Katolícka cirkev vytvárala hniezda záchrany už v dávnej minulosti (1)

 

Karol Dučák

Boh stvoril človeka z nesmiernej lásky a pre lásku. Zamiloval si ľudské pokolenie už pred jeho stvorením a bude ho navždy milovať. Všemohúci vopred premyslel stvorenie sveta do tých najmenších detailov. Týkalo sa to aj budúcej existencie ľudstva. Ešte nebol stvorený ani prvý človek a Stvoriteľ už presne vedel všetko o každom človeku, ktorý sa kedy narodí na tento svet až do konca existencie ľudstva. Každý človek prichádza na tento svet v lone matky, ale všetci ľudia, ktorí sa kedy mali narodiť, boli najskôr splodení v stvoriteľskom géniu Boha s tým, že v okamihu oplodnenia v lone pozemskej matky je im pridelené hmotné telo, ktoré ich bude sprevádzať počas pozemskej existencie. Svedčia o tom slová z Knihy proroka Jeremiáša: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil“ (Jer 1, 5).

Každý ľudský jedinec je už od okamihu počatia Božím dieťaťom a jeho zabitie v lone matky je jeden z najhroznejších zločinov pod slnkom. Katolícka cirkev, verná svojej misii, ktorú jej zveril Spasiteľ sveta, už po celé stáročia neohrozene bojuje proti zabíjaniu nenarodených detí. Svedčia o tom mnohé dokumenty pápežov aj Magistéria Cirkvi. Ako uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi, „Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu...“ (KKC, 2271).

Toto učenie sa nezmenilo ani v hektickej dobe konca druhého a začiatku tretieho tisícročia po Kristovi a je zakotvené v základných dokumentoch Katolíckej cirkvi. Kódex kánonického práva z roku 1917 uvádza, že kto spôsobí „vyhnanie plodu“, nevynímajúc z toho matku, upadá v prípade, že bude umelý potrat dokonaný, do samočinnej exkomunikácie, a ak ide o duchovných, tí musia byť okrem toho „zosadení“ (CIC 1917, kán. 2350 § 1).

Druhý vatikánsky koncil zostal v tomto ohľade verný učeniu Katolíckej cirkvi a v dokumente Gaudium et spes jednoznačne kvalifikoval usmrtenie dieťaťa ako hanebný zločin: „Lebo Boh, Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu zachovávať život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi“ (Gaudium et spes, 51).

Nový Kódex kanonického práva z roku 1983 uvádza: „Kto vykonáva potrat, po dosiahnutí účinku upadá do exkomunikácie na základe vyneseného rozsudku“ (CIC, kán. 1398). Exkomunikácia nastáva už spáchaním deliktu (porov. CIC, kán. 1314) a za podmienok stanovených právom (porov. CIC, kán. 1323–1324). Aj KKC uvádza: „Ľudský život treba absolútne rešpektovať a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život (porov. Kongregácia pre náuku viery, inštr. Donum vitae, 1, 1: AAS 80 [1988], 79)“ (KKC, č. 2270).

Lenže Katolícka cirkev neobmedzovala svoje poslanie len na to, aby pranierovala zabíjanie nenarodených detí, ale všemožne sa po celé stáročia usilovala predchádzať ich zabíjaniu. Bojovala aj za život už narodených nechcených detí, ktoré ich matky z rôznych dôvodov nemohli vychovávať a často ich nechávali opustené zomrieť, alebo dokonca ich samy tajne zabíjali. Preto Kristova cirkev, totožná s dnešnou Katolíckou cirkvou, po celé stáročia systematicky vytvárala podmienky pre záchranu týchto nechcených detí. Chcela pomôcť matkám, ktoré z rôznych dôvodov nemohli vychovať svoje dieťa, ale nechceli pritom ohroziť jeho bezpečnosť a zdravie. Takým matkám boli zásluhou Katolíckej cirkvi – a pod vplyvom kresťanstva aj svetskej moci – vytvárané podmienky na to, aby mohli riešiť svoju ťažkú ​​situáciu bezpečným odložením svojho dieťaťa na verejne prístupnom mieste, teda v akomsi triviálnom hniezde záchrany. Takáto prax sa zaviedla už v antickom Ríme, kde na tento účel slúžili verejné trhoviská.

Veľkú zásluhu na zmene postoja sekulárnej spoločnosti k ochrane nechcených detí mal prvý kresťanský cisár Rímskej ríše Konštantín Veľký, ktorý sa zaslúžil predovšetkým o zrovnoprávnenie vyznávačov Ježiša Krista s ostatným rímskym ľudom. Nebol to však jediný jeho významný počin. Konštantín Veľký začal vo veľkom budovať kresťanské kostoly v Ríme a navyše sa snažil presadiť kresťanské princípy do života spoločnosti.

Šírenie kresťanstva v ríši prinieslo do života ľudskej spoločnosti mnohé pozitívne zmeny. Práva detí boli v predkresťanskom svete neznámym pojmom. Deti nemali v spoločnosti väčšie práva ako zvieratá a nikdy si neboli isté životom. Infanticidium (usmrtenie novorodenca) bolo bežnou súčasťou života.

V počiatočnej epoche civilizácie boli pre zachovanie životaschopnosti kmeňových spoločenstiev dôležití len silní jedinci. Naopak, deti, ale aj osoby staré, slabé či choré znižovali životaschopnosť kmeňa, preto v kritických obdobiach vojen či v dobách nedostatku potravy bola tendencia zbavovať sa všetkých osôb, ktoré boli pre kmeňové spoločenstvo príťažou. Často opúšťali komunitu samotné oslabené osoby, lenže v mnohých prípadoch príslušníci kmeňa zabíjali starých, slabých a neduživých členov kmeňa, ale aj malé deti, ktoré neboli schopné samy sa o seba postarať. Život detí bol v predkresťanskom svete ohrozovaný a zabíjanie detí dosahovalo katastrofálne rozmery. Deti boli zabíjané z mnohých dôvodov. Bežne ich napríklad obetovali „na zmierenie s bohmi. Motívom bola obava z budúcnosti, neistota a často i strach. Napríklad Homér v Iliade a Odysei opisuje obetovanie detí bohom na začiatku vojnového ťaženia, ktoré malo zaručiť úspech výpravy“ (Macháčik, D. – Oberuč, J. – Cabanová, V.: Dejiny pedagogiky. /Vybrané kapitoly/. Žilina: Žilinská univerzita, 2006, s. 101).

Aj vyspelé civilizácie v starovekom Grécku a Ríme sa po dlhé stáročia riadili mnohými barbarskými princípmi. Potraty a zabíjanie detí boli samozrejmosťou. Podľa gréckeho práva foetus in utero (plod v maternici) nemal žiadne práva „a zabitie plodu za účelom kontroly populácie bolo akceptovanou praxou“ (Schneider, D. – Macey, S.: Foundlings, Asylums, Almshouses and Orphanages: Early Roots of Child Protection. In: Middle States Geographer, vol. 35, 2002, ISSN 1650-8971, s. 93).

Masové rozmery nadobudlo aj zabíjanie už narodených detí, ktoré malo rôzne príčiny. Patril k nim strach z preľudnenia v malých gréckych štátoch. Ohrození sa cítili byť predovšetkým príslušníci šľachty, pretože zdrojom ich príjmov bolo len pozemkové vlastníctvo a pri dedení dochádzalo k drobeniu majetku medzi väčší počet dedičov. Preto boli prijímané opatrenia na obmedzovanie počtu detí v rodinách. Dokonca aj veľký učenec Aristoteles schvaľoval takéto opatrenia, pretože podľa neho nadmerný rast populácie vedie k ochudobňovaniu občanov, ktoré v konečnom dôsledku spôsobuje občianske nepokoje a rast zločinnosti.

Novonarodené deti boli usmrcovali aj vtedy, ak ich narodenie bolo hrozbou pre ich rodičov alebo starších súrodencov. V zmysle súdobej morálky bol život dospelého uprednostňovaný pred životom dieťaťa a „život dieťaťa staršieho pred životom mladšieho. V prírodných podmienkach sa deti rodili s odstupom troch rokov, v tvrdších podmienkach bol tento odstup väčší – aj päť rokov. Ak sa dieťa narodilo v nevhodnom časovom odstupe, alebo v čase veľkého nedostatku jedla, zavrhli (odložili) ho... Hoci s vytváraním zložitejších sociálnych vzťahov postupne vylučovanie starých a chorých stratilo svoje pôvodné opodstatnenie, naďalej pretrvávala likvidácia malých detí, za samozrejmé sa to považovalo pri zdravotne oslabených a znevýhodnených novorodencoch. Keďže takéto deti boli vo všeobecnosti považované za príťaž, infanticidium pretrvávalo celé stáročia u zdravotne znevýhodnených novorodencov. Starí Indovia používali na odstraňovanie rieku Ganges, vieme tiež o Kartágincoch, ktorí deti topili v mori. Tieto spáchané skutky boli spoločensky tolerované, ale vojenská vláda v Sparte zabitie zdravotne znevýhodneného dieťaťa priamo legitimizovala“ (Macháčik, D. – Oberuč, J. – Cabanová, V., s. 102).

Za ohrozenie sa považovalo dokonca aj narodenie dvojčiat, pretože narodenie viac ako jedného dieťaťa naraz znamenalo nečakane veľké rozšírenie počtu členov rodiny a s tým spojené zvýšené náklady na výživu a ošatenie. Pomerne dlhú dobu sa praktizovalo usmrcovanie oboch dvojčiat, alebo aspoň jedného z nich. Až v neskorších dobách, predovšetkým vďaka rozšíreniu kresťanstva, došlo k zmene postoja k prijatiu dvojčiat ako zvláštneho daru či prejavu Božej milosti a požehnania.

Aj tu sa prejavovala diskriminácia slabšieho pohlavia. Zabíjali sa viac dievčatá ako chlapci, a to dokonca aj v stredoveku. Viedlo to až k takým deformáciám demografického vývoja, že „pomer dievčat k chlapcom, ktorí dosiahli dospelosť, bol v antike 100 : 400“ (Bizová, N.: Náhradná rodinná výchova. Trnava: PdF TU, 2015. ISBN 978-80-8082-925-4, s. 10).

Také praktiky diskriminácie ženského pohlavia potvrdzuje aj „záznam z gréckeho Milétu, podľa ktorého v 79 rodinách, ktoré v roku 200 p. n. l. získali grécke občianstvo, bolo 118 synov a 28 dcér, pričom dvaja synovia boli v gréckych rodinách pravidlom, traja sa vyskytovali občas, ale viac ako jedna dcéra bola vzácnosťou“ (Bizová, N., s. 10).

Často dochádzalo k odloženiu detí. V praxi sa to realizovalo tak, že sa nechcené dieťa vložilo do košíka alebo hlinenej misy a ponechalo sa odložené niekde na verejnom priestranstve. Ak mal niekto o dieťa záujem, mohol si ho privlastniť a vychovať ho ako svojho otroka.

V mnohých prípadoch boli deti doslova predmetom obchodov. Bežné boli manželstvá z rozumu. Deti boli používané aj pri splácaní dlhov. V Aténach otec mohol dieťa obetovať bohom, ale mohol ho aj opustiť alebo predať, aby vyrovnal svoj dlh. Až významný aténsky politik Solón svojím nariadením zakázal otcom využívať deti na splácanie dlhov (porov. Macháčik, D. – Oberuč, J. – Cabanová, V., s. 104).

Zabíjanie a odkladanie novorodencov dosiahlo svoj vrchol „pravdepodobne v období najväčšieho zníženia pôrodnosti Grékov, čo bolo v období helenizmu, keď typická grécka rodina mala už len jedno dieťa, čo značne kritizoval napríklad historik Polybios i Procopius“ (Macháčik, D. – Oberuč, J. – Cabanová, V., s. 104).

Zabíjané však bolo nielen vlastné potomstvo, ale aj deti porazených nepriateľov, aby sa tak eliminovala hrozba odplaty budúcich generácií. Víťazná strana pozabíjala deti porazeného nepriateľa v snahe zbaviť ho potomstva, ktoré by sa v dospelosti mohlo pomstiť víťazom. Uplatňovala sa aj krvná pomsta a princíp odvety. Neraz boli deti trestané za svojich rodičov. V „neskoršom období už nie zákony, ale dobová morálka a pretrvávajúce zvyklosti považovali odplatu za rodičovskú krivdu pre potomkov za správnu vec, pre dospelých mužov priam za povinnosť a vec cti“ (Macháčik, D. – Oberuč, J. – Cabanová, V., s. 103).

Aj v Ríme, ktorý prevzal grécku kultúru, bolo infanticidium a zabitie dieťaťa v maternici bežnou praxou. Veľkí filozofi oboch civilizácií, vrátane Platóna a Plutarcha, boli presvedčení o potrebe obmedzovania pôrodnosti a potrat či zabíjanie novorodencov boli dva spôsoby na dosiahnutia tohto cieľa (porov. Schneider, D. – Macey, S., s. 93).

Staré rímske právo, nepriznávalo deťom prakticky žiadne práva. Jeho súčasťou bola patria potestas (otcovská právomoc), ktorá umožňovala otcovi rodiny disponovať manželkou a deťmi ako svojím hnuteľným majetkom. Otec mohol predávať, mrzačiť či dokonca beztrestne zabiť vlastného potomka. Ešte bežnejšie bolo zabíjanie detí nepriateľa. V tej dobe si deti rímskej šľachty nikdy neboli isté životom. Hrozilo im nebezpečenstvo nielen od vlastného otca, ale v závislosti od politického postoja ich otca aj od nepriateľov ich otca (porov. Schneider, D. – Macey, S., s. 93).

(Pokračovanie)

 

Karol Dučák