Budúcnosť Cirkvi

 

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. už pred viacerými rokmi predniesol závažnú prednášku (Wie wird die Kirche im Jahre 2000 aussehen), venovanú budúcnosti Cirkvi. Vyslovil názor, že zo súčasnej krízy povstane Cirkev zajtrajška – zrejme menšia, javiaca sa „ako dobrovoľné spoločenstvo, do ktorého sa vstupuje len na základe vlastného odhodlania“. Je nutné počítať s otrasmi a vážnymi problémami. Bude to dlhý a namáhavý proces – proces strácania a nachádzania, prekonávania prekážok; bude to cesta od falošného progresivizmu k obnove. Po všetkých skúškach však bude Cirkev znova plná sily, preniknutá vnútorným životom: „Schudobnie a stane sa Cirkvou chudobných.“ J. Ratzinger uzatvára: „Pokladám za isté, že pre Cirkev nastávajú ťažké časy... Ale som si tiež istý aj tým, čo bude na konci: nie Cirkev politického kultu... ale Cirkev viery.“ Z pravej, hlbokej a praktizovanej viery sa teda znova a znova rodí dobrý domov. V sekularizovanom svete, akokoľvek fungujúcom a prosperujúcom, budú ľudia čoraz viac osamotení: „A vtedy objavia malé spoločenstvo veriacich ako úplnú novinku. Ako nádej, ktorá k nim prichádza, ako odpoveď, čo v skrytosti vždy hľadali.“

Ťažkosti, s ktorými Cirkev zápasí, prichádzajú poväčšine zvonka. Cirkev ich nespôsobila, ani ich nemôže priamo ovplyvňovať a riešiť. Henri Pinard de la Boullaye (Ježiš a dejiny. Trnava, Posol Božského Srdca Ježišovho, 1944) napísal, že moderný svet nesie znaky druhého babylonského pomätenia. Súčasný duchovný zmätok má tie najsmutnejšie následky. Situácia je skľučujúca, ale treba si uvedomiť, že Všemohúcemu nejde o počet: „Bohu nie je ťažšie vyhrať hroznú vojnu s hŕstkou ľudí ako s veľkou armádou.“

Nato nadväzuje myšlienka talianskeho spisovateľa, konvertitu Giovanniho Papiniho, ktorú načrtol v eseji s názvom Mladistvosť katolicizmu. V rímskej Cirkvi podľa neho možno nájsť istotu a pokoj, a to napriek všetkým búrkam a nepokojom, napriek všetkým krízam, ktoré kvária i samo cirkevné spoločenstvo. Viera v Ježiša Krista nám dáva silu a nádej: „Keby prenasledovania, kataklizmy, apostázie, pohromy zredukovali Cirkev čo i na trinásť ľudí – koľko ich bolo na počiatku – a jeden z týchto ľudí by bol kňazom, katolicizmus by ešte vždy nebol mŕtvy a bol by rovnako katolícky, t. j. všeobecný...“

Žijeme v dobe intenzívneho „triedenia duchov“. Pomaly už nebude možné byť len zvykovým kresťanom. Doba si žiada jasnú odpoveď a jasné rozhodnutie. Kresťanstvo zápasí s problémami, ktoré nevyvoláva. Nemalo by však zostať pasívne, nemalo by len trpne reagovať, ale aj aktívne vstupovať do spoločenských procesov – nie v zmysle prispôsobovania sa svetu, ale v zmysle jeho pretvárania podľa učenia Ježiša Krista.

 

Ján Maršálek

 

(Vybrané z knihy Útek z Babylonu, ktorá vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.)