Karol Dučák |
Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (1)
Hromadné zabíjanie detí v Rímskej ríši dosiahlo nežiaduce rozmery. Rím sa usiloval o rast populácie, pretože väčší počet občanov by ľahšie umožnil ovládať veľkú ríšu, ale hromadné zabíjanie detí bolo brzdou rastu populácie. Situáciu v Rímskej ríši však definitívne zmenil až rozvoj kresťanstva, ktoré sa vďaka milánskemu ediktu Konštantína Veľkého z roku 313 stalo štátom uznávaným náboženstvom. Pod vplyvom učenia Ježiša Krista sa radikálne zmenil aj postoj k hodnote života dieťaťa, na ktoré sa vzťahuje piate Božie prikázanie: Nezabiješ!
V snahe zachrániť masy opustených detí, ktoré
boli ponechané napospas osudu a vo veľkom umierali, vydal Konštantín v roku 315
edikt, v ktorom schválil predaj detí do otroctva. Tieto deti sa samé nedokázali
postarať o seba a otroctvo im dávalo väčšiu šancu prežiť. Konštantín
udelil chudobným rodičom právo predať svoje novonarodené deti ako otrokov, aby
tak nemuseli tieto deti opustiť (porov. Schneider, D. – Macey, S., s. 93).
Medzi rokmi 315 a 451 vydali Rímski cisári sedem ediktov proti zabíjaniu detí a
cirkevné koncily pokračovali v úsilí o záchranu detských životov aj
po páde Ríma (porov. Schneider, D. – Macey, S., s. 94).
Cisár Konštantín Veľký sa zaslúžil aj o vznik
takzvaného nálezinca. Odborníci sa rozchádzajú v tom, či tento „nálezinec“
vznikol v roku 312, alebo v roku 335 (porov. Bizová, N., s. 11). Podľa
jedného zdroja Konštantín už „v roku 312 nariadil úradom, aby na jeho
útraty zaistili výchovu odložených detí. Vynikajúci úmysel čoskoro narazil na
nedostatok peňazí“ (Gabriel, Z. – Novák, T.: Psychologické poradenství v
náhradní rodinné péči. Vydání I. Praha: Grada, 2008, ISBN
978-80-247-1788-3, s. 12). Pre nedostatok financií bolo možné udržiavať útulok
v prevádzke len pätnásť rokov, potom sa starostlivosti o nájdencov
ujali dobročinní občania, ktorí považovali nájdencov za svojich otrokov: „Kdo
dítka odloženého se ujal, jako svého otroka jej podržel“ (Gabriel, Z. – Novák,
T., s. 12).
Pod vplyvom kresťanstva pokračoval trend zlepšovania postavenia dieťaťa
v spoločnosti aj po smrti Konštantína Veľkého. V roku 374 bol prijatý rímsky zákon, podľa
ktorého „sa usmrtenie dieťaťa považovalo za vraždu“ (Macháčik, D. – Oberuč, J.
– Cabanová, V., s. 106). Prijatie tohto zákona bolo zlomovým momentom
v ľudskej spoločnosti. Ani potom síce nebolo postavenie detí ideálne, ale
zásluhou kresťanstva bolo zachránených veľa detí.
Napríklad v siedmom storočí došlo
k veľkému sťahovaniu národov a výnosy cirkevných snemov, usilujúcich
sa chrániť deti, upadli do zabudnutia. V dôsledku toho mnohé deti biedne
hynuli. Rodičia predávali na trhoch svoje deti za drobný peniaz
a ziskuchtivci ich skupovali, aby mohli zarábať na ich predaji do
otroctva. Vtedy ľudia, naplnení láskou kresťanstva, chodili „po trhoviskách,
skupovali úbožiakov týchto a vychovali ich podľa možnosti v ľudí
slobodných a poriadnych“ (Gabriel, Z. – Novák, T., s. 12).
Najviac sa o záchranu nechcených detí
zaslúžila Kristova cirkev, totožná s dnešnou Katolíckou cirkvou, ktorá na
tento účel využívala predovšetkým kostoly a kláštory. Cirkevné synody
a koncily prostredníctvom kňazov vyzývali matky, aby v žiadnom
prípade nenechávali nechcené deti napospas osudu, ale aby ich prinášali do
bezpečia cirkevných budov. Historické pramene dokazujú, že „vo Francúzsku boli
už v 5. storočí pri kostoloch položené mramorové misy, do ktorých bolo možné
nechcené dieťa odložiť“ (babybox.cz).
Na základe cirkevných ediktov kňazi „nabádali chudobné
matky, aby odkladali nechcené deti do tzv. torna – otáčacieho zariadenia v
stene kostola či kláštora – prototypu súčasných hniezd záchrany. Podľa
nicejského koncilu mala každá kresťanská obec zakladať pre chorých, chudobných
a potulných tzv. xenodóchiá, ktoré sa neskôr zriaďovali aj pre opustené deti.
Prvé xenodóchium, u nás skôr známe pod názvom nálezinec, bolo zriadené v Miláne
v roku 787 pod patronátom biskupa Datheusa. Súčasťou tohto zariadenia bolo
otáčacie torno vybavené zvončekom“ (Bizová, N., s. 12).
Postupom času začali pribúdať ďalšie
zariadenia podobného druhu v Európe i mimo nej, v tomto poradí (v
zátvorkách rok vzniku): Bergamo (982), Siena (1000), Montpelier (1010), Ľubľana
(1040), Padova (1049), Florencia (1161), Milano (1168) atď. Prvé mimoeurópske
zariadenie vzniklo v Jeruzaleme v roku 1210 (porov. Schneider, D. –
Macey, S., s. 94).
Tieto zariadenia zachránili veľa nemanželských
detí, s ktorými ich matky prichádzali tajne a pod rúškom tmy. Napriek všetkým
dobre mieneným snahám zachrániť čo najviac nechcených detí sa však často
stávalo, že matky, ktoré svoje novonarodené deti nechceli alebo nemohli
vychovávať, sa ich opakovane zbavovali. Napríklad v Ríme ich hádzali do rieky
Tiber. Preto pápež Inocent III., ktorý bol hlavou Katolíckej cirkvi v rokoch
1198 až 1216, nariadil kláštorom zriadiť špeciálne zariadenia, do ktorých by
matky mohli anonymne a diskrétne odkladať nechcených novorodencov.
V Poľsku bolo zriadené prvé takéto
zariadenie na záchranu nechcených detí v Krakove v roku 1224
z iniciatívy Katolíckej cirkvi. Svoje poslanie vykonávalo až do 19.
storočia, keď bolo zbúrané napriek protestom mnohých ľudí (porov. pl.aleteia.org).
Nálezince boli v počiatočnom období zriaďované
takmer výhradne „pri kláštoroch v správe cirkvi. Kláštory sa často budovali s
priľahlými budovami pre opustené deti“ (Bizová, N., s. 12). V neskoršom
období však boli takéto zariadenia umiestňované aj pri špitáloch. Medzi
najznámejšie patril Spedale degli Innocenti (Špitál Neviniatok)
vo Florencii, ktorý začal svoju prevádzku v roku 1445. Na čelnej stene portiku
bola v okienku umiestnená misa, do ktorej bolo možné anonymne a diskrétne odložiť
dieťa, zatiahnuť za zvonec a bezpečne sa vzdialiť. V roku 1660 bolo toto
triviálne zariadenie nahradené modernejším, ktoré bolo umiestnené na bočnej
stene portiku a používalo sa až do polovice 19. storočia.
Podobné zariadenia, do ktorých bolo možné bezpečne
odkladať nechcených novorodencov, sa v masovom rozsahu zriaďovali aj v iných
krajinách, napríklad v Nemecku, neskôr aj vo Francúzsku, Brazílii, Portugalsku,
Habsburskej monarchii atď (porov. babybox.cz).
Nájdencov podporovali aj významní hudobní
skladatelia. Napríklad Antonio Vivaldi od roku 1709 viedol benátsky spevácky
zbor, ktorý tvorili výhradne nájdené dievčatá. Nemecký skladateľ Georg Fridrich
Händel podporoval z výťažkov svojich londýnskych koncertov „Foundling Hospital,
dom pre nájdencov, založený v Londýne v roku 1741“ (babybox.cz).
Triviálne hniezda záchrany v mnohých prípadoch
zachránili život nielen detí, ale často aj ich matiek, ktorým neraz hrozil
trest smrti. Svetská moc totiž považovala potraty a vraždy už narodených
nechcených detí za ohavné zločiny, za ktoré hrozil páchateľkám trest smrti.
Ako uvádzajú Břetislavove dekréty z
roku 1039, v stredoveku bol potrat, alebo tiež „vyhnanie plodu“, „najhorší
zločin zo všetkých zločinov“. Tresty za spáchanie tohto zločinu boli vskutku
kruté a pohybovali sa „od zahrabania zaživa a prebitia srdca kolíkom po
milosrdnejšie sťatie mečom. Na rozdiel od stredoveku pripúšťala novoveká
legislatíva poľahčujúce okolnosti. Tie vyplývali z neúčinnosti prostriedku,
ktorý mal potrat vyvolať, z absencie zlého úmyslu alebo z nevedomosti
previnilej. V takom prípade bola nešťastnica podrobená iba telesnému trestu a
pokániu. Svoju úlohu hral aj stupeň zrelosti plodu... Za menej závažné sa
považovalo aj usmrtenie deformovaného plodu“ (stoplusjednicka.cz).
Postihované boli nielen umelé potraty, ale aj
zabíjanie už narodených detí, ktoré ich matky vraždili. Koldínov zákonník
„z roku 1569 vyhlasoval: ‚Také zabíjí ta, kteráž plod z sebe vyhání aneb týž
plod jakýmž pak koli způsobem v sobě udušuje a mrtví, též, kteráž do záchodu,
do studnice aneb jinam svůj plod mece a hází.‘ I za potrat bol trest smrti“
(novinky.cz).
Jozefínsky trestný zákonník z roku 1707
Koldínov zákonník „ešte rozšíril. Pátral po počiatku tehotenstva, jeho priebehu
a pôrode, po príčinách vraždy novorodenca. Tradične žiadal sťatie páchateľky a
prebitie srdca kolíkom. V prípade zvlášť odpornej vraždy mal byť trest smrti
zostrený useknutím ruky a trhaním rozžeravenými kliešťami. Prísne bol trestaný
i potrat“ (novinky.cz).
V priebehu panovania Márie Terézie bol
prijatý trestný kódex Constitutio criminalis Theresiana, poznamenaný
učením Katolíckej cirkvi. Tento kódex sa zaoberal aj umelým ukončením
tehotenstva, „ktoré svojou povahou spadalo pod trestný čin na úrovni vraždy“ (Nagyová, K.: Historický
vývoj umelého prerušenia tehotenstva – trestný čin alebo ľudské právo? In: Acta
Facultatis Iuridicae Universitatis Comenianae. Ročník 43. Číslo 1/2024, s.
99).
V dôsledku rastu mestskej populácie
a nárastu počtu opustených detí bola čoraz naliehavejšia potreba, aby sa
na starostlivosti o opustené deti podieľali aj mestá, pričom sa popri úsilí
o záchranu opustených detí čoraz viac kládol dôraz na výchovu dieťaťa.
Vznikali tak sirotince s pokročilejšou formou starostlivosti
o opustené deti. Známymi sa stali sirotince v Amsterdame (1520), Augsburgu
(1572), Hamburgu (1604) a v iných mestách. Problémom týchto zariadení
však bola vysoká úmrtnosť detí. V rámci Európy vykazovali tieto zariadenia
úmrtnosť 60–80 percent. Napríklad parížsky špitál, ktorý zriadili v roku 1636,
bol pre vysokú úmrtnosť (až 75 percent detí tam zomieralo počas prvých troch
mesiacov pobytu) „a nedostatočné vybavenie... označovaný za domov smrti Maison
de la Mort“ (Bizová, N., s. 13).
Triviálne hniezda záchrany vznikali aj na
území bývalej Habsburskej monarchie. Je historicky doložené, že v Prahe sa
o odložené deti „starali už od počiatku 17. storočia vo Vlašskom špitáli
na Malej Strane“ (novinky.cz). V Habsburskej monarchii urobila veľa
dobrého v tomto smere panovníčka Mária Terézia. Ako žena mala pochopenie pre
väčšinou chudobné ženy, ktoré nemohli po pôrode vychovať svoje dieťa. Panovníčka
sa snažila chrániť tieto nešťastnice pred drakonickými trestami a „svojím
výnosom vyzvala súdy, aby slobodné mamičky verejne netrestali, ale naopak im
pomáhali. Súčasne rozhodla, že svojim hrdlom prepadne muž, ktorý dievčaťu
manželstvo sľúbi, a keď zistí, že vzťah nebol bez následkov, cúvne“ (babybox.cz).
S tým sa však Mária Terézia neuspokojila a
usilovala sa urobiť oveľa viac, pretože vrážd novorodencov bolo veľa a kapacita
Vlašského špitálu už nepostačovala. Už v roku 1762 vydala pokyn na
vybudovanie ďalšieho nálezinca a začala hľadať finančné zdroje na realizáciu
svojho plánu. Dary štedrých šľachtičien a šľachticov nakoniec umožnili zriadiť
v Prahe pôrodnicu a nálezinec po zakúpení niekoľkých domov na Soukenickej
ulici. Lenže finančné prostriedky nestačili, preto „bolo v roku 1776 vykonané
zlúčenie s Vlašským špitálom, a roku 1777 bol pripojený aj bohatý francúzsky
špitál svätého Ľudovíta na Senovážnom námestí. Jeho veľká vzdialenosť od
Vlašského špitálu však robila problémy a bolo žiaduce spojenie pôrodnice a
nálezinca s Vlašským špitálom. Preto bol od grófa Šporka v roku 1777 zakúpený
susedný dom, nazývaný U dvou zlatých lvů, v Šporkovej ulici 321/12 na Jánskom
vŕšku, v ktorom bola zriadená dobre vybavená pôrodnica“ (nasregion.cz).
Mária Terézia však nebola jedinou panovníčkou,
ktorej ležala na srdci záchrana nechcených novorodencov. Aj kráľovná Mária I.
Portugalská, prvá žena na portugalskom tróne, v rokoch 1777 až 1816, sa
usilovala o zriaďovanie nálezincov v Portugalsku a v Brazílii, ktorá
bola portugalskou kolóniou do roku 1815. V roku 1783 vydala Mária I. Portugalská
patent, ktorým nariaďovala mestám zriadiť v nemocniciach miesta pre
odloženie nechcených detí. Vďaka tomu bol v roku 1825 zriadený prvý nálezinec
v brazílskom meste São Paulo, hoci v tej dobe už bola Brazília
nezávislou monarchiou.
Aj v iných krajinách sa vo veľkom
zriaďovali nálezince. Napríklad vo Francúzsku sa o to zaslúžil cisár
Napoleon Bonaparte (1769–1821), ktorý „vydal nariadenie, že každá nemocnica
musí byť vybavená zariadením, ktoré umožní bezpečné odloženie nechcených
detí... Vo Veľkej Británii a Írsku boli otočné priehradky na ukladanie
odložených detí prvýkrát inštalované na bránach sirotincov v roku 1730,
dostupné pramene však ukazujú, že napr. v Dubline boli tieto zariadenia zrušené
v roku 1826...“ (babybox.cz).
Na území dnešného Slovenska vznikali prvé sirotince v 18. storočí. Zásluhu na tom mali v prvom rade
Katolícka a Evanjelická cirkev, ale aj niektoré mestá. Počas panovania Márie
Terézie sa zásluhou tejto katolíckej panovníčky výraznejšie angažovala svetská
moc.
Bežne boli zriaďované „malé zariadenia,
obvykle pre 10–15 detí. Najväčšiu kapacitu mal trnavský župný sirotinec (64
detí). Sirotince boli zriadené v každom župnom meste a v niektorých menších
mestách. V Banskej Štiavnici v roku 1762 vznikol malý sirotinec, ktorý
podporovalo mesto, banská komora a katolícka fara. Prvý štátny sirotinec
vznikol v roku 1764 v Tomášikove...“ (Bizová, N., s. 13).
Napriek všetkým svojim nedostatkom zachránili
zariadenia na odkladanie nechcených detí v priebehu dlhých stáročí veľa detí v
mnohých krajinách sveta. Sotva niekedy niekto určí presný počet zachránených
detí, ale sú k dispozícii aspoň niektoré čiastkové údaje o počte
odložených detí. Napríklad v Madride bolo v rokoch 1586 až 1700 odložených 55
420 detí. Máme údaje aj z Hamburgu, kde bolo v roku 1710 odložených vyše dvesto
detí. Zaujímavé sú aj údaje z metropoly Francúzska, podľa ktorých bolo v Paríži
v 18. storočí ročne odložených približne sedem tisíc detí. Pomerne presné počty
máme aj z Milána, kde v rokoch 1843 až 1900 v „historicky prvom zariadení
odložili rodičia 162 237 detí“ (novinky.cz).
Aj keď bola úmrtnosť detí v týchto
zariadeniach pomerne vysoká, aspoň časť nechcených detí prežila. Tieto
zariadenia však zachránili aj veľa matiek, ktorým hrozili za umelé potraty
a vraždy neviniatok ťažké, neraz smrteľné tresty. Najväčší význam týchto
zariadení však spočíva v tom, že sa znížil počet zavraždených detí.
(Pokračovanie)
Karol Dučák
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.