Prvý slovenský arcibiskup v novodobých dejinách Slovenska

 

Karol Kmeťko

(K 150. výročiu narodenia Dr. Karola Kmeťka)

Významný cirkevný hodnostár, arcibiskup, publicista a spisovateľ Dr. Karol Kmeťko sa narodil 12. decembra 1875 v Dolných Držkovciach v okrese Bánovce nad Bebravou. Jeho otec, ktorý tam bol notárom, vychoval desať detí – päť synov a päť dcér. Dvaja zo synov sa venovali kňazskému povolaniu, Karolov brat Pavol bol dlhé roky profesorom na gymnáziu v Nitre a potom farárom v Dražovciach pri Nitre, a jedna z dcér bola milosrdnou sestrou, v Žiline a na okolí dobre známou ako sestra Bonifácia, predstavená Biskupského sirotinca v Žiline.

Ľudovú školu vychodil Karol Kmeťko v rodnej obci a gymnázium, na ktorom v roku 1895 zmaturoval, v Nitre. Ako výborného žiaka ho poslali na bohoslovecké štúdiá na univerzitu do Budapešti, odkiaľ sa vrátil ako národnostne uvedomelý Slovák. Za kňaza bol vysvätený 2. júla 1899 v staroslávnej Nitre.

Rok s Božím slovom

 

Jozef Porubčan, SJ: Myšlienky na každý deň

Trnava, Dobrá kniha, 1990

Páter Jozef Porubčan, SJ (1925–1998) bol za svojho života obľúbeným duchovným radcom a sprievodcom. Integrálnou súčasťou jeho kňazského pôsobenia bolo písanie náboženskej literatúry. Do knihy s názvom Myšlienky na každý deň vložil duchovné texty, ktoré môžu čitateľa viesť k hlbšiemu chápaniu kresťanského posolstva. Usporiadanie jednotlivých denných zamyslení vychádza zo štruktúry liturgického roka – počnúc adventom a končiac dňami okolo nedele Krista Kráľa.

Autor čerpá zo Svätého písma, predovšetkým z evanjelií, uvažuje o Ježišovom posolstve a jeho vplyve na náš svet, zaujíma sa o morálne dôsledky kresťanského učenia a hľadá spôsoby uplatnenia kresťanskej viery v osobnom i spoločenskom živote. Predstavuje sa ako kresťanský evolucionista, o Ježišovom príchode na tento svet hovorí ako o medzníku, ktorý „dáva evolúcii nový smer“, a vyjadruje presvedčenie, že smerovanie evolúcie určuje Duch Svätý: „Evolučná cesta tejto planéty je v dobrých rukách a zloba človeka je primalá, aby ju mohla vyšinúť z plánovanej dráhy.“ Úsilie o realizáciu pravdy a lásky nie je teda zbytočné.

Prijať svoj údel

 

ZÁPISNÍK je súčasťou PriestorNetu už pomerne dlho – všeličo sa v ňom nazbieralo a niečo z toho, nazdávam sa, stojí za opätovné pripomenutie. V tomto roku preto nepíšem nové časti, ale vyberám z textov, ktoré boli publikované v rokoch 2022 a 2023.

::

Úlohou človeka je prijať to, čo je nevyhnutné, a vykonať to, čo od neho žiada osud, teda prijať statočne svoj údel, v zmysle osobnom i spoločenskom. Človek musí alebo „tento osud milovať, alebo si s ohľadom na budúcnosť, na život, musí zúfať“ (Osvald Spengler: Zánik Západu). Spenglerove slová vyznievajú fatalisticky, ale nemusí to byť negatívne – záleží na tom, čo si pod pojmom osud predstavujeme, ako ho chápeme. Je to niečo vopred dané, nemenné, zdrvujúce? Alebo je to rámec, daný Prozreteľnosťou, v ktorom sa pohybujeme a v ktorom máme možnosť uplatniť svoje talenty?

Nedeľné slovo (349)

 

Pokánie a obrátenie

„V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ (Mt 3, 1–2)

Ján Krstiteľ bol drsným mužom púšte, posledným prorokom, ktorý ohlasoval Božiu vôľu a pripravoval cestu Mesiášovi. Žil asketicky a vystupoval zapálene, odvážne. Nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok, potravou mu boli kobylky a lesný med (porov. Mt 3, 4). Vychudnutý pôstom, ale pevný, šľachovitý, čistý a prostý hromovým hlasom volal: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu?! Prinášajte teda ovocie hodné pokánia... Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa“ (Lk 3, 7–9).

Stručný návod na prežitie

 

Ilustračná snímka: Ján Maršálek

Milan Hodál

Tak si to natlačme
raz navždy do hlavy:

Vtedy sa naša loď
do cieľa doplaví
a bude v bezpečí
nad čiarou ponoru,
keď vezme na cestu

Lásku a Pokoru.

Krížová cesta biskupa Jána

 

Ján Vojtaššák: Môj životopis

Bytča, Slovenský dejepisný spolok, 2025

„Hľa, ten Kmeť, knieža v trestaneckom šate,
životom nikdy nešiel po zamate...“
(Gorazd Zvonický)

V predslove štvrtého vydania autobiografie spišského biskupa Jána Vojtaššáka (1877–1965) historik František Vnuk okrem iného píše: „Biskup Ján Vojtaššák patrí medzi najvýraznejšie a najsvetlejšie osobnosti svojej doby. Bol oddaným synom Cirkvi, kňazom asketického života... V svojom správaní bol pevný, v princípoch nekompromisný, v obrane božských a ľudských práv neohrozený... Pre tieto vlastnosti bol obľúbený tými, čo mali šťastie ho poznať, a nenávidený nepriateľmi Cirkvi a národa.“ Oná nenávisť sa začala naplno prejavovať v roku 1945, keď sa k moci dostali „synovia sveta“. Komunistickí mocipáni rozpútali proti nemu štvavú kampaň, ktorá viedla až k jeho násilnému odvlečeniu z biskupského sídla a odsúdeniu vo vykonštruovanom procese: „Ján Vojtaššák, 74-ročný starec, bol odsúdený na 24 rokov žalára, konfiškáciu majetku, 500 000 korún pokuty a stratu občianskych práv.“

Verejný priestor

 

ZÁPISNÍK je súčasťou PriestorNetu už pomerne dlho – všeličo sa v ňom nazbieralo a niečo z toho, nazdávam sa, stojí za opätovné pripomenutie. V tomto roku preto nepíšem nové časti, ale vyberám z textov, ktoré boli publikované v rokoch 2022 a 2023.

::

Verejný, respektíve mediálny priestor je naplnený na prasknutie. Slová, zvuky, obrazy, tvrdenia proti tvrdeniam, plané reči, frázy, floskuly... Vždy sa nájde téma na pretras. Ale o čom sa to vlastne hovorí? Čo nám predkladajú politici, novinári, analytici, komentátori, celebrity?

Hovorí sa zväčša o nepodstatnom, alebo sú podstatné veci stavané do zlého svetla. Pravda bola nahradená klamorečou, prázdnym táraním o tolerancii a ľudských právach, o transparentnosti a boji proti korupcii.

Hmla liberalizmu, v ktorej sme sa ocitli, je horšia ako totalitná tma. Zahmlievanie evanjeliového posolstva vedie ku skaze.