ odvetil pustovník a pokračoval, „ak vaša dcéra chce, aby jej zrkadlo znovu ukazovalo jej pravú tvár, musí sa obrátiť a viesť bohumilý život. Musí sa tiež pokúsiť napraviť zlo, ktoré svojím pyšným, zlomyseľným konaním spôsobila.“
Matka sa poďakovala a ponáhľala sa domov. Tam dcére povedala, čo sa dopočula od pustovníka a naliehala na dcéru, aby sa obrátila. Dievčina skutočne vstúpila do seba a začala sa pod vedením svojej zbožnej matky venovať viac spáse svojej duše ako kráse svojho tela. Modlila sa, začala čítať Sväté písmo aj životopisy svätcov a konala skutky pokánia. Pomáhala svojej matke ako len mohla. Vonku chodila len vtedy, keď musela, a ak už vyšla z domu, pre istotu chodila zahalená so sklopenou hlavou, pretože stále nemala istotu, či je nepekná ona alebo jej duša. Aj do kostola vyšla len na večerné sväté omše so závojom na tvári a v sprievode svojej matky.
Dlhú dobu nemala odvahu pozrieť sa do zrkadla, no keď sa jedného odvážila pozrieť do zrkadla, znovu zbadala krásnu mladú ženu, akou bola aj v skutočnosti. Natešene pribehla k matke a oznámila jej radostnú zvesť. Objali sa a obe plakali v náručí. Dievčina sa konečne znovu osmelila chodiť medzi ľudí, ale, poučená neblahou skúsenosťou, ku každému sa správala úctivo a prosila všetkých, ktorým v živote ublížila, o odpustenie. Ľudia, ktorí ju poznali predtým, nechceli uveriť, že je to tá istá dievčina ako bola kedysi.
Jedného dňa dievčina stretla toho nepekného mladíka, ktorého po jeho vyznaní lásky tak ponížila a zosmiešnila, keď ju požiadal o ruku. Usmiala sa naňho a povedala mu: „Prepáčte, chcem sa vám ospravedlniť za svoje správanie.“
Mladík sa zľakol, že sa mu dievčina znovu chce vysmievať, preto sa prestrašene ohradil: „Prosím vás, nechajte ma na pokoji!“
Obrátil sa a chcel sa vzdialiť, no dievčina ho úpenlivo prosila: „Nie, nie. Počkajte! Prosím! Vypočujte ma!“
Mladík sa nesmelo obrátil a s napätím čakal, čo sa bude diať. Dievčina pred ním pokorne kľakla na kolená a začala mu vyznávať lásku: „Chcela som vám povedať, že ste veľmi pekný muž a máte nádhernú dušu. Je mi nesmierne ľúto, že som odmietla vaše srdce na dlani, ktoré ste mi ponúkali. Nemám právo žiadať vás, aby ste mi znovu vyznali lásku, preto vám tento raz vyznávam svoju lásku ja. Vrúcne vás milujem a ak by ste chceli spojiť so mnou svoj život, budem vám vernou a oddanou manželkou.“
Mladík bol veľmi prekvapený a hodnú chvíľu sa nezmohol na slovo. Aby mu dievčina pomohla, pozrela sa naňho čistým pohľadom svojich nádherných azúrovo modrých očí a usmiala sa tým najmilším úsmevom, aký kedy dokázali vykúzliť jej pery. Mladík sa konečne osmelil, kľakol si k nej a povedal: „Zo srdca rád. Nedokázal by som milovať inú ženu. Bez vás si svoj život neviem predstaviť. Ale nerozumiem jednému. Naozaj si myslíte, že som pekný muž?“
„Áno, určite,“ odvetila dievčina úprimne a cítila sa pritom veľmi blažene.
Po krátkej dobe sa obaja zosobášili a žili potom šťastne spolu ešte dlhé roky. Mladá žena, ktorá bola kedysi taká pyšná a márnomyseľná, sa stala bohabojnou, zbožnou kresťankou, ktorú si všetci veľmi obľúbili. K ľuďom sa správala úctivo a zo všetkých síl pomáhala každému, kto jej pomoc potreboval. A už nikdy viac pri pohľade do zrkadla neuvidela škaredú tvár, pretože jej duša bola čistá a krásna.
Karol Dučák
::
Rozhovor s autorom: Kristova Cirkev je nezničiteľná.
::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.