Franz Werfel: Pieseň o Bernadette
Bratislava, Tatran, 1992
Po nemecky píšuci židovský spisovateľ Franz Werfel sa narodil v Prahe (1890), od roku 1917 žil vo Viedni a v roku 1938 emigroval cez Francúzsko do USA, kde aj zomrel (1945). Je autorom pomerne veľkého počtu literárnych prác: básní, noviel, románov, divadelných hier; za všetky spomeňme biografickú prózu Verdi (o slávnom talianskom hudobnom skladateľovi) a široko koncipovaný román Štyridsať dní Musa Daghu (zaoberajúci sa témou nepriateľstva medzi národmi). Zrejme najznámejšou, čitateľsky najúspešnejšou sa stala jeho kniha o Bernadete Soubirousovej, ktorej sa v Lurdoch zjavovala Panna Mária.
Pohnútky, ktoré viedli k napísaniu Piesne
o Bernadete, autor objasňuje v Osobnom úvode. Píše, že na
úteku pred postupujúcimi nemeckými vojskami sa spolu so ženou dostali do
mestečka Lurdy. Bolo to v roku 1940. Dúfali, že sa im podarí včas ujsť cez
španielske hranice a Pyreneje do Portugalska: „Takto ma Prozreteľnosť
priviedla do Lúrd. O ich zázračnej povesti som v tom čase toho veľa
nevedel. V tomto pyrenejskom mestečku sme sa skrývali niekoľko týždňov.
Bolo to strašné obdobie. Ale pre mňa malo mimoriadny význam, lebo som spoznal
zázračný príbeh dievčaťa Bernadety Soubirousovej a zázračných uzdravení
v Lurdoch. Istého dňa, keď som sa ocitol vo veľkej tiesni, zložil som
sľub: Ak sa dostanem z tohto zúfalého položenia a podarí sa mi
dosiahnuť spásonosné brehy Ameriky, oslávim svoje vyslobodenie jedinečným činom,
zaspievam pieseň o Bernadete, ako to len najlepšie budem vedieť.“
A svoj sľub splnil. A splnil ho naozaj jedinečným spôsobom,
k čomu zrejme veľkou mierou prispela úprimnosť jeho predsavzatia
a ušľachtilosť tvorivého kréda: „Odvážil som sa zaspievať pieseň
o Bernadete, hoci nie som katolík, ale žid. Moja odvaha vyplývala
z daného sľubu, ktorý je však oveľa starší a neuvedomelejší. Už
v dňoch, keď som písal svoje prvé verše, zaprisahal som sa, že budem
svojou prácou vždy a všade oslavovať Božie tajomstvo a ľudskú
svätosť. Bez ohľadu na čas, ktorý sa s posmechom, hnevom
a ľahostajnosťou odvracia od týchto posledných hodnôt nášho života.“
Drobnej, chorľavej, chudobnej dievčine, vtedy
štrnásťročnej, sa znenazdajky zjavila krásna Pani. Bernadeta nemala ani
najmenšiu chuť niekoho o tom presviedčať, napriek tomu sa chýry
o zjaveniach rýchlo rozšírili. Bolo mnoho ľudí túžiacich po
nadprirodzenom, alebo po senzácii, zázraku či znamení, a bolo
i nemálo zvedavcov, posmievačov aj nepriateľov, ktorí zlostne a tvrdošijne
odporovali pravde o jestvovaní krásnej Panej. Tak či onak, k jaskyni
Massabielle začali putovať zástupy. Zdalo sa, že tajomná duchovná sila využíva
aj ľudské slabosti a nedostatky, aby presadila svoju vôľu.
Bernadeta vycítila, že Pani, ktorá sa
predstavila ako Nepoškvrnené Počatie, chce svojimi zjaveniami uzdraviť svet.
Preto vyzýva na modlitbu a pokánie – na modlitbu vytrvalú a pokánie
tvrdo potláčajúce hriech, lenivosť a pohodlnosť. Pokánie musí bolieť!
A modlitba si vyžaduje vrúcnosť, vnútornú čistotu a pokoru. Dobrou školou
je každodenná modlitba ruženca: „Všetky ženské bytosti v Lurdoch vždy
nosia pri sebe ruženec. Je to verný nástroj ich zbožnosti. Ruky chudobných
a ťažko pracujúcich žien nerady odpočívajú. Modlitba s prázdnymi
rukami nie je pre ne to pravé. Modlitba s ružencom je však druh nebeskej
ručnej práce, neviditeľné dielo ihly, pletenie alebo vyšívanie usilovne zložené
z päťdesiatich Zdravasov perlovej šnúry. Kto sa rok a deň modlí veľa
Zdravasov, utká pekný kus látky, ktorou raz veľké zľutovanie zastrie časť jeho
hriechov.“
Autor majstrovsky vykresľuje Bernadetu, ako aj
ľudí okolo nej, celý priebeh zjavení a súvisiace udalosti, ktoré vtedy
pohli aj veľkým svetom politiky. Lurdy sú ohniskom, z ktorého vyžaruje
zvláštna energia do celého Francúzska, ba aj za hranice. Reaguje štátna moc
i cirkevná hierarchia. Ale posolstvo vznešenej Panej preniká cez všetky
prekážky. Je to pritom posolstvo veľmi jednoduché, zrozumiteľné, pochopí ho
každý, kto chce pochopiť: „Modlite sa za hriešnikov! Za chorý svet... Hriech
je zlo, špatnosť.“
Nechápu však najmä tí, čo sa považujú za
vzdelaných, rozhľadených intelektuálov, návštevníci „kaviarne Pokrok“,
premúdrení „poslovia vedy“ – takí odmietajú všetko nadprirodzené
a rozhorčujú sa: „Žijeme predsa v druhej polovici devätnásteho storočia...“
Áno, vždy sa nájdu ľudia omámení vlastnou výnimočnosťou, očarení výdobytkami
ľudského umu a zaslepení pýchou, ale Pravda je svojbytná a nemenná
a napokon vedie k Najvyššiemu.
Werfelov román o Bernadete Soubirousovej,
ktorú pápež Pius XI. vyhlásil 8. decembra 1933 za svätú, patrí do klenotnice
svetovej literatúry. Vyznačuje sa nielen umeleckou, ale aj duchovnou hodnotou;
jeho štruktúra odkazuje na modlitbu ruženca: román pozostáva z piatich
častí a každá časť má desať kapitol, posledná kapitola je nazvaná Päťdesiaty
Zdravas. Takto sa završuje pieseň o skromnom dievčati z Lúrd, no
predovšetkým pieseň o krásnej Panej, ktorá i nás volá a vyzýva: „Choďte
k prameňu, umyte sa a napite sa.“ Je to prameň veľkých darov,
prameň veľkej Božej milosti.
Ján Maršálek
::
Odporúčame: Duchovnú rukoväť kardinála Saraha.
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.

Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.