Povedzme si pravdu (o konsolidácii)

 

Ján Maršálek

Literárny týždenník v dvojčísle 31–32/2024 publikoval moju glosu o konsolidácii. Myslím, že aj po čase je tento článok aktuálny, preto ho sprostredkúvam čitateľom PriestorNetu.

Jedným z najčastejšie používaných slov v týchto dňoch na Slovensku je „konsolidácia“, a to hlavne v spojení „konsolidácia verejných financií“. Z úst väčšiny politikov, analytikov, odborníkov, komentátorov aj novinárov počúvame, že finančná situácia nášho štátu nie je dobrá. A treba tomu veriť. Fakty sú neúprosné, hovoria jasnou rečou, nedajú sa vymazať, zniesť zo sveta. Úplne rozdielne sú však názory na spôsob, akým by sa malo konsolidovať. I keď, žiada sa povedať, kritici súčasnej vlády sú v tejto záležitosti dosť nepresvedčiví – pripravované konsolidačné opatrenia vehementne odmietajú, no neponúkajú nijaké riešenie, ktoré by bolo rovnocennou alternatívou.

Konsolidovať niečo znamená uviesť to do poriadku, čiže dosiahnuť náležité usporiadanie, spojené s rešpektovaním ustálených noriem či zvyklostí. Ale dá sa to? Je možná, respektíve uskutočniteľná konsolidácia čohokoľvek vo svete bez pravidiel? Pretože, tak sa to javí, dnes poväčšine chýba medzi ľuďmi ochota uznať nejakú autoritu či vyššiu (duchovnú) moc, hľadať pravdu a na jej základe dospieť k dohode. Namiesto pravdy sa presadzujú názory, či už politické alebo kváziodborné, a namiesto jazyka dorozumenia sa čoraz väčšmi uplatňuje klamoreč. Navyše, celkom sa vytratila kontinuita, stabilita a dôvera – ekonomikou začínajúc a medziľudskými vzťahmi končiac. Fundovane o tom uvažuje filozof Byung-Chul Han. Konštatuje, že žijeme v spoločnosti bez pravdy, bez „božského svetla“: „Stávame sa svedkami všeobecného odbúravania hraníc a zábran...“ Bezcharakternosť sa dnes nazýva flexibilitou (Vyhořelá společnost. Praha, Rybka Publishers, 2016).

Naozaj sa zdá, že všade navôkol „kraľuje lož“, ako píše Dušan Mikolaj v úvodníku Literárneho týždenníka (č. 29–30/2024): „Ostaňme však na našom malom Slovensku. Nepoznám básnika, pesničkára, ba dokonca ani deklamujúceho herca, herečku, čo by sa svojimi uhrančivými vystúpeniami verejne ujali obrany pravdy. Poetické slovo, stíšený hlas v mene objektívneho odsúdenia protipólu pravdy už desaťročia vytláča útočná, do všetkých sfér občianskeho života presakujúca publicistická propaganda.“ Áno, dostávame sa k otázke kultúry a kultúrnosti. A mali by sme si naplno uvedomiť, že osobitne na tomto poli sa odohráva zápas medzi pravdou a klamstvom. Oblasť kultúry je totiž kľúčová z hľadiska vplyvu na verejnú mienku. Nie nadarmo istá revolučne naladená skupina uskutočňuje „pochod inštitúciami“, cieľavedome pracuje na ovládnutí masmédií, celého takzvaného kultúrneho priemyslu, všetkých súčastí umenia a literatúry. Je preto zarážajúce, keď spisovatelia – ľudia slova – mlčia. Presnejšie, mlčia mnohí, primnohí, čo, pravdaže, dáva priestor krikľúňom a aktivistom, ktorých pohnútky nie sú veľmi ušľachtilé. Je predsa povinnosťou spisovateľa stvárňovať rozmanitosť a zložitosť reality, krásu aj ťaživosť ľudského údelu, a teda i vyjadrovať sa k otázkam doby. A dá sa to aj formou básne, poviedky, románu či eseje, pritom však nestačí krútiť sa okolo vlastného pupka, riešiť iba vlastné záujmy, pocity a boliestky, treba viac, zvlášť v zlomových dejinných chvíľach je nutné zaujať jasný postoj k tomu, čo hýbe svetom.

Ale vráťme sa k téme finančnej konsolidácie. Vo verejnom priestore je úplne obchádzaná jedna podstatná skutočnosť. Prinajmenšom od roku 1989 žijeme na dlh, nad pomery. Požičiavame si, a nevraciame. Míňame viac, ako sme schopní vyprodukovať. Upadli sme do dlhov – v materiálnom i morálnom zmysle. Hádam sa spoliehame na to, že naše dlhy splatí niekto iný, možno potomkovia... Aj pri konsolidácii, ktorá je teraz na pretrase, sa tvárime tak, akoby jej dôsledky mali dopadnúť iba na niekoho iného, nie na nás. Zdajú sa nám samozrejmé obchody plné tovaru (potravín!) z celého sveta, pričom naša „krajina za domami“ zarastá burinou a krovím, lebo ju nikto nechce obrábať. Zvykli sme si na pohodlie a na peniaze, ktoré nemajú reálne krytie a skôr či neskôr sa premenia na bezcenné papieriky alebo cifry na virtuálnom účte.

Čas dozrel. Ak chceme úspešne konsolidovať veci verejné, musíme sa pozrieť pravde do očí. A povedať si: uznávame svoj dlh a začíname ho poctivo splácať, budeme sa prikrývať takou perinou, na akú máme.

 

Ján Maršálek

::

Súvisiaci článok: Atentát z nenávisti.

::

Internetová stránka Literárneho týždenníka: literarny-tyzdennik.sk.