Na obranu slabých, proti ľahostajnosti mocných

 

Milan Hodál

Podvečer, ako každý iný. Je 19.00 hod. Sadám si pred televízor a zapínam správy. Asi v ich polovici ide obrazová reportáž z Gazy. Vidím vyhladované, zúbožené deti. Kosť a koža. Zoslabnuté telíčka ležia na roztrhaných matracoch, kdesi v rozbombardovanej pivnici. Zábery hrôzy.

Do očí sa mi tlačia slzy. Obraz sa rozmaže a zmizne kdesi v slzavom údolí. Vypínam... Nemôžem sa na to ďalej pozerať. Sedím v kresle ako prikovaný a pýtam sa sám seba: Čo na to mocní tohto sveta? Nevidia? Nepočujú? Nemajú čas? Je im to jedno?

Beriem do rúk svoje zbrane (pero, papier, slová) a píšem báseň na obranu tých úbožiatok a proti ľahostajnosti mocných. A pýtam sa: Tak čo s tým?!

Cesta k historickej pravde

 

Martin Lacko (zost.): Partizánske zločiny v pamäti národa II

O. z. Múzeum ozbrojených zložiek 1939–1945, Partizánske, 2024

Druhý diel svedectiev o partizánskych zločinoch z rokov 1944–1945 na Slovensku prináša pätnásť skutočných príbehov, v ktorých sa zrkadlí tragika vtedajšieho povstaleckého hnutia.

Historik Martin Lacko v úvodnej štúdii poukazuje na to, že iniciátori a páchatelia týchto zločinov neboli nikdy vyšetrovaní ani potrestaní. Naopak, po roku 1945 boli vyzdvihovaní, oceňovaní, požívali štátnu úctu a rôzne výhody. Ich zločiny sa zamlčovali, prípadne sa označovali za legitímnu súčasť boja proti fašizmu, zápasu za nové Československo a (ľudovú) demokraciu. A k náprave doteraz nedošlo: „Keď sa po páde komunistického režimu v roku 1989 veľmi pozvoľna, opatrne a nesmelo začala v niektorých médiách otvárať aj táto téma, objavovali sa konkrétne prípady, bývalí partizáni či funkcionári Zväzu protifašistických bojovníkov na takéto články reagovali opäť mimoriadne podráždene a nevecne. (...) V takejto atmosfére nebola nikdy politická vôľa na vyslovenie celej pravdy...“

Katolícka cirkev nikdy nekolaborovala s režimom Tretej ríše

 

Karol Dučák

Dňa 21. februára roku 1944 o druhej hodine po polnoci píše jeden väzeň za ošklivými červenými múrmi brandenburskej trestnice list sestre. Má pred sebou ešte hodinu života. List začína slovami: „O tretej hodine zomriem.“

Pisateľom listu je Alfons Wachsmann, bývalý farár v Greifswalde, ktorý bol odsúdený na trest smrti za protinacionálnosocialistickú činnosť. Má za sebou osem mesiacov zničujúcej väzby. Po tomto dlhom období mučivej neistoty nasleduje zdrvujúca istota. Smrť!

Odsúdený kňaz píše: „O hodinu pôjdem na druhú stranu, do nádhery živého Boha. Odovzdal som sa celý, bezo zvyšku a bez akýchkoľvek výhrad Bohu. V jeho ruke som zachránený. Na svojom svätom srdci má Kristus prenesie na druhú stranu, k Otcovi.“

Zachoval sa presne podľa slov Pána Ježiša: „Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 10, 39).

Zvrátená láska k zvieratám šokuje

 

Karol Dučák

Milujem Slovensko, svoju vlasť, a nehanbím sa prehlásiť o sebe, že som slovenský vlastenec, aj keď takéto konštatovanie vyvoláva pohoršenie u liberálov a ľudí z progresívneho tábora. Pre nich je ideálom skôr kozmopolita, odrodilec, ktorý je viac Európan, či svetoobčan, ako hrdý príslušník slovenského národa. Milujem Slovákov, svojich rodných, ale niekedy im prestávam rozumieť. Teda nie celému národu, ale niektorým jednotlivcom. Jedna vec, ktorá ma mimoriadne dráždi, je zvrátená láska k zvieratám.

Lásku k zvieratám, pokiaľ je zdravá a prirodzená, nemožno odsudzovať. Zhoduje sa dokonca aj s učením Katolíckej cirkvi. Potvrdzuje to Katechizmus Katolíckej cirkvi, v ktorom nájdeme aj takýto text: „Zvieratá sú Božie tvory. Boh ich zahŕňa svojou prozreteľnou starostlivosťou (porov. Mt 6, 26). Už svojím jestvovaním ho velebia a oslavujú (porov. Dan 3,79–81). Aj ľudia majú byť k nim láskaví. Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako svätý František Assiský alebo svätý Filip Neri“ (KKC, 2416).

Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (3)

 

Karol Dučák

Predchádzajúce časti:

Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (1)

Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (2)

 

Na prelome 20. a 21. storočia sa vo veľkom začali zriaďovať novodobé moderné hniezda záchrany najprv v Európe, potom aj inde vo svete. Prvé z nich vzniklo v roku 2000 v Nemecku, kde dostalo pomenovanie Babyklappe. Neskôr sa hniezda záchrany začali objavovať aj v ďalších štátoch. Na Slovensku boli prvé hniezda záchrany uvádzané do prevádzky od roku 2004, v susednej ČR sa prvé hniezda záchrany, v Čechách nazývané babyboxy, začali objavovať od roku 2005. V Poľsku vzniklo prvé takéto zariadenie, takzvané Okno Życia (Okno života), „v Krakove – v roku 2006“ (pl.aleteia.org).

Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (2)

 

Karol Dučák

Prvá časť článku:
Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (1)

Hromadné zabíjanie detí v Rímskej ríši dosiahlo nežiaduce rozmery. Rím sa usiloval o rast populácie, pretože väčší počet občanov by ľahšie umožnil ovládať veľkú ríšu, ale hromadné zabíjanie detí bolo brzdou rastu populácie. Situáciu v Rímskej ríši však definitívne zmenil až rozvoj kresťanstva, ktoré sa vďaka milánskemu ediktu Konštantína Veľkého z roku 313 stalo štátom uznávaným náboženstvom. Pod vplyvom učenia Ježiša Krista sa radikálne zmenil aj postoj k hodnote života dieťaťa, na ktoré sa vzťahuje piate Božie prikázanie: Nezabiješ!

Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (1)

 

Karol Dučák

Boh stvoril človeka z nesmiernej lásky a pre lásku. Zamiloval si ľudské pokolenie už pred jeho stvorením a bude ho navždy milovať. Všemohúci vopred premyslel stvorenie sveta do tých najmenších detailov. Týkalo sa to aj budúcej existencie ľudstva. Ešte nebol stvorený ani prvý človek a Stvoriteľ už presne vedel všetko o každom človeku, ktorý sa kedy narodí na tento svet až do konca existencie ľudstva. Každý človek prichádza na tento svet v lone matky, ale všetci ľudia, ktorí sa kedy mali narodiť, boli najskôr splodení v stvoriteľskom géniu Boha s tým, že v okamihu oplodnenia v lone pozemskej matky je im pridelené hmotné telo, ktoré ich bude sprevádzať počas pozemskej existencie. Svedčia o tom slová z Knihy proroka Jeremiáša: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil“ (Jer 1, 5).

Spaľovanie zosnulých? Nekresťanské barbarstvo!

 

Karol Dučák

Aj keď sa so spopolňovaním mŕtvych začalo v Európe už v 70. rokoch 19. storočia, katolícke Slovensko „trendu spaľovania zosnulých pomerne dlho vzdorovalo, krematórium v Bratislave bolo postavené až koncom 60. rokov minulého storočia“ (domov.sme.sk). Bratislavské krematórium ako prvé na Slovensku sprevádzkovali 24. januára 1969 v Bratislave – Lamači. Nachádza sa „v prírodnom prostredí spolu s urnovým hájom na ploche 16 ha“ (vtedy.sk).

Neskôr boli uvedené do prevádzky ďalšie krematóriá v Košiciach, Banskej Bystrici, Žiline a v ďalších mestách, pričom záujem o spaľovanie zosnulých rastie, no to nie je radostná skutočnosť. Je totiž potrebné konštatovať, že v princípe je spaľovanie mŕtvych barbarským činom, ktorý kresťanstvo po stáročia odmietalo.

Pochovávanie mŕtvych označuje za jeden zo skutkov milosrdenstva voči blížnemu už Starý zákon. Aj náš Pán Ježiš Kristus prijal ľudské telo a bol s ním po smrti úctivo pochovaný do zeme. V Európe zakázal kremáciu pod trestom smrti už franský kráľ Karol Veľký v roku 785 a kresťanská Európa rešpektovala tento zákaz vyše tisíc rokov. K spaľovaniu zosnulých sa však celkom výnimočne pristupovalo pri hromadných katastrofách alebo epidémiách moru. Tiež padlí vo vojnách boli masovo spopolňovaní.

Vážime si sami seba?

 

Vlado Gregor

Preto sú blahoslavenými tichí, a nie veľkohubí, lebo veľké huby vedú iných aj seba do záhuby. Táto myšlienka mi napadla pri pokračujúcom štvaní proti prvej Slovenskej republike a jej prezidentovi Mons. Jozefovi Tisovi. Ak si nevážime, čo sa pre nás v tej búrlivej dobe konkrétne a v tichosti urobilo, tak si nezaslúžime žiť ako národ. (Posledný je to vták, čo si do vlastného hniezda špiní.) Počúval som 14. marca v Slovenskom rozhlase prehľad historických udalostí na tento deň. Spomínali sa nejaké svetové udalosti a niekoľkí herci, prevažne českí... Existuje ešte aj nejaký iný národ, ktorý by sa natoľko hanbil za svoju „odpornú a zbytočnú“ existenciu?

Sviečková manifestácia (svedectvo)

 

Vlado Gregor

Nasledujúcu reportáž som napísal v deň konania Sviečkovej manifestácie, 25. marca 1988, ako priamy účastník, ešte mokrý...

Bratislava, Hviezdoslavovo námestie: Leje ako z krhly, ale tisícky ľudí priamo na námestí a tiež v okolitých uliciach pôsobia mimoriadne hrejivo. Okolie otepľuje aj živý požiarnicky ruch, množstvo špeciálnej techniky a polievacích áut, ktoré oživujú zmoknutý priestor. Vládne tu uniformita – policajné uniformy, požiarna uniformita, uniformy špeciálnych oddielov s obuškami, helmami a štítmi, uniformita dáždnikov a o chvíľku aj uniformita sviečok. Tie sa zapaľujú po naozaj slávnostne a precítene zaspievanej štátnej hymne, pri ktorej, napodiv, štátne orgány neprejavujú úctu, nestavajú sa do pozoru. Prečo? Chystajú sa totiž na štart.

Do zástupu začínajú vchádzať policajné autá a snažia sa vytlačiť ľudí zo stredu námestia. Koľko je tých áut? Dvadsať, tridsať? Neviem, uskakujem naraz pred tromi-štyrmi. Aj tak trvá asi desať minút, než ľudí odpracú...

Držme sa nádeje

 

Vlado Gregor

Táto moja drobná úvaha je tak trochu nekrológom za milým človekom Teofilom Klasom. Kedysi šéfoval Katolíckym novinám, ako aj ďalší vzdelaný a milý človek Juraj Chovan. Keď vyhral voľby Mikuláš Dzurinda, tak ich odstavili a odvtedy tieto noviny ťažko nazvať katolíckymi...

Doba je teraz veľmi zložitá. Problémy vyriešime len tak, že sa naučíme hovoriť pravdu, alebo sa o to aspoň musíme úprimne snažiť.

Väčšina ľudí nereflektuje svoju zodpovednosť, jednoducho ich to nezaujíma a ani sa na to necítia. V tom spočíva aj akoby oprávnenosť niektorých židov považovať gójov za zvieratá. Je ich tradíciou pestovať si schopnosť abstraktného myslenia, ale si nechcú uvedomiť, že im to zabraňuje chápať konkrétnu realitu... Pripravujú potom strašný osud nielen iným, ale aj sebe... Najvyšší čas spamätať sa!

Čo vieme, čo nevieme

 

Vlado Gregor

Pokúšam sa v tejto búrlivej dobe napísať niečo upokojujúce a celkovo sa usilujem písať tak, aby som nikoho nepohoršil. Ak mi niečo nie je jasné, kladiem otázky... Ak tvrdíme, že nám niečo jasné je, a vieme, že nie je, páchame hriech. Metóda slobodného kladenia otázok sa používala a fungovala aj na univerzitách vo vraj temnom stredoveku. Žiaľ, zdá sa, že teraz to nefunguje. Možno to bude tým, že na dnešných univerzitách už študuje a vyučuje kdekto a učí sa kdečo.

Tragédiou ľudského myslenia je to, že tvrdíme, že niečo vieme, keď to nevieme, a pritom vieme, že to, o čom tvrdíme, že to poznáme, poznať ani nemôžeme. Ako nám to povedal náš svetlý vzor Ježiš Kristus? „O tom dni a hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, ale iba Otec“ (Matúš 24, 36 a Marek 13, 32 ). A netýka sa to len dňa konečného súdu, ale mnohého iného. Obávam sa, že človek vynikne nad ostatnými práve tým, že vie lepšie klamať, fabulovať, podvádzať a vyhovárať sa. Možno aj to je znázornené v slávnom podobenstve o dianí v rajskej záhrade.

Kam kráčaš, slovenská kultúra?

 

Karol Dučák

Nedávno nás šokovali slovenskí umelci i pseudoumelci, členovia Činohry SND, svojím vyhlásením s „kreatívnym“ názvom Netreba nám Netrebko, ktorým protestovali proti pripravovanému koncertu ruskej opernej divy Anny Netrebkovej v SND. Iniciátori vyhlásenia vytýkajú svetoznámej ruskej sopranistke, že je podporovateľkou ruského prezidenta Vladimíra Putina, hoci oni sami v texte svojho vyhlásenia konštatujú, že Anna Netrebková „odsúdila vojnu na Ukrajine či vyhlásila, že nie je členkou žiadnej politickej strany“ (medialne.trend.sk).

Pritom vo vzťahu k súčasnému vojenskému konfliktu na Ukrajine vyslala Anna Netrebková dňa 26. februára 2022 jasné protivojnové posolstvo: „Predovšetkým: Odmietam túto vojnu. Som Ruska a milujem svoju krajinu, ale na Ukrajine mám veľa priateľov a bolesť a utrpenie obyvateľstva mi práve teraz láme srdce. Žiadam ukončenie tejto vojny a chcem, aby ľudia žili v mieri. V to dúfam a v to sa modlím…“ (noveslovo.eu).

Podľa iniciátorov vyhlásenia sú nehorázne aj náklady na realizáciu koncertu vo výške 230 tisíc eur, aj keď Zuzana Tapáková, generálna riaditeľka SND, ubezpečila verejnosť, že vystúpenie bude financované z príspevkov sponzorov a z predaja vstupeniek. Nezaplatí ho teda divadlo, ale súkromné osoby. Lenže – ako sa hovorí – kto chce psa biť, palicu si nájde.

Vyhlásenie kresťanských osobností a občianskych združení

 

S veľkým znepokojením sledujeme zapojenie vedenia KDH na čele s Milanom Majerským do eskalácie napätia v slovenskej spoločnosti. Odsudzujeme ich spoluprácu s nepriateľmi slovenskej štátnosti a so silami s pomýleným hodnotovým systémom, ktorý je v priamom rozpore so stanoviskami pápeža Františka a postojmi slovenských katolíckych biskupov.

Pápež František jednoznačne odmietol gender ideológiu a prirovnal ju k jadrovej katastrofe. Tiež odmietol vojnu živenú mocenskými záujmami a záujmami zbrojárskych firiem. Mnohokrát žiadal o okamžité zastavenie vraždenia na všetkých bojiskách vrátane Ukrajiny. V súvislosti s atentátom na nášho premiéra pána Roberta Fica požadoval od kresťanov, aby boli strojcami vzájomného porozumenia a pokoja.

Rovnako aj slovenskí biskupi vo svojich vyjadreniach proti gender ideológii a teraz vo svojom stanovisku „apelujú na tých, ktorí v súčasnosti spravujú štát, a rovnako i tých, ktorí sa o prevzatie jeho riadenia do budúcnosti – dnes z pozície politickej opozície – usilujú, na všetkých predstaviteľov politického a verejného života, ako aj kultúrnej obce i pracovníkov médií, aby kompetentne, spravodlivo, zodpovedne a v duchu služby celej spoločnosti pristupovali k svojim vyjadreniam i rozhodnutiam a nezohľadňovali vlastný prospech a záujmy pred verejným dobrom“.

Čo znamená pre Slovákov 1. január?

 

Nič, žiaľ, pre mnohých nič. Pre katolíkov oddávna prikázaný sviatok. Pre veľkú časť občanov príležitosť na bujarú, neviazanú silvestrovskú oslavu vítania nového roka. Od mladosti som sa takej oslave vyhýbala, lebo môj otec mal posledný deň v roku narodeniny, a tak naši hostia sa zvyčajne zdvihli, až keď začali chodiť prvé ranné električky. V zrelom veku chodím spať na Silvestra skoro, aby som bola na Nový rok svieža a mohla si optimisticky zaveliť – v novom roku do útoku!

A tak 1. januára 2025, keď som sa už hodnú chvíľu mrvila v posteli, vošla som do kuchyne pred šiestou hodinou. Zo zvyku som si zapla „Rádio Slovensko“. Prvá úvodná správa mi urobila radosť: „Slovenská republika si dnes pripomína 32. výročie vzniku samostatného štátu.“  Oj, úžasné! Konečne aj v Slovenskom rozhlase svitlo na lepšie časy! Nielenže sa zmenil názov z RTVS na STVR, ale už vzali na milosť aj štátny sviatok... Lenže moja radosť bola predčasná.

Otvorený list slovenským lekárom

 

Martin Jančuška

Vážení kolegovia, milí priatelia!

Iste mi dáte mnohí za pravdu, že v posledných rokoch sa udiali udalosti, o ktorých sa nám predtým ani nesnívalo a nad ktorými nielenže zostáva stáť zdravý rozum, ale vnucuje sa myšlienka, koľko krokov nám ešte chýba k sebazničeniu. Dovoľte mi, aby som sa teraz venoval jednej z nich.

O časoch, keď som ešte aktívne pracoval ako lekár, nemožno povedať, že vtedy všetko bolo – ako sa hovorí – s kostolným poriadkom, ale boli určité hranice, určité mantinely. Ale dnes?

Je neakceptovateľné, aby v demokraticky organizovanej spoločnosti poctivo pracujúceho lekára šikanovali, psychicky a morálne deptali, dokonca aby sa proti nemu takrečeno spriahli všetci diabli, aby vyrobili jeho portrét pomocou umelej inteligencie, ktorý hovorí akoby jeho hlasom, aby mu do úst vložili nezmysly, ktoré dotyčný nikdy nevyslovil... Na internete nechali bežať videá, podľa ktorých tento lekár propaguje pofidérne preparáty so zázračným „spoľahlivým“ účinkom pri liečení impotencie, zázračný liek proti všetkým bolestiam a chorobám, dobre že nie tabletky na zmŕtvychvstanie...

Na „priveľké oči“ českého investora doplatilo veľa Slovákov

 

Karol Dučák

Týmto českým investorom je Roman Staněk, zakladateľ RIQ Investments a predseda predstavenstva spoločnosti. Podľa všetkého je to schopný človek, lenže aj jeho schopnosti, ale hlavne možnosti, sú obmedzené. V prípade sľubovanej záchrany spoločnosti BUKÓZA Holding, a. s. vo Vranove nad Topľou zrejme svoje schopnosti a možnosti precenil, a tak sa spoločnosť ocitla pred hrozbou likvidácie. A bude nesmierna škoda, ak sa tento podnik nepodarí zachrániť. Veď BUKÓZA realizuje svoju produkciu už takmer sedem desaťročí, od roku 1955, keď fabrika vyrobila z bukového dreva prvé tony nebielenej buničiny.

BUKÓZA bola v okrese Vranov nad Topľou najväčšou zo všetkých socialistických fabrík. Základný kameň tohto podniku s pôvodným názvom Hencovský drevokombinát bol položený 16. mája 1948 a pri jeho výstavbe pracovalo veľa odborníkov z Čiech, Moravy a Slovenska. Názov fabriky na spracovanie dreva chemickou a neskôr aj mechanickou technológiou sa počas jej histórie niekoľkokrát zmenil a pojem Bukóza sa do názvu spoločnosti po prvý raz dostal v roku 1970. Oficiálne pomenovanie podniku bolo vtedy BUKÓZA, n. p. Vranov nad Topľou, avšak medzi občanmi sa zaužívalo skrátené pomenovanie Bukóza Vranov nad Topľou. Výrobný sortiment závodu sa po jeho uvedení do prevádzky v roku 1955 postupne rozširoval a v roku 1984 zamestnával podnik takmer 3 400 zamestnancov.

Modlime sa za pápeža Františka!

 

Karol Dučák

Pápež František hlboko súcití s neopísateľným utrpením palestínskeho obyvateľstva, ktoré majú na svedomí sionistickí vrahovia na čele štátu Izrael. Odhalila to kniha rozhovorov s názvom La speranza non delude mai. Pellegrini verso un mondo migliore, ktorá bola vydaná 19. novembra 2024 v Taliansku, Španielsku a krajinách Južnej Ameriky. Názov knihy, ktorej autorom je Hernán Reyes Alcaide, by v preklade do slovenčiny znel: Nádej nikdy nesklame. Pútnici k lepšiemu svetu.

Naša sloboda

 

Vlado Gregor

Či sa to týka osobnej slobody a či slobody spoločenstva, vyžaduje si to určitú sebaúctu. Miesto toho vidíme priam orgie nenávisti, zmanipulovanosti a poštvanosti jednej časti národa proti druhej časti a neuveriteľné pohŕdanie určitej skupiny všetkými inými skupinami. Neúcta, zhnusenie a odpisovanie iných vydávajú svoje smradľavé kvetenstvo. Kde sú korene tohto zla a na akom hnilom podklade vyrastajú takéto všeobecne škodlivé a jedovaté výhonky?

Možno aj preto som tak pevný, nekompromisný a neodbytný vo svojich vyznaniach, že som vedomosti získaval nielen z mnohých kníh, ale hlavne od živých ľudí s ich bremenami, problémami a ťažkosťami, ľudí nespravodlivo ubitých, pohŕdaných a nakoniec zakopaných bez štipky úcty, pochopenia a milosrdenstva.

Preto mi je osobne ľúto, že mnohí ctihodní so mnou nekomunikujú a nediskutujú. „Kto uveril našim slovám a komu sa zjavila ruka Pánova?“ Takto nejako sa vyjadrovali dávni proroci. Dnešní ctihodní ignoranti akoby si neuvedomovali, že ich naozaj ctihodný a nimi len formálne proklamovaný vzor Ježiš Kristus sa nikdy nesprával tak ako oni.

Naša zodpovednosť je veľká

 

Vlado Gregor

Povedal kedysi Džingischán, že kto hovorí pravdu, nezomrie na chorobu. Narodil som sa v tomto ohľade do šťastnej doby, lebo hoci som si od ranej dospelosti dovolil hovoriť pravdu, ešte žijem. A aj keď som už chorý, je to dané vekom. Ale viacerí odo mňa starší ľudia mi hovoria, že taký neporiadok, aký vidia v súčasnosti, nezažili ani za druhej svetovej vojny.

Ani to, čo sa deje s Cirkvou, respektíve s náboženstvom vôbec nie je s kostolným ani všeobecným poriadkom. Naša zodpovednosť je teda veľká – aj nás „tuctových“ kresťanov, a tobôž hierarchov.

Kompetentní a zodpovední by si mali uvedomiť, že zdokonaľovanie spoločenstiev zväčša zabezpečujú nie inštitúcie, či už svetské alebo náboženské, ale svätci a proroci, teda jednotlivci odhodlaní a schopní uvádzať veci na pravdivú, správnu mieru.