Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (2)

 

Karol Dučák

Prvá časť článku:
Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (1)

Hromadné zabíjanie detí v Rímskej ríši dosiahlo nežiaduce rozmery. Rím sa usiloval o rast populácie, pretože väčší počet občanov by ľahšie umožnil ovládať veľkú ríšu, ale hromadné zabíjanie detí bolo brzdou rastu populácie. Situáciu v Rímskej ríši však definitívne zmenil až rozvoj kresťanstva, ktoré sa vďaka milánskemu ediktu Konštantína Veľkého z roku 313 stalo štátom uznávaným náboženstvom. Pod vplyvom učenia Ježiša Krista sa radikálne zmenil aj postoj k hodnote života dieťaťa, na ktoré sa vzťahuje piate Božie prikázanie: Nezabiješ!

V snahe zachrániť masy opustených detí, ktoré boli ponechané napospas osudu a vo veľkom umierali, vydal Konštantín v roku 315 edikt, v ktorom schválil predaj detí do otroctva. Tieto deti sa samé nedokázali postarať o seba a otroctvo im dávalo väčšiu šancu prežiť. Konštantín udelil chudobným rodičom právo predať svoje novonarodené deti ako otrokov, aby tak nemuseli tieto deti opustiť (porov. Schneider, D. – Macey, S., s. 93). Medzi rokmi 315 a 451 vydali Rímski cisári sedem ediktov proti zabíjaniu detí a cirkevné koncily pokračovali v úsilí o záchranu detských životov aj po páde Ríma (porov. Schneider, D. – Macey, S., s. 94).

Cisár Konštantín Veľký sa zaslúžil aj o vznik takzvaného nálezinca. Odborníci sa rozchádzajú v tom, či tento „nálezinec“ vznikol v roku 312, alebo v roku 335 (porov. Bizová, N., s. 11). Podľa jedného zdroja Konštantín už „v roku 312 nariadil úradom, aby na jeho útraty zaistili výchovu odložených detí. Vynikajúci úmysel čoskoro narazil na nedostatok peňazí“ (Gabriel, Z. – Novák, T.: Psychologické poradenství v náhradní rodinné péči. Vydání I. Praha: Grada, 2008, ISBN 978-80-247-1788-3, s. 12). Pre nedostatok financií bolo možné udržiavať útulok v prevádzke len pätnásť rokov, potom sa starostlivosti o nájdencov ujali dobročinní občania, ktorí považovali nájdencov za svojich otrokov: „Kdo dítka odloženého se ujal, jako svého otroka jej podržel“ (Gabriel, Z. – Novák, T., s. 12).

Pod vplyvom kresťanstva pokračoval trend zlepšovania postavenia dieťaťa v spoločnosti aj po smrti Konštantína Veľkého. V roku 374 bol prijatý rímsky zákon, podľa ktorého „sa usmrtenie dieťaťa považovalo za vraždu“ (Macháčik, D. – Oberuč, J. – Cabanová, V., s. 106). Prijatie tohto zákona bolo zlomovým momentom v ľudskej spoločnosti. Ani potom síce nebolo postavenie detí ideálne, ale zásluhou kresťanstva bolo zachránených veľa detí.

Napríklad v siedmom storočí došlo k veľkému sťahovaniu národov a výnosy cirkevných snemov, usilujúcich sa chrániť deti, upadli do zabudnutia. V dôsledku toho mnohé deti biedne hynuli. Rodičia predávali na trhoch svoje deti za drobný peniaz a ziskuchtivci ich skupovali, aby mohli zarábať na ich predaji do otroctva. Vtedy ľudia, naplnení láskou kresťanstva, chodili „po trhoviskách, skupovali úbožiakov týchto a vychovali ich podľa možnosti v ľudí slobodných a poriadnych“ (Gabriel, Z. – Novák, T., s. 12). 

Najviac sa o záchranu nechcených detí zaslúžila Kristova cirkev, totožná s dnešnou Katolíckou cirkvou, ktorá na tento účel využívala predovšetkým kostoly a kláštory. Cirkevné synody a koncily prostredníctvom kňazov vyzývali matky, aby v žiadnom prípade nenechávali nechcené deti napospas osudu, ale aby ich prinášali do bezpečia cirkevných budov. Historické pramene dokazujú, že „vo Francúzsku boli už v 5. storočí pri kostoloch položené mramorové misy, do ktorých bolo možné nechcené dieťa odložiť“ (babybox.cz).

Na základe cirkevných ediktov kňazi „nabádali chudobné matky, aby odkladali nechcené deti do tzv. torna – otáčacieho zariadenia v stene kostola či kláštora – prototypu súčasných hniezd záchrany. Podľa nicejského koncilu mala každá kresťanská obec zakladať pre chorých, chudobných a potulných tzv. xenodóchiá, ktoré sa neskôr zriaďovali aj pre opustené deti. Prvé xenodóchium, u nás skôr známe pod názvom nálezinec, bolo zriadené v Miláne v roku 787 pod patronátom biskupa Datheusa. Súčasťou tohto zariadenia bolo otáčacie torno vybavené zvončekom“ (Bizová, N., s. 12).

Postupom času začali pribúdať ďalšie zariadenia podobného druhu v Európe i mimo nej, v tomto poradí (v zátvorkách rok vzniku): Bergamo (982), Siena (1000), Montpelier (1010), Ľubľana (1040), Padova (1049), Florencia (1161), Milano (1168) atď. Prvé mimoeurópske zariadenie vzniklo v Jeruzaleme v roku 1210 (porov. Schneider, D. – Macey, S., s. 94).

Tieto zariadenia zachránili veľa nemanželských detí, s ktorými ich matky prichádzali tajne a pod rúškom tmy. Napriek všetkým dobre mieneným snahám zachrániť čo najviac nechcených detí sa však často stávalo, že matky, ktoré svoje novonarodené deti nechceli alebo nemohli vychovávať, sa ich opakovane zbavovali. Napríklad v Ríme ich hádzali do rieky Tiber. Preto pápež Inocent III., ktorý bol hlavou Katolíckej cirkvi v rokoch 1198 až 1216, nariadil kláštorom zriadiť špeciálne zariadenia, do ktorých by matky mohli anonymne a diskrétne odkladať nechcených novorodencov.

V Poľsku bolo zriadené prvé takéto zariadenie na záchranu nechcených detí v Krakove v roku 1224 z iniciatívy Katolíckej cirkvi. Svoje poslanie vykonávalo až do 19. storočia, keď bolo zbúrané napriek protestom mnohých ľudí (porov. pl.aleteia.org).

Nálezince boli v počiatočnom období zriaďované takmer výhradne „pri kláštoroch v správe cirkvi. Kláštory sa často budovali s priľahlými budovami pre opustené deti“ (Bizová, N., s. 12). V neskoršom období však boli takéto zariadenia umiestňované aj pri špitáloch. Medzi najznámejšie patril Spedale degli Innocenti (Špitál Neviniatok) vo Florencii, ktorý začal svoju prevádzku v roku 1445. Na čelnej stene portiku bola v okienku umiestnená misa, do ktorej bolo možné anonymne a diskrétne odložiť dieťa, zatiahnuť za zvonec a bezpečne sa vzdialiť. V roku 1660 bolo toto triviálne zariadenie nahradené modernejším, ktoré bolo umiestnené na bočnej stene portiku a používalo sa až do polovice 19. storočia.

Podobné zariadenia, do ktorých bolo možné bezpečne odkladať nechcených novorodencov, sa v masovom rozsahu zriaďovali aj v iných krajinách, napríklad v Nemecku, neskôr aj vo Francúzsku, Brazílii, Portugalsku, Habsburskej monarchii atď (porov. babybox.cz).

Nájdencov podporovali aj významní hudobní skladatelia. Napríklad Antonio Vivaldi od roku 1709 viedol benátsky spevácky zbor, ktorý tvorili výhradne nájdené dievčatá. Nemecký skladateľ Georg Fridrich Händel podporoval z výťažkov svojich londýnskych koncertov „Foundling Hospital, dom pre nájdencov, založený v Londýne v roku 1741“ (babybox.cz).

Triviálne hniezda záchrany v mnohých prípadoch zachránili život nielen detí, ale často aj ich matiek, ktorým neraz hrozil trest smrti. Svetská moc totiž považovala potraty a vraždy už narodených nechcených detí za ohavné zločiny, za ktoré hrozil páchateľkám trest smrti.

Ako uvádzajú Břetislavove dekréty z roku 1039, v stredoveku bol potrat, alebo tiež „vyhnanie plodu“, „najhorší zločin zo všetkých zločinov“. Tresty za spáchanie tohto zločinu boli vskutku kruté a pohybovali sa „od zahrabania zaživa a prebitia srdca kolíkom po milosrdnejšie sťatie mečom. Na rozdiel od stredoveku pripúšťala novoveká legislatíva poľahčujúce okolnosti. Tie vyplývali z neúčinnosti prostriedku, ktorý mal potrat vyvolať, z absencie zlého úmyslu alebo z nevedomosti previnilej. V takom prípade bola nešťastnica podrobená iba telesnému trestu a pokániu. Svoju úlohu hral aj stupeň zrelosti plodu... Za menej závažné sa považovalo aj usmrtenie deformovaného plodu“ (stoplusjednicka.cz).

Postihované boli nielen umelé potraty, ale aj zabíjanie už narodených detí, ktoré ich matky vraždili. Koldínov zákonník „z roku 1569 vyhlasoval: ‚Také zabíjí ta, kteráž plod z sebe vyhání aneb týž plod jakýmž pak koli způsobem v sobě udušuje a mrtví, též, kteráž do záchodu, do studnice aneb jinam svůj plod mece a hází.‘ I za potrat bol trest smrti“ (novinky.cz).

Jozefínsky trestný zákonník z roku 1707 Koldínov zákonník „ešte rozšíril. Pátral po počiatku tehotenstva, jeho priebehu a pôrode, po príčinách vraždy novorodenca. Tradične žiadal sťatie páchateľky a prebitie srdca kolíkom. V prípade zvlášť odpornej vraždy mal byť trest smrti zostrený useknutím ruky a trhaním rozžeravenými kliešťami. Prísne bol trestaný i potrat“ (novinky.cz).

V priebehu panovania Márie Terézie bol prijatý trestný kódex Constitutio criminalis Theresiana, poznamenaný učením Katolíckej cirkvi. Tento kódex sa zaoberal aj umelým ukončením tehotenstva, „ktoré svojou povahou spadalo pod trestný čin na úrovni vraždy“ (Nagyová, K.: Historický vývoj umelého prerušenia tehotenstva – trestný čin alebo ľudské právo? In: Acta Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae. Ročník 43. Číslo 1/2024, s. 99).

V dôsledku rastu mestskej populácie a nárastu počtu opustených detí bola čoraz naliehavejšia potreba, aby sa na starostlivosti o opustené deti podieľali aj mestá, pričom sa popri úsilí o záchranu opustených detí čoraz viac kládol dôraz na výchovu dieťaťa. Vznikali tak sirotince s pokročilejšou formou starostlivosti o opustené deti. Známymi sa stali sirotince v Amsterdame (1520), Augsburgu (1572), Hamburgu (1604) a v iných mestách. Problémom týchto zariadení však bola vysoká úmrtnosť detí. V rámci Európy vykazovali tieto zariadenia úmrtnosť 60–80 percent. Napríklad parížsky špitál, ktorý zriadili v roku 1636, bol pre vysokú úmrtnosť (až 75 percent detí tam zomieralo počas prvých troch mesiacov pobytu) „a nedostatočné vybavenie... označovaný za domov smrti Maison de la Mort“ (Bizová, N., s. 13).

Triviálne hniezda záchrany vznikali aj na území bývalej Habsburskej monarchie. Je historicky doložené, že v Prahe sa o odložené deti „starali už od počiatku 17. storočia vo Vlašskom špitáli na Malej Strane“ (novinky.cz). V Habsburskej monarchii urobila veľa dobrého v tomto smere panovníčka Mária Terézia. Ako žena mala pochopenie pre väčšinou chudobné ženy, ktoré nemohli po pôrode vychovať svoje dieťa. Panovníčka sa snažila chrániť tieto nešťastnice pred drakonickými trestami a „svojím výnosom vyzvala súdy, aby slobodné mamičky verejne netrestali, ale naopak im pomáhali. Súčasne rozhodla, že svojim hrdlom prepadne muž, ktorý dievčaťu manželstvo sľúbi, a keď zistí, že vzťah nebol bez následkov, cúvne“ (babybox.cz).

S tým sa však Mária Terézia neuspokojila a usilovala sa urobiť oveľa viac, pretože vrážd novorodencov bolo veľa a kapacita Vlašského špitálu už nepostačovala. Už v roku 1762 vydala pokyn na vybudovanie ďalšieho nálezinca a začala hľadať finančné zdroje na realizáciu svojho plánu. Dary štedrých šľachtičien a šľachticov nakoniec umožnili zriadiť v Prahe pôrodnicu a nálezinec po zakúpení niekoľkých domov na Soukenickej ulici. Lenže finančné prostriedky nestačili, preto „bolo v roku 1776 vykonané zlúčenie s Vlašským špitálom, a roku 1777 bol pripojený aj bohatý francúzsky špitál svätého Ľudovíta na Senovážnom námestí. Jeho veľká vzdialenosť od Vlašského špitálu však robila problémy a bolo žiaduce spojenie pôrodnice a nálezinca s Vlašským špitálom. Preto bol od grófa Šporka v roku 1777 zakúpený susedný dom, nazývaný U dvou zlatých lvů, v Šporkovej ulici 321/12 na Jánskom vŕšku, v ktorom bola zriadená dobre vybavená pôrodnica“ (nasregion.cz).

Mária Terézia však nebola jedinou panovníčkou, ktorej ležala na srdci záchrana nechcených novorodencov. Aj kráľovná Mária I. Portugalská, prvá žena na portugalskom tróne, v rokoch 1777 až 1816, sa usilovala o zriaďovanie nálezincov v Portugalsku a v Brazílii, ktorá bola portugalskou kolóniou do roku 1815. V roku 1783 vydala Mária I. Portugalská patent, ktorým nariaďovala mestám zriadiť v nemocniciach miesta pre odloženie nechcených detí. Vďaka tomu bol v roku 1825 zriadený prvý nálezinec v brazílskom meste São Paulo, hoci v tej dobe už bola Brazília nezávislou monarchiou.

Aj v iných krajinách sa vo veľkom zriaďovali nálezince. Napríklad vo Francúzsku sa o to zaslúžil cisár Napoleon Bonaparte (1769–1821), ktorý „vydal nariadenie, že každá nemocnica musí byť vybavená zariadením, ktoré umožní bezpečné odloženie nechcených detí... Vo Veľkej Británii a Írsku boli otočné priehradky na ukladanie odložených detí prvýkrát inštalované na bránach sirotincov v roku 1730, dostupné pramene však ukazujú, že napr. v Dubline boli tieto zariadenia zrušené v roku 1826...“ (babybox.cz).

Na území dnešného Slovenska vznikali prvé sirotince v 18. storočí. Zásluhu na tom mali v prvom rade Katolícka a Evanjelická cirkev, ale aj niektoré mestá. Počas panovania Márie Terézie sa zásluhou tejto katolíckej panovníčky výraznejšie angažovala svetská moc.

Bežne boli zriaďované „malé zariadenia, obvykle pre 10–15 detí. Najväčšiu kapacitu mal trnavský župný sirotinec (64 detí). Sirotince boli zriadené v každom župnom meste a v niektorých menších mestách. V Banskej Štiavnici v roku 1762 vznikol malý sirotinec, ktorý podporovalo mesto, banská komora a katolícka fara. Prvý štátny sirotinec vznikol v roku 1764 v Tomášikove...“ (Bizová, N., s. 13).

Napriek všetkým svojim nedostatkom zachránili zariadenia na odkladanie nechcených detí v priebehu dlhých stáročí veľa detí v mnohých krajinách sveta. Sotva niekedy niekto určí presný počet zachránených detí, ale sú k dispozícii aspoň niektoré čiastkové údaje o počte odložených detí. Napríklad v Madride bolo v rokoch 1586 až 1700 odložených 55 420 detí. Máme údaje aj z Hamburgu, kde bolo v roku 1710 odložených vyše dvesto detí. Zaujímavé sú aj údaje z metropoly Francúzska, podľa ktorých bolo v Paríži v 18. storočí ročne odložených približne sedem tisíc detí. Pomerne presné počty máme aj z Milána, kde v rokoch 1843 až 1900 v „historicky prvom zariadení odložili rodičia 162 237 detí“ (novinky.cz).

Aj keď bola úmrtnosť detí v týchto zariadeniach pomerne vysoká, aspoň časť nechcených detí prežila. Tieto zariadenia však zachránili aj veľa matiek, ktorým hrozili za umelé potraty a vraždy neviniatok ťažké, neraz smrteľné tresty. Najväčší význam týchto zariadení však spočíva v tom, že sa znížil počet zavraždených detí.

(Pokračovanie)

 

Karol Dučák