Román o tajomstve viery

 

Franz Werfel: Pieseň o Bernadette

Bratislava, Tatran, 1992

Po nemecky píšuci židovský spisovateľ Franz Werfel sa narodil v Prahe (1890), od roku 1917 žil vo Viedni a v roku 1938 emigroval cez Francúzsko do USA, kde aj zomrel (1945). Je autorom pomerne veľkého počtu literárnych prác: básní, noviel, románov, divadelných hier; za všetky spomeňme biografickú prózu Verdi (o slávnom talianskom hudobnom skladateľovi) a široko koncipovaný román Štyridsať dní Musa Daghu (zaoberajúci sa témou nepriateľstva medzi národmi). Zrejme najznámejšou, čitateľsky najúspešnejšou sa stala jeho kniha o Bernadete Soubirousovej, ktorej sa v Lurdoch zjavovala Panna Mária.

Pohnútky, ktoré viedli k napísaniu Piesne o Bernadete, autor objasňuje v Osobnom úvode. Píše, že na úteku pred postupujúcimi nemeckými vojskami sa spolu so ženou dostali do mestečka Lurdy. Bolo to v roku 1940. Dúfali, že sa im podarí včas ujsť cez španielske hranice a Pyreneje do Portugalska: „Takto ma Prozreteľnosť priviedla do Lúrd. O ich zázračnej povesti som v tom čase toho veľa nevedel. V tomto pyrenejskom mestečku sme sa skrývali niekoľko týždňov. Bolo to strašné obdobie. Ale pre mňa malo mimoriadny význam, lebo som spoznal zázračný príbeh dievčaťa Bernadety Soubirousovej a zázračných uzdravení v Lurdoch. Istého dňa, keď som sa ocitol vo veľkej tiesni, zložil som sľub: Ak sa dostanem z tohto zúfalého položenia a podarí sa mi dosiahnuť spásonosné brehy Ameriky, oslávim svoje vyslobodenie jedinečným činom, zaspievam pieseň o Bernadete, ako to len najlepšie budem vedieť.“ A svoj sľub splnil. A splnil ho naozaj jedinečným spôsobom, k čomu zrejme veľkou mierou prispela úprimnosť jeho predsavzatia a ušľachtilosť tvorivého kréda: „Odvážil som sa zaspievať pieseň o Bernadete, hoci nie som katolík, ale žid. Moja odvaha vyplývala z daného sľubu, ktorý je však oveľa starší a neuvedomelejší. Už v dňoch, keď som písal svoje prvé verše, zaprisahal som sa, že budem svojou prácou vždy a všade oslavovať Božie tajomstvo a ľudskú svätosť. Bez ohľadu na čas, ktorý sa s posmechom, hnevom a ľahostajnosťou odvracia od týchto posledných hodnôt nášho života.“

Drobnej, chorľavej, chudobnej dievčine, vtedy štrnásťročnej, sa znenazdajky zjavila krásna Pani. Bernadeta nemala ani najmenšiu chuť niekoho o tom presviedčať, napriek tomu sa chýry o zjaveniach rýchlo rozšírili. Bolo mnoho ľudí túžiacich po nadprirodzenom, alebo po senzácii, zázraku či znamení, a bolo i nemálo zvedavcov, posmievačov aj nepriateľov, ktorí zlostne a tvrdošijne odporovali pravde o jestvovaní krásnej Panej. Tak či onak, k jaskyni Massabielle začali putovať zástupy. Zdalo sa, že tajomná duchovná sila využíva aj ľudské slabosti a nedostatky, aby presadila svoju vôľu.

Bernadeta vycítila, že Pani, ktorá sa predstavila ako Nepoškvrnené Počatie, chce svojimi zjaveniami uzdraviť svet. Preto vyzýva na modlitbu a pokánie – na modlitbu vytrvalú a pokánie tvrdo potláčajúce hriech, lenivosť a pohodlnosť. Pokánie musí bolieť! A modlitba si vyžaduje vrúcnosť, vnútornú čistotu a pokoru. Dobrou školou je každodenná modlitba ruženca: „Všetky ženské bytosti v Lurdoch vždy nosia pri sebe ruženec. Je to verný nástroj ich zbožnosti. Ruky chudobných a ťažko pracujúcich žien nerady odpočívajú. Modlitba s prázdnymi rukami nie je pre ne to pravé. Modlitba s ružencom je však druh nebeskej ručnej práce, neviditeľné dielo ihly, pletenie alebo vyšívanie usilovne zložené z päťdesiatich Zdravasov perlovej šnúry. Kto sa rok a deň modlí veľa Zdravasov, utká pekný kus látky, ktorou raz veľké zľutovanie zastrie časť jeho hriechov.“

Autor majstrovsky vykresľuje Bernadetu, ako aj ľudí okolo nej, celý priebeh zjavení a súvisiace udalosti, ktoré vtedy pohli aj veľkým svetom politiky. Lurdy sú ohniskom, z ktorého vyžaruje zvláštna energia do celého Francúzska, ba aj za hranice. Reaguje štátna moc i cirkevná hierarchia. Ale posolstvo vznešenej Panej preniká cez všetky prekážky. Je to pritom posolstvo veľmi jednoduché, zrozumiteľné, pochopí ho každý, kto chce pochopiť: „Modlite sa za hriešnikov! Za chorý svet... Hriech je zlo, špatnosť.“

Nechápu však najmä tí, čo sa považujú za vzdelaných, rozhľadených intelektuálov, návštevníci „kaviarne Pokrok“, premúdrení „poslovia vedy“ – takí odmietajú všetko nadprirodzené a rozhorčujú sa: „Žijeme predsa v druhej polovici devätnásteho storočia...“ Áno, vždy sa nájdu ľudia omámení vlastnou výnimočnosťou, očarení výdobytkami ľudského umu a zaslepení pýchou, ale Pravda je svojbytná a nemenná a napokon vedie k Najvyššiemu.

Werfelov román o Bernadete Soubirousovej, ktorú pápež Pius XI. vyhlásil 8. decembra 1933 za svätú, patrí do klenotnice svetovej literatúry. Vyznačuje sa nielen umeleckou, ale aj duchovnou hodnotou; jeho štruktúra odkazuje na modlitbu ruženca: román pozostáva z piatich častí a každá časť má desať kapitol, posledná kapitola je nazvaná Päťdesiaty Zdravas. Takto sa završuje pieseň o skromnom dievčati z Lúrd, no predovšetkým pieseň o krásnej Panej, ktorá i nás volá a vyzýva: „Choďte k prameňu, umyte sa a napite sa.“ Je to prameň veľkých darov, prameň veľkej Božej milosti.

 

Ján Maršálek

::

Odporúčame: Duchovnú rukoväť kardinála Saraha.

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.