24. marca 2014

Prípad odvolaného arcibiskupa

Karol Dučák

Hodnotenie v súvislostiach

Karol Dučák
Keď bolo nedávno avizované vydanie knihy pátra Šebastiána Laba SJ pod názvom „Róbert Bezák – Pravda o odvolanom arcibiskupovi“, dúfal som, že sa mnohým ľuďom konečne otvoria oči a oni spoznajú celú pravdu o neposlušnom emeritnom trnavskom arcibiskupovi. O to väčším šokom pre mňa bola informácia, že sa od tohto počinu p. Šebastiána Laba SJ dištancovala jeho vlastná rehoľa.

Nechápem, prečo má slovenská provincia Spoločnosti Ježišovej problém postaviť sa za svojho pátra a spisovateľa. Spoločnosť Ježišovu od samého jej vzniku v roku 1540 charakterizuje absolútna poslušnosť pápežovi. Očakáva sa teda od tejto rehole, že bude všetkými prostriedkami obhajovať pápeža a pri každej príležitosti zdôrazňovať nevyhnutnosť disciplíny v Katolíckej cirkvi, predovšetkým zo strany aktívnych teológov v dušpastierskej službe. V tomto smere sa Róbert Bezák mnohokrát prehrešil. Označenie neposlušný arcibiskup vôbec nie je prehnané a nepovažujem ho ani za urážku Róberta Bezáka, ale za suché konštatovanie faktov. Všetky jeho prehrešky voči disciplíne, povinnej v prípade vysokopostaveného katolíckeho teológa, veľmi presne charakterizoval p. Šebastián Labo SJ a ja ich tu nemienim podrobne rozoberať. Nechcem však emeritnému arcibiskupovi Bezákovi krivdiť, preto sa budem podrobnejšie zaoberať niektorými aspektmi jeho kauzy.
Je na mieste otázka: Mal bývalý arcibiskup po svojom odvolaní právo brániť sa? Odpoveď je jednoznačná, a v tom sa zrejme zhodneme všetci. Každý má právo brániť sa. Dôležitá je však forma a spôsob obhajoby. A ja som presvedčený, že v tomto pán Róbert Bezák vážne pochybil. Mnohí jeho obhajcovia, napríklad bratia Mikloškovci, použili paralelu z dejín jezuitskej rehole a poukazovali na to, že keď bola v roku 1773 zrušená Spoločnosť Ježišova, jej vtedajší generál Lorenzo Ricci sa tiež bránil. Je to pravda, lenže zároveň je nutné dodať, že v spôsobe obhajoby Lorenza Ricciho a pána Róberta Bezáka sú diametrálne rozdiely.
Róbert Bezák neraz prejavil sklamanie nad tým, že sa ho ostatní slovenskí biskupi nezastali. Vyjadril dokonca pochybnosť o tom, či bol pápež dostatočne podrobne informovaný o jeho pôsobení na poste trnavského arcibiskupa. Čo bolo najhoršie, na verejnosti sa stali notoricky známymi jeho nie najšťastnejšie mediálne vystúpenia. Zvlášť vyjadrenia na adresu jeho predchodcu boli prinajmenšom nevhodné. Na hlavu emeritného arcibiskupa Jána Sokola sa už vzniesli mnohé nedokázané obvinenia, ktoré značne poškodili jeho morálny kredit v očiach verejnosti. Lenže v slušnej spoločnosti platí prezumpcia neviny a kým tieto obvinenia nebudú nespochybniteľne dokázané, som povinný považovať pána emeritného arcibiskupa Sokola za morálne bezúhonného. Ale ak by aj bola pravdivá čo len časť obvinení na jeho adresu, je prinajmenšom nevhodné riešiť ich prostredníctvom bulvárnych masmédií.
Nie je to tak dávno, čo som po vydaní mojej knihy o jezuitskom štáte v Paraguaji povedal jednému slovenskému biskupovi v osobnom rozhovore okrem iného toto: „Ako si máme my, veriaci, vážiť slovenského biskupa, keď jeden slovenský arcibiskup nevyberaným spôsobom uráža iného slovenského arcibiskupa v bulvárnom masmédiu?!“ Onen biskup sa v tomto prípade stotožnil s mojím názorom.
A propos, mediálne vyjadrenia pána emeritného arcibiskupa Bezáka! Za všetky by som sa zmienil trebárs o jeho verejne prezentovanom stanovisku o večnom zatratení a pekle, ktoré koketovalo s herézou. A mohol by som uviesť mnohé ďalšie. Ale toto tu nechcem priveľmi rozpitvávať. Ide mi o princíp.
Pán emeritný arcibiskup zrejme podcenil silu bulvárnych masmédií. Ľudia, ktorí v týchto médiách pracujú, striehnu na senzácie. Dokážu vybičovať emócie a vytvoriť ovzdušie, ktoré účastníkov diskusie strhne k vyjadreniam, ktoré by za normálnych okolností nikdy nepovedali. Je to pasca, do ktorej nespadne len mimoriadne skúsený diskutér s nadhľadom. Sú iné masmédiá, ktoré sú omnoho vhodnejšie na prezentovanie stanovísk Katolíckej cirkvi. Toto však Róbert Bezák evidentne nepochopil.
Natíska sa otázka, v čom bol spôsob obhajoby bývalého generálneho predstaveného jezuitov Lorenza Ricciho odlišný od obhajoby emeritného trnavského arcibiskupa. Lorenzo Ricci bol tragickou postavou dejín a po svojom nespravodlivom odvolaní sa naozaj bránil. Lenže nikdy nekritizoval biskupov či iných predstaviteľov Cirkvi za to, že sa ho nezastávali. Nespochybnil ani svojprávnosť pápeža Klementa XIV. v jeho konaní, hoci na to mal pádny dôvod. Klement XIV. totiž konal pod nevyberaným politickým nátlakom a evidentne proti svojej vôli. Vtedajšie európske panovnícke dvory od neho nekompromisne požadovali zrušenie Spoločnosti Ježišovej a rod Bourbonovcov dokonca pápeža vydieral hrozbou odštiepenia od Ríma. V snahe zabrániť možnému rozkolu vydal najvyšší predstaviteľ Katolíckej cirkvi s ťažkým srdcom breve „Dominus ac redemptor“, ktorým dňa 21. 7. 1773 zrušil Spoločnosť Ježišovu.
Lorenzo Ricci bol ako generálny predstavený rehole spolu s najbližšími spolupracovníkmi uväznený v Anjelskom hrade, kde strávil viac ako dva roky do svojej smrti v roku 1775.
Päť dní pred svojou smrťou si žiadal sväté sviatosti a zároveň pred prítomnými strážcami a duchovnými prečítal svoje vlastné vyhlásenie:
„Keďže neviem, kedy sa Bohu zapáči povolať ma k sebe, no viem iste, že vzhľadom na môj pokročilý vek a množstvo, dlhé trvanie a veľkosť mojich utrpení je tento čas už blízko, to všetko ma napomína, aby som už vopred splnil svoje povinnosti. Môže sa totiž ľahko stať, že mi ich moja posledná choroba znemožní splniť na smrteľnej posteli. Odchádzam zo zeme a pripravujem sa predstúpiť pred sudcovskú stolicu neomylnej Pravdy a Spravodlivosti, k poslednému súdu Najvyššieho. Po dlhom a zrelom uvažovaní, po poníženej modlitbe k môjmu najmilosrdnejšiemu Spasiteľovi a hroznému Sudcovi, aby nedopustil, žeby som sa, najmä v niektorom z posledných činov svojho života, dal strhnúť vášňou alebo zatrpknutosťou, alebo nejakou vnútornou náklonnosťou, alebo hriešnym zámerom, ale aby som sa dal viesť iba presvedčením, že je mojou povinnosťou vydať svedectvo pravde a nevinnosti, vydávam tieto vyhlásenia a svedectvá:
Po prvé, vyhlasujem a uisťujem, že zrušená Spoločnosť Ježišova nedala nijaký dôvod a podnet na svoje zrušenie. Vyhlasujem to a vydávam o tom svedectvo s tou morálnou istotou, akú môže mať predstavený, ktorý je dobre informovaný o tom, čo sa deje v jeho reholi.
Po druhé, vyhlasujem a vydávam svedectvo, že som nedal ani najmenší dôvod a príčinu k svojmu uväzneniu. Vyhlasujem a svedčím o tom s najvyššou istotou a jasnosťou, ktorú má každý o svojich vlastných činoch. Vydávam toto druhé osvedčenie iba preto, lebo je to potrebné pre dobré meno zrušenej Spoločnosti Ježišovej, ktorej som bol predstaveným.
Nemyslím, že na základe týchto vyhlásení by som mohol ja alebo niekto iný usudzovať, že by bol pred Bohom zhrešil ktokoľvek z tých, čo spôsobili Spoločnosti Ježišovej alebo mne samému túto nespravodlivosť. Myšlienky ľudí pozná iba Boh. On jediný vidí omyly ľudskej duše a vie, či sú také, že ospravedlňujú od hriechu; on jediný pozná motívy skutkov a takisto aj úmyslu, s akým sa veci vykonávajú, i pocity srdca, ktoré také činy sprevádzajú. A preto, že zloba alebo nevinnosť vonkajšieho činu závisí od všetkých týchto vecí, prenechávam tento súd na Boha, ktorý bude skúmať ľudské myšlienky i činy.
A plniac svoju kresťanskú povinnosť vyhlasujem, že som s pomocou Božou vždy odpúšťal a úprimne odpúšťam aj teraz tým, čo ma trápili a spôsobovali mi krivdu, a to najprv tými všetkými zlami, ktorými zasypávali Spoločnosť Ježišovu, a všetkou prísnosťou, ktorú použili proti jej členom; po druhé, že zničili menovanú Spoločnosť a to za takých okolností; po tretie, že ma uväznili a pridali k tomu iné príkoria a tak spôsobili ujmu na mojom dobrom mene. Všetko toto sú skutočnosti verejne a všeobecne známe po celom svete. Prosím Boha, aby mi najsamprv podľa svojej dobroty a milosrdenstva a pre zásluhy Ježiša Krista odpustil moje premnohé hriechy, a potom aby všetkým pôvodcom a spoluvykonávateľom menovaných ziel a skrivodlivosti udelil odpustenie. S takým zmýšľaním a s touto modlitbou v srdci chcem zomrieť.
Napokon prosím a zaprisahávam každého, komu sa dostane do rúk toto moje vyhlásenie a osvedčenie, aby ho, pokiaľ to od neho závisí, zverejnil v celom svete. Prosím a zaprisahávam ho v mene všetkých požiadaviek ľudskosti, spravodlivosti, kresťanskej lásky, ktoré nech každého pohnú, aby splnil túto moju vôľu a žiadosť.“
Lorenzo Ricci (Citované podľa: KRAPKA, Emil – MIKULA, Vojtech. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU. Cambridge: Dobrá kniha, 1990. 526 s. ISBN 0-919865-56-9, s. 281)
Ako vyplýva z textu vyhlásenia, Riccimu nešlo o obhajobu vlastnej osoby, ale Spoločnosti Ježišovej. Jednoznačne o tom svedčia tieto jeho vety: „Po druhé, vyhlasujem a vydávam svedectvo, že som nedal ani najmenší dôvod a príčinu k môjmu uväzneniu. Vyhlasujem a svedčím o tom s najvyššou istotou a jasnosťou, ktorú má každý o svojich činoch. Vydávam toto druhé osvedčenie iba preto, lebo je to potrebné pre dobré meno zrušenej Spoločnosti Ježišovej, ktorej som bol predstaveným...“
Ricci nikdy nikde nekritizoval predstaviteľov Cirkvi, že sa ho nezastali. Nikdy nepovýšil vlastný záujem nad blaho Katolíckej cirkvi a neurobil nič také, čo by mohlo poškodiť jej dobré meno. Vydal úchvatné svedectvo vernosti biskupovi rímskej cirkvi napriek tomu, že jeho odvolanie bolo do neba volajúcou krivdou. Keď mu preláti 16. augusta 1773 prečítali breve „Dominus ac redemptor“ a opýtali sa ho, či sa mu podriaďuje, generál jezuitov odvetil: „Čo nariadil pápež, musí byť každému sväté.“ (Citované podľa: KRAPKA, Emil – MIKULA, Vojtech. DEJINY SPOLOČNOSTI JEŽIŠOVEJ NA SLOVENSKU. Cambridge: Dobrá kniha, 1990. 526 s. ISBN 0-919865-56-9, s. 280).
Pred svojou smrťou napísal Ricci aj list najvyššiemu predstaviteľovi Katolíckej cirkvi, v ktorom okrem iného píše:
„Ak pápežovo milosrdenstvo neoslobodí nešťastného prosebníka od pomalého umierania, potom prosí Boha, aby si ho k sebe čím skôr povolal, život Jeho svätosti však predĺžil o mnoho rokov na veľké dobro Cirkvi.“ (Citované podľa: KOMOROVSKÝ, Ján. Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja  /Realizácia utópie/. Nitra: Spoločnosť Božieho Slova, 2007. 146 s. ISBN 978-80-85223-80-4, s. 124).
Ak by sa emeritný arcibiskup Bezák aspoň trochu inšpiroval takýmto prístupom, bolo by to pre zachovanie jeho dobrého mena určite oveľa užitočnejšie ako jeho nevyvážené vystúpenia v bulvárnych masmédiách. Ostatne, ak by som aj uznal, že sa mu udiala krivda, musím zdôrazniť, že by nebol prvý a ani posledný, komu katolícka vrchnosť ublížila. A vzápätí dodávam, že mnohí iní bezpochyby utrpeli omnoho väčšiu krivdu. O jednom z nich, Lorenzovi Riccim, som už písal. No tento trpiteľ nebol jediný, kto musel znášať príkorie od svojej vlastnej Katolíckej cirkvi. Bola ich celá plejáda. Spomeňme aspoň dva z tých známejších prípadov.
Svätý Ján z Kríža (1542–1591) prežil obzvlášť pohnutý život. Rodák z mestečka Fontiveros v strednom Španielsku sa v roku 1563 stal karmelitánom a prijal rehoľné meno Ján od sv. Mateja. V roku 1567  bol vysvätený na kňaza. Keďže v tej dobe karmelitánska rehoľa už nemala svoju pôvodnú prísnosť, rozhodol sa vstúpiť do prísnejšieho rádu kartuziánov. V tom čase sa však stretol s Teréziou z Ávily, ktorá sa ho snažila prehovoriť, aby ostal v karmelitánskej reholi, pokúsil sa o jej reformu a vrátil jej pôvodnú prísnosť.
Ján po istom váhaní napokon zostal a v júni 1568 so súhlasom predstavených založil nový kláštor v chudobnom dome na ceste z Ávily do Mediny. Začínal spolu s dvoma spoločníkmi, no postupne sa pridávali ďalší karmelitáni, ktorí chceli žiť podľa pôvodných pravidiel rádu. 28. novembra 1568  títo rehoľníci zložili sľuby podľa novej reguly a zmenili si mená. Ján prijal nové rehoľné meno Ján z Kríža. Stal sa predstaveným a založil ďalšie tri kláštory. V roku 1577 sa však proti nemu vzbúrili nereformovaní karmelitáni. Násilím ho odvliekli z Ávily a uväznili ho vo svojom kláštore v Tolede, kde ho trýznili ako svätuškára, novátora a rušiteľa pokoja. Dostával len kúsok chleba denne. Až po ôsmich mesiacoch sa Jánovi podarilo ujsť.
Neskôr sa uchýlil do kláštora El Calvario a stal sa jeho predstaveným. Medzičasom pápeži Gregor XIII. a Sixtus V. podnikli dôležité kroky pre osamostatnenie reformovaných karmelitánov. Ján z Kríža zastával dôležité funkcie v tejto osamostatňujúcej sa vetve rehole a v roku 1588 sa stal predstaveným ústredného kláštora v Segovii. Potom však prišli nové ťažké skúšky. Pozbavili ho všetkých funkcií a poslali ho ako obyčajného brata do chudobného kláštora, aby sa tam kajal. Ani tam však nemal pokoj. Zakrátko ochorel a tak sa vybral liečiť do kláštora v Ubede, kde bol priorom jeho najväčší kritik. No hoci znášal tvrdé zaobchádzanie a ponižovanie, nikdy sa nesťažoval. Dokonca sa všetkým vrátane priora ospravedlňoval za nepríjemnosti spojené s jeho chorobou. Zomrel v tichosti ako neznámy mních 14. decembra 1591 vo veku 49 rokov. Správa o jeho smrti sa však rozniesla ako blesk a na jeho pohrebe sa zúčastnilo mnoho šľachty aj duchovenstva. Jeho zásluhy boli ocenené až posmrtne.
Aj iní veľkí svätci sa vo svojom živote stretávali s nepochopením vlastnej Katolíckej cirkvi. Platí to napríklad o sv. pátrovi Piovi. Zaiste nikto nepochybuje o svätosti tohto stigmami vyznačeného svätca. Lenže jeho postavenie nebolo vždy ľahké. V rokoch 1931 až 1933 mal dokonca zakázané verejne slúžiť svätú omšu a spovedať. No veľký svätec prijal túto krivdu s pokorou a odovzdanosťou do vôle Božej. Takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Najväčší svätci Katolíckej cirkvi pokorne znášali príkorie od svojich predstavených v záujme zachovania jednoty a dobrého mena Cirkvi, ktorú vrúcne milovali.
Pre všetky uvedené dôvody musím sa verejne zastať p. Šebastiána Laba SJ a zároveň vyjadriť údiv a sklamanie z postupu slovenského provincialátu Spoločnosti Ježišovej.
::
Autorom príspevku je spisovateľ a publicista Karol Dučák.
::

21 komentárov:

  1. Anonymný25.3.14

    Nuz ta kniha od Seba Laba je naozaj kontraverzna
    prinasa nove pohlady ale niektore argumentuje nedostatocne
    te vyraz "hranici s herezou" nie je primerany vzhladom na to ze Bezak cerpal zo Scota Hahna a Jozepha Ratzingera a tiez C.S.Lewisa
    vytykat herezu by bolo skor vhodne tymto autorom
    ale podla mna to nie je hereza len ine vyjadrenie duchovnych skutocnosti
    v kazdom pripade sa sa mal teraz Seby Labo prejavit ako spravny jezuita a posluchnut rozkaz predstaveneho, ktory istotne vie co robi a preco

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Anonymný25.3.14

    Ale ved R. Bezak teraz pokorne medituje v klastore v Taliansku a pokorne a kontemplativne preziva udel, ako pokorne prijat nepravost voci svojej osobe.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Anonymný25.3.14

    Ako sa dostať k spomínanej knihe pátra Laba?
    Dávam k dispozícii odkaz:
    http://www.magnificat.sk/wp-content/uploads/2014/03/Sebastian-Labo-Bezak-rukopis-imprimatur-2.pdf

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Anonymný30.5.14

    Iba jedna poznámka, aj Pavol kritizoval Petra pred všetkými za jeho zlé správanie sa, viď Galstským 2 kap., prečo ešte stále trváte na neomylsnosti pápeža? On nemohol urobiť chybu pri odvolaní Bezáka? Je on (pápež) viac ako Peter? tiež nemôže robiť omyly? Peter 3y zradil a predsa mu bolo odpustené.... tá neomylnosť Pápeža je scestná... však iba tie škandály s vatikánskou bankou sú do neba volajúcou hanbou, a vy sa ešte stále hráte na svätú rímsku cirkev , hanba vám,

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Konštatujem, že zase dochádza mäteniu pojmov v problematike neomylnosti Katolíckej cirkvi, resp. pápežov. V záujme vyčistenia diskusného priestoru ponúkam jasný, precízny a komplexný odborný výklad, ktorý – dúfam – definitívne oddelí pravdu od dohadov, poloprávd i vyslovene skreslených informácií.
      Takže ako je to s tou neomylnosťou? Katolícka cirkev je neomylná vo veciach viery a mravov. Nositeľom neomylnosti je Magistérium Cirkvi, teda Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý tvoria biskupi na čele s pápežom. Učiteľský úrad Cirkvi učí neomylne na všeobecnom koncile (mimoriadne Magistérium), ale aj v období mimo koncilov (riadne Magistérium). Ježiš predsa povedal prvým biskupom, apoštolom, na čele s prvým pápežom Petrom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)
      Tak, ako bol Ježiš so zhromaždením apoštolov na čele s prvým pápežom Petrom, tak bol s Magistériom Cirkvi počas celých nasledujúcich storočí jej existencie. Neomylnosť Cirkvi nie je dielom ľudskej múdrosti, alebo učenosti, ale výsledkom účinkovania Ducha Svätého v Cirkvi, jeho sústavnej asistencie Magistériu Cirkvi. Ježiš predsa povedal apoštolom okrem iného aj toto: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás.“ (Jn 14, 16-17) A na inom mieste: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...“ (Jn 16, 13)
      Ježiš Kristus nikdy nehovoril do vetra. Každé jeho slovo malo hlboký zmysel a večnú platnosť. Ježiš Kristus svojimi slovami zaručil neomylnosť zhromaždenia biskupov na čele s pápežom. Nie však neomylnosť jednotlivých biskupov. Vieme, že medzi apoštolmi bol aj zradca, Judáš. Jednotliví biskupi nie sú neomylní učitelia viery a mravov. Iba zhromaždenie biskupov na čele s pápežom, teda Učiteľský úrad Cirkvi, dáva záruku neomylnosti pri dodržaní určitých podmienok. Magistérium Cirkvi môže bez obmedzenia hlásať pravdy, ktoré čerpá zo Svätého písma a z ústneho podania. Dogmy, ktoré vyhlasuje, nie sú novým učením, iba slávnostnou deklaráciou niektorej zjavenej pravdy.
      Neomylný je aj samotný pápež, ale jeho neomylnosť je prísne ohraničená presne stanovenými podmienkami. Pápež je neomylný iba vtedy, ak vyhlasuje nejaké učenie viery a mravov ex cathedra.
      Pápežovo učenie „ex cathedra“ má isté podmienky:
      1. Pápež je neomylný len v učení viery a mravov.
      2. Vtedy je neomylný, keď učí ako najvyšší učiteľ a pastier Cirkvi všeobecnej (keď chce použiť túto svoju najvyššiu moc v učení).
      3. Je potrebné, aby ako najvyšší učiteľ Cirkvi chcel zaviazať celú všeobecnú Cirkev (nie napr. len svoju rímsku diecézu).
      4. Pápež musí chcieť vyhlásiť učenie viery a mravov s konečnou platnosťou (definovať).“ (Malý teologický lexikon. Bratislava: Spolok Svätého Vojtecha v Trnave /v Cirkevnom nakladateľstve Bratislava/, 1977, s. 96–97)
      Ex cathedra doslova znamená: z katedry. Ak pápež hlása čosi ex cathedra (z katedry), hlása to ako učiteľ Cirkvi, nie ako súkromná osoba, človek. Vtedy hlása nie svoje osobné názory, ale nejaké učenie viery. Neomylnosť pápeža neznamená, že je neomylná pravda to, čo pápež prehlási počas audiencie, zahraničnej cesty, tlačovej konferencie, pri rozhovore s osobnosťami, či radovými veriacimi, alebo pri hocakej inej príležitosti. Pápež sa môže mýliť v otázkach politických a vo všetkých oblastiach ľudského poznania.

      Odstrániť
    2. Ako som už povedal, pápež sa môže mýliť v otázkach politických a vo všetkých oblastiach ľudského poznania.
      Dokazuje to ostatne aj prípad sv. Jána Nepomuckého. Je všeobecne známe, že bula pápeža Benedikta XIII., ktorou vyhlásil pražského mučeníka za svätého, obsahuje chybný dátum jeho smrti. Celé nedorozumenie zavinil v roku 1480 dekan pražskej metropolitnej kapituly Ján z Krumlova, ktorý namiesto roku 1393 zapísal do záznamov omylom rok 1383 ako rok smrti mučeníka. Posunul tak celú udalosť o desať rokov skôr. Tento chybný dátum preberali potom ďalší kronikári, ba kronikár Václav Hájek z Libočan nasadil korunu všetkým zmätkom tým, že vymyslel hypotézu o jestvovaní dvoch pražských mučeníkov Jánov, z ktorých jeden zomrel v roku 1383 a druhý v roku 1393. Pritom mučeníkov hrob vo svätovítskej katedrále patrí podľa kronikára Jánovi Nepomuckému, ktorý zomrel v roku 1383 ako mučeník spovedného tajomstva.
      Ďalšie zmätky do kauzy vniesol v roku 1668 svätovítsky kanonik Ján Ignác Dlouhoveský, ktorý vo svojom latinsky písanom spise o svojom predchodcovi Jánovi Nepomuckom uviedol chybne nielen rok, ale aj deň smrti, takže namiesto správneho údaja 20. marca 1393 stanovil nesprávny údaj – 16. máj 1383. A tento dátum sa dostal aj do pápežskej buly.
      Až od roku 1747 sa začali objavovať spisy, ktoré odhalili všetky nezrovnalosti a definitívne stanovili správny dátum smrti svätca na 20. marec roku 1393. Keďže však bol Ján Nepomucký svätorečený v roku 1729, teda pred definitívnym odhalením pravdy, dostal sa aj do pápežskej buly chybný dátum smrti pražského mučeníka. Aj tento prípad jasne dokazuje omylnosť pápeža v svetských veciach. Pápež predsa nebol prorok, ani jasnovidec. Nemohol vedieť o tom, že v dokumentoch, ktoré dostal k dispozícii, je uvedený chybný dátum smrti pražského mučeníka. Ale veď nie dátum smrti bol rozhodujúci pre svätorečenia Jána Nepomuckého. Podstatné bolo, že žil ako svätec a zomrel ako mučeník. A keďže boli zaznamenané aj zázraky na príhovor pražského mučeníka, proces svätorečenia Jána Nepomuckého bol v absolútnom poriadku, hoci aj s chybným dátumom úmrtia.
      Neomylnosť pápeža a Katolíckej cirkvi je teda limitovaná prísnymi a presne stanovenými pravidlami. Len ich správnym výkladom predídeme zbytočným zmätkom a nežiaducim emóciám.

      Odstrániť
    3. Anonymný7.11.15

      Dovolim si doplniť, ak sa neurazite... papež je neomylný aj MIMO excathedra. Porovnaj Lumen Gentium 25 (2VK) Je to nový a posledný Koncil, ktorý platí - ak niekto neuznava tento Koncil. A to prave preto, lebo Koncil je platný, ked ho pravoplatne zvolal papež. Aj to patri do výhrady neomylnosti papeža-lebo jedine jemu tato uloha bola dana Bohom. Keby ju mal aj niekto iný, potom by sa nedalo hovoriť o jedinečnosti a neomylnosti.

      Odstrániť
  5. Pán Dunčák!
    Nemám problém súhlasiť s Vaším postojom k odvolaniu arcibiskupa R. Bezáka. Rozhodnutie pápeža som prijala s rešpektom a kroky pána arcibiskupa s veľkým rozčarovaním. Neviem sa však stotožniť s Vašou kritikou slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej a jej predstaveného kvôli ich postoju k samizdatu už nebohého Š. Labu. Po prečítaní ani nie celého textu sa stotožňujem s ich odmietavým stanoviskom. Kritiku je možné napísať aj slušným, vecným a objektívnym spôsobom, ale práve toto v texte Š. Labu nenachádzam. Mravokárny, posudzujúci, odsudzujúci a značne osočujúci text by nikdy nemal vyjsť z pera kresťana katolíka a tobôž nie z pera jezuitu, ktorý istú časť života strávil v blízkosti sv. Jána Pavla.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nebudem sa vyjadrovať za autora článku, ale musím opraviť: autorovo meno je správne Karol DUČÁK.

      Odstrániť
  6. Anonymný17.6.14

    Ak súhlasíte s p. Šebastiánom Labom, je mi Vás ľúto,dajte sa liečiť alebo sa nehláste ku kresťanstvu. Škoda,že jemu nemal kto s jeho úprimnou kresťanskou nenávisťou pomôcť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák18.6.14

      Predovšetkým je potrebné súhlasiť s pravdou a ja som presvedčený, že tá bola na strane p. Laba. Možno boli jeho vyjadrenia trochu ostrejšie, ale nemal som pocit, žeby v nich bola nenávisť. Pravda je proste niekedy bolestivá a zraňuje.

      Odstrániť
    2. Neviem, komu ste odpovedali, pán Dučák, ale nesúhlasím. Pravda,nemá zraňovať, ale oslobodiť. Tak nám to predsa povedal Ježiš. Pravda, ktorá odhaľuje zlo a ponúka sa verejnosti, je osočovaním. Ohováranie by to bolo v tom prípade, keby páter Š. Labo písal pravdu od a po zet. Vaše presvedčenie sa opiera o tvrdenia, ktoré si nemáte ako overiť. Toto sú veľmi vážne veci, v hre je česť a povesť človeka, teraz už aj nebohého pátra. Takže všetky obvinenia mali zostať vis-a-vis a mali byť vzaté do hrobu. Vychádzam z toho, že takto sa rozhodol Vatikán - dôvody nezverejňovať a to malo byť záväzné aj pre pátra Labu. Preto vašu verejnú kritiku slovenskej provincie rehole jezuitov považujem za neoprávnenú.

      Odstrániť
  7. Karol Dučák24.6.14

    Milá pani Mária Č., Váš prístup si vážim, lenže uvedomme si, kto bol ten, čo sústavne porušoval zákaz Svätého stolca vystupovať pred médiami. Bol to práve emeritný arcibiskup Bezák, ktorý sústavne vnášal nepokoj do slovenskej Katolíckej cirkvi svojimi vystúpeniami v televízii a bulvárnych masmédiách. Vytvoril dojem, že on jediný je spravodlivý a všetci ostatní mu krivdia. Tým pán emeritný arcibiskup napáchal v slovenskej spoločnosti toľko zla, že si to snáď ani sám neuvedomoval. Nadlho rozdelil slovenských katolíkov, ba vniesol nepokoj aj do katolíckych rodín. Nemusím ísť ďaleko pre príklad. Keď moja manželka čítala môj článok, ku ktorému teraz diskutujeme, dala mi jasne najavo svoj nesúhlas. Ona v tejto kauze stojí jednoznačne na strane emeritného arcibiskupa Bezáka, ja stojím na strane pápeža. Ako ostatne vždy. Ak by bol emeritný arcibiskup Bezák dodržal zákaz vystupovať v masmédiách a donekonečna nerozoberal detaily kauzy, súhlasil by som s Vaším názorom. Ale keďže sa tak nestalo, považujem publikáciu pátra Šeba za správny počin, ktorý uviedol mnohé nezrovnalosti na správnu mieru.
    Z mojich postojov by mohol vzniknúť dojem, že som osobný nepriateľ pána Bezáka. V žiadnom prípade! Paradoxne – tento teológ mi bol spočiatku veľmi sympatický. Spomínam si, ako v jednom televíznom rozhovore spomínal na svoje zážitky z vojenskej prezenčnej služby. Jeho veliteľ sa ho vtedy údajne opýtal: „Vy ste kňaz? Veď vyzeráte ako Jánošík.“
    Často som sa neskôr rozosmial, keď som si na túto historku spomenul. Vtedajší pán arcibiskup mi bol dlhú dobu sympatický a správa o jeho odvolaní ma šokovala práve tak, ako zrejme každého veriaceho na Slovensku. Trvalo mi istú dobu, kým som sa zorientoval v situácii, ale čím viac pán Bezák rozmazával túto aféru v bulvári, tým viac som chápal, že sa ocitol na scestí. Preto musím trvať na svojom stanovisku bez toho, že by som snáď pociťoval osobnú nevraživosť voči pánu emeritnému arcibiskupovi, či jeho prívržencom. Naopak, prosím Pána, aby emeritného arcibiskupa priviedol na cestu pokánia a pomohol mu znovu zaujať post, ktorý zodpovedá jeho nesporným kvalitám.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Pán Duncák, ďakujem Vám za odpoveď. Nepovažujem Vás za osobného nepriateľa pána Bezáka, dokonca naše postoje k jeho mediálnym výstupom, aj k reakciám na odvolanie - sú identické. Napriek tomu pokladám postoj jezuitov za dobrý. Ani vy, ani ja sme predsa nepotrebovali k tomu, aby sme si vytvorili zhodný názor na kauzu odvolania v zmysle Roma locuta, causa finita informácie Š.Labu, a to zďaleka nie sme jediní. Dôvod, ktorý uvádzate (mediálne vystúpenia arcibiskupa) nie je podľa môjho názoru dôvodom pre zverejnenie kritiky, ktorá nijako nespĺňa kritériá pre pomenovanie: kresťanská. Podľa môjho názoru ľudia časom pochopia, na ktorej strane je pravda a spravodlivosť aj bez takých protirečivých publikácií, za akú považujem aj prácu Š. Labu. Spoľahlivou skúškou je testovanie podľa ovocia. Je to síce časove náročný test, ale istý.
    Prajem Vám všetko dobré.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Karol Dučák13.7.14

      Aj ja Vám prajem všetko dobré, pani Mária, len si akosi neviete zvyknúť na moje priezvisko. Volám sa Dučák. Inakšie ďakujem za Váš názor a osobnú angažovanosť.

      Odstrániť
  9. Anonymný30.7.14

    Nejsem diskutujícím v internetových diskusích. Ale občas si je proběhnu. Je to často hodně na bednu. A nejstrašnější jsou zanícené a zarputilé výklady a polemiky některých osob, přesvědčených o své osvícenosti. Dostal jsem se náhodou i k tomuto článku a diskusi. (Manželce pana Dučáka tedy nezávidím.)
    "Predovšetkým je potrebné súhlasiť s pravdou a ja som presvedčený, že tá bola na strane p. Laba. Možno boli jeho vyjadrenia trochu ostrejšie, ale nemal som pocit, žeby v nich bola nenávisť. Pravda je proste niekedy bolestivá a zraňuje."
    Často mám pocit, že pisatelé si své příspěvky po sobě ani nepřečtou, natož aby se nad nimi zamysleli. Takže p. Labo napíše, že v p. Bezákovi byl zlý duch, pan Dučák je přesvědčen, že je to pravda, nemá naopak pocit, že by šlo o nenávist a všechno je to jasné. P. Labo má pravdu ...
    No, a klasika (záměna příčin za následky): Nepokoj ve slovenské společnosti způsobil kdo? Ti, kteří provedli prapodivné harakiri? Ti, kdo zatloukali a zatloukají? Apod. No, samozřejmě, že ne!!! Nepokoj přece způsobil ten, kdo se nad oním harakiri a zatloukáním podivoval a tak je romazával atd. ...
    Ovšem vše marné. Komu Pán nenadělil ...
    Dobrou noc.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Anonymný2.9.14

    Pán Dučák,
    Vy ste typická obeť zákernej vypočítavosti pátra Laba. Vsadil na svoje známe meno, skúsenosti s písaním a zjavné klamstvá posunul širokej slovenskej verejnosti ako Pravdu o odvolanom arcibiskupovi. A potom sa títo jeho čitatelia čudujú, že tí trnavčania, ktorí chodievali na Hodiny s arcibiskupom venované napr. Jánovi Pavlovi II. a jeho encyklikám, protestujú proti Labovým tničím nepodloženým tvrdeniam, že pohŕdal mŕtvym pápežom.
    Skúste si pozreiť tento List pre pátra Laba na tejto stránke
    http://www.robertbezak.eu/news/pravda-o-arcibiskupu-bezakovi-/
    a zamyslieť sa nad tým, či naozaj nenájdete v citovaných výrokoch pátra ako hybnú silu nenávisť.
    A ešte jedna poznámka:
    Arcibiskup Bezák nepochybne vedel o desiatkach udaní od jedného z neúspešných kandidátov na post arcibiskupa. Poznal dôvody, pre ktoré bola nežiadúca výmena starého a nevládneho trnavského dekana. Nikdy nezverejnil závažné informácie, ktoré mal od členov trnavskej farskej rady. Bol si vedomý, že keď zničia jeho, padnú aj iní - ktorí dva dni po jeho odvolaní dostali výpovede predpripravené J. Čarnogurským ml. Vedel, že svojím odstúpením by dobrovoľne ustúpil ZLU. A to bolo v rozpore s jeho svedomím. A keďže celá kauza neprebehla tak hladko, ako by si niektorí želali, je potrebné vo finále zničiť aj jeho povesť ako kňaza. A práve tomu poslúžil páter Labo. V knihe klame vedome, dobrovoľne a vo veľmi vážnej veci - a s tým odišiel na druhý svet. Rozhodne to nie je cesta hodná nasledovania (mimochodom, provinciál Jezuitov, ktorý s vydaním knihy nesúhlasil, už pár mesiacov provinciálom nie je).
    Arcibiskup Bezák je normálny človek - nie každý má vnútornú silu na zákernú podlosť reagovať ako svätec vo vzťahu k tým, ktorí ho mali rešpektovať a poslúchať. Aj on sa môže ľudsky nahnevať - hlavne ak po desaťročiach služby cirkvi jej predstavitelia bezvýhradne uveria osočovaniam a on nestojí svojim sudcom ani za rozhovor. Keby niekomu z okolia pátra Laba naozaj záležalo na jeho osude , na kolenách by prosil emeritného arcibiskupa, aby pátrovi odpustil. Ale taký sa zrejme zatial nenašiel.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Karol Dučák27.9.14

    Najdôležitejšou v tejto kauze nie je kniha pátra Laba. Pre mňa je najdôležitejšie vypátrať, ako sa vôbec mohlo stať, že pápež odvolal slovenského arcibiskupa, a vyvodiť z toho poučenia pre budúcnosť, aby sa podobná situácia – podľa možnosti - už nemohla zopakovať. Je možné, že som knihu pátra Laba idealizoval a že som takto aj ja urobil „prešľap“. Ak áno, ospravedlňujem sa za to. To však neznamená, že zásadne mením celkový názor na samotnú kauzu.
    Aby nevznikol mylný dojem, znovu zopakujem to, čo som už viackrát zdôraznil alebo aspoň naznačil. Nikdy som netvrdil, že je arcibiskup Bezák zlý človek, alebo snáď nehodný duchovný. Jeho odvolanie bolo aj pre mňa šokom. Určite som sa z toho nikdy netešil a určite by som bol šťastný, keby sa niečo také nikdy nebolo stalo. Lenže stalo sa a naša Katolícka cirkev z toho musí vyvodiť ponaučenie.
    Hovorí sa, že bez vetra sa ani lístoček na strome nepohne. Róbert Bezák má nesporne veľa pozitívnych vlastností, ale to neznamená, že je bezchybný. Ľutujem, ale musím znovu zopakovať, že sa dopustil mnohých chýb a tie sa neprepečú ani láskavým a zbožným duchovným. Zámerne sa nebudem vyjadrovať ku všetkým záležitostiam, ale len k tým najpálčivejším problémom.
    Predovšetkým, Róbert Bezák nezvládol komunikáciu s masmédiami a podcenil zhubný vplyv bulváru. Sám som čítal v tlači vyjadrenie pána Bezáka, že si nesadne za jeden stôl s emeritným arcibiskupom Sokolom. Ako je možné, že sa takéto vyjadrenie dostalo na verejnosť?! Slovenskí biskupi predsa nemôžu riešiť svoje spory cez masmédiá!
    Pre lepšie pochopenie uvediem skúsenosť z vlastného života. Počas vojenskej základnej služby som bol veliteľom družstva. Mali sme večne nazlosteného veliteľa práporu, ktorý nás neustále sekíroval. Ak však chcel kritizovať mňa alebo iných nižších veliteľov, nikdy to nerobil pre vojakmi, ale zavolal si nás nabok a tam nám dohováral. Aj ten veliteľ práporu, ktorý nijako nevynikal inteligenciou, si uvedomoval, že ak nám, nižším veliteľom, nemá podkopávať nohy a znižovať našu autoritu u obyčajných vojakov, nemôže nás kritizovať pred nimi. Avšak arcibiskup Bezák sa podľa takejto zásady zjavne neriadi! Ako si môžem ja ako radový katolík vážiť slovenského biskupa, ak si ho neváži iný slovenský biskup?! Ak si začnú slovenskí biskupi adresovať cez bulvárne masmédiá nechutné urážky, akú autoritu bude mať slovenský biskup? Veď ho potom neposlúchne ani malé dieťa!
    Alebo ďalší prípad. Pán emeritný arcibiskup v televízii vyjadril pochybnosť, či je pápež vôbec informovaný o tom, čo sa deje v slovenskej Katolíckej cirkvi. Ak by chcel niekto tvrdiť, že som len „typická obeť zákernej vypočítavosti pátra Laba“, môžem každého ubezpečiť, že som tento výrok počul na vlastné uši. Znovu sa pýtam: akú autoritu môže mať pápež v očiach radového katolíka, ak nemá dostatočnú autoritu v očiach slovenského arcibiskupa?! Ak Róbert Bezák verejne vyjadril pochybnosti o tom, či je pápež kompetentný arcipastier Katolíckej cirkvi, tak mohol rovno povedať, že pápež je nejaký starý, senilný dedko, ktorý je na pápežskom stolci len na to, aby nebol prázdny! Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale toto nie je spôsob vyjadrovania, hodný arcibiskupa! A ak už pán emeritný arcibiskup takúto pochybnosť mal, nemal sa s ňou prezentovať v bulvárnom médiu pre zrakmi divákov celého Slovenska, ba možno aj zahraničia. Také dačo by svätý páter Pio nikdy neurobil! Katolícka cirkev má prísnu hierarchickú štruktúru a ako prví ju musia dodržiavať predovšetkým duchovní!
    Ale aby som to nenaťahoval: aké poučenia teda vyplývajú z kauzy Róberta Bezáka?
    Poučenie č. 1: Nijaký predstaviteľ Katolíckej cirkvi nemôže verejne znižovať autoritu svojich kolegov a nadriadených.
    Poučenie č. 2: Problémy Katolíckej cirkvi sa neriešia pomocou bulváru. Toto je cesta do pekla.
    Poučenie č. 3: Pápežove rozhodnutia sa prijímajú bez najmenšieho odporu. Aj v tom prípade, že sú nespravodlivé! Treba ich chápať ako skúšku.
    Ak si slovenskí katolícki duchovní vezmú z prípadu aspoň tieto ponaučenia, potom nebude osobné utrpenie pána emeritného arcibiskupa zbytočné a všetkých nás to posunie dopredu.

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Souhlasím se vším, co píšete, pane Dučáku... všude kde působí zlo, se projevuje rozdělení a tato kauza rozmazaná v médiích i mimo hranice Slovenska, Církvi jen uškodila.
    Kde je pokora, přijetí, odpuštění, smíření? Kde je snaha o jednotu? Je mi z toho těžko a modlím se, aby se projevilo více křesťanských postojů mezi katolíky.
    Já děkuji za každý den a vše co mi Bůh dává jako dar. Někdy i věci těžké a nepochopitelné, nespravedlivé, ale to je právě ta příležitost přijmout nespravedlnost, vystoupit s pokorou a pomocí víry na kříž a nechat se spolu s Kristem ukřižovat. A On u toho neřekl jediné slovo, jen odpusť jim...
    Toť vše.
    Díky za váš web a názor.

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Anonymný16.7.15

    Jeden z komentarov hovori o krestanskom osocovani, ja by som upresnila, o katolickom osocovani...Bezak urcite nie je teolog ako Ratzinger... Je to jednoduchy veriaci duchovny, priamociary a nie je diplomat, co je na skodu. Neobranujem Bezaka, ale nepaci sa mi ako katolicka cirkev riesila tento problem. Podsuvanie klamstiev, utoky od chrbta,... Ved Kristus povedal: Vase ANO, nech je Ano a vase NIE nech je NIE.

    OdpovedaťOdstrániť
  14. Z tohto rozhovoru už hádam každému katolíkovi musí byť jasné, aký postoj má zaujať:

    http://domov.sme.sk/c/20068473/dovolme-dobru-vstupit-do-nasho-zivota.html

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.