Ján Maršálek |
Chystal som sa práve napísať nový článok. Mal
byť o Slovensku ako o najlepšom mieste na život. Chcel som v ňom
poukázať na mnohé krásy našej vlasti, na bohatstvo a pestrosť prírody, na
vľúdne podnebie, dostatok pitnej vody a šírosť lesov, ale i na
hodnoty kultúrne a duchovné, ktorými naša domovina oplýva;
v neposlednom rade som chcel vyjadriť presvedčenie, že zo Slovenska
netreba odchádzať, netreba nikam utekať, nie sú na to skutočné, vážne dôvody,
naopak, máme tu široké pole možností a príležitostí... A do toho
prišla, priam ma ranila šokujúca správa o atentáte. Pero som odložil.
Nemohol som písať. Zaplavili ma pocity smútku i rozhorčenia.
A otázky, pochybnosti. Čo sa to vlastne stalo? Je to naozaj pravda?
Nechcel som veriť vlastným zmyslom.
Atentát na predsedu vlády Roberta Fica je výsledkom nenávisti, výsledkom dlhodobej nepriateľskej kampane istej skupiny politikov, novinárov, aktivistov i takzvaných intelektuálov, kampane vedenej proti jeho osobe z nízkych politických či ideologických pohnútok. Šlo o kampaň nevídane, zarážajúco perfídnu a zároveň masívnu. Mali by si spytovať svedomie všetci tí, ktorí sa na nej podieľali, ktorí súčasného premiéra démonizovali a vykresľovali ako nejakého zloducha a kriminálnika, ktorí ho účelovo očierňovali a obviňovali zo všetkých možných aj nemožných zločinov.
Žiaľ, stalo sa. Atentát na jedného
z najvýznamnejších politikov našej ponovembrovej histórie otriasol hádam
každým normálne zmýšľajúcim človekom. Ľudia spozorneli a zvážneli. Viacerí
predstavitelia politického a spoločenského života vyjadrili nielen ľútosť,
ale aj odhodlanie prispieť k náprave o obrode. Badať prejavy
sebareflexie, ale zazneli aj veľmi falošné tóny a slová pokúšajúce sa
o bagatelizovanie onoho hrozného činu, ba poniektorí chcú navodiť dojem,
že sama obeť je vinníkom!
Slovensko sa dostalo do stavu depresie
a neurózy. Uviazlo v bludnom kruhu nedôvery, hnevu, obviňovania,
prípadne úzkosti, strachu a sebaľútosti. Treba však hľadať cestu von,
hľadať východisko, neostať pri konštatovaní, že sme na tom ako spoločenstvo,
štát či občina zle-nedobre. Treba sa nám oprieť o to, čo je pevné
a osvedčené. Veľký ruský spisovateľ a mysliteľ Alexander Solženicyn
vyslovil pozoruhodnú myšlienku (zachytená je v jeho autobiografii Zrno
medzi žarnovmi): „Boh každému človeku prikázal žiť v tej krajine
a uprostred toho národa, kde sa narodil.“ Nie som naivný, viem, že
takýto názor je cudzí dnešnej mentalite, no predsa, myslím si, nemali by sme ho
len tak odvrhnúť. Či nie je úcta k rodisku, vlasti, predkom
a tradícii niečím, čo dáva životu ďalší rozmer a pridanú hodnotu? Nie
je v hĺbke našich problémov i to, že si nevážime vlastnú postať? Zvykli
sme si znevažovať vlastný štát a jeho inštitúcie, ľahkovážne posudzujeme
a odsudzujeme jeho predstaviteľov, takrečeno špiníme si do vlastného
hniezda, a potom sa čudujeme, že sa veci kazia.
Ocitli sme sa v hlbokej kríze. Napriek
tomu verím, že Slovensko je i dnes najlepším miestom na život. Ale aby
takým aj zostalo, aby sme si to nepokazili celkom a nenapraviteľne, je
nevyhnutné spraviť – okrem iného, už čiastočne naznačeného – ešte jedno, to
najdôležitejšie a pritom najviac opomínané: vrátiť sa k Bohu. Lebo
ako povedal ďalší velikán myslenia Fiodor M. Dostojevskij, dobro nemožno
dosiahnuť bez rešpektovania Desatora, bezbožný svet sa stáva svetom
svojvôle, vzbury a anarchie, čo autor pôsobivo a presvedčivo zobrazil
v románe Diablom posadnutí. Bez mravného fundamentu sa rozsype
každá stavba a bez morálneho kompasu ľahko zablúdime a stratíme sa
v bludisku klamlivých predstáv a ilúzií. Preto si dovolím
v závere tejto drobnej úvahy pripomenúť (aj sebe) dávnu, no nanajvýš
aktuálnu výzvu a prosbu apoštola Pavla: „Zmierte sa s Bohom!“
(2 Kor 5, 20). A dodám: modlime sa za Slovensko a osobitne za
premiéra, ktorému ťažko ublížila ruka atentátnika.
Ján Maršálek
::
Súvisiaci článok: Atentát na premiéra!
Internetová stránka Literárneho týždenníka: Literarny-tyzdennik.sk.
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.