| Karol Dučák |
V roku 1885 sa konala konferencia
v Berlíne, na ktorej vznikla dohoda o rozdelení afrického kontinentu
medzi koloniálne mocnosti. Toto rozdelenie bolo platné niekoľko ďalších
desaťročí, až do druhej polovice 20. storočia, keď si mnohé krajiny Afriky
vybojovali nezávislosť.
Kolonizácia Afriky mala svoje negatíva, ale aj
určité pozitíva. Vytvorila novodobé „Pax Romana“ pre africké misie, ktoré
v období rokov 1885–1945 pravidelne rástli. Je potrebné s uznaním
konštatovať, že Katolícka cirkev intenzívne podporovala hnutie proti
otrokárstvu. Významnú rolu v tomto hnutí zohral „pápež Lev XIII.
encyklikou In Plurimis“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy
misiológie, s. 328).
Toto obdobie charakterizuje prienik Katolíckej cirkvi hlboko do vnútrozemia afrického kontinentu. V misijných aktivitách sa kládol dôraz „na ohlasovanie evanjelia, rozvoj ľudskej osobnosti, podporu miestnej kultúry a jazykov, preklad Svätého písma a katechizmu, rozvoj školského systému, formáciu katechétov a miestnych kňazov. Do popredia sa dostala aj sociálna a charitatívna činnosť ako súčasť misijnej práce“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 329).
V 20. storočí došlo v Afrike k búrlivému rastu
Katolíckej cirkvi, v niektorých oblastiach jej však významne konkurovali
protestantskí misionári.
Zvlášť výrazne sa to prejavovalo v južnej Afrike. Napríklad „v roku 1911
v Zväze Južnej Afriky zo 4 700 000 domorodcov bolo 37 000
katolíkov. Protestantov bolo 1 400 000“ (Kumor, B.: Cirkevné
dejiny: Novovek 1815 – 1914, s. 406).
Problémom sa stala po roku 1906 aj
proticirkevná politika Francúzska, ktorá výrazne oslabila misijné aktivity
Katolíckej cirkvi na Madagaskare, okupovanom po roku 1896 Francúzskom (porov.
Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek 1815 – 1914, s. 406).
Napriek všetkým ťažkostiam počet katolíkov
v Afrike rástol sľubným tempom. Kým v roku 1900 tvorili katolíci dve
percentá afrického obyvateľstva, do roku 1970 vzrástol percentuálny podiel
katolíkov v africkej populácii na dvanásť percent, teda šesťnásobne (porov. Kwasniewski, P.: Mythbusting:
African Catholicism is a Vatican II Success Story).
V prvej polovici 20. storočia sa však
„málo hovorilo o afrikanizácii cirkevných štruktúr, hoci tento pohyb už
započali niektoré veľké misionárske osobnosti, ktoré presadzovali heslo: Obnova
Afriky Afrikou samotnou. Afrikanizácia africkej Cirkvi sa začala od roku 1960“
(Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 329).
Dňa 28. marca 1960 vymenoval pápež Ján XXIII.
prvého afrického kardinála v novodobých dejinách Katolíckej cirkvi.
Menoval sa Laurean Rugambwa a pochádzal z vtedajšej
Tanganiky (dnešná Tanzánia). Dnes sa počet
afrických kardinálov v Katolíckej cirkvi približuje k číslu dvadsať.
Výchove domorodého katolíckeho kléru v Afrike bola
v posledných desaťročiach venovaná veľká pozornosť. Vďaka tomu má dnes Afrika dostatok katolíckych
kňazov a biskupov nielen pre vlastné potreby, ale mnohí africkí katolícki
duchovní slúžia aj mimo afrického kontinentu.
V posledných desaťročiach došlo
v Afrike k masívnej vlne konverzií moslimov na kresťanstvo.
Paradoxne, prispela k tomu ani nie tak misijná činnosť Katolíckej cirkvi
ako skôr priama misijná činnosť Ježiša Krista a Panny Márie. Ako sa pri
jednej príležitosti vyjadril arcibiskup Paul Desfarges SJ, predseda Regionálnej
biskupskej konferencie Severnej Afriky, do Katolíckej cirkvi privádza bývalých
moslimov sám Ježiš Kristus, ktorý sa im zjavuje v snoch. Pritom Cirkev ich
nevyhľadáva, ale oni prichádzajú sami. Jeden za druhým. Arcibiskup doslova
uvádza: „Prichádzajú, lebo hľadajú samy seba, duchovne sa rozvíjajú. Mnohí z
nich, mnohí z nich, mali sen, víziu, ktorá otriasla ich životom. A práve po
tejto udalosti prichádzajú a klopú na dvere Cirkvi“ (Jezus w snach, czyli
nawróceni z islamu).
Asi 25 percent moslimov, ktorí sa zriekajú
islamu a stávajú sa katolíkmi, vďačí za svoju konverziu práve víziám a snom.
Misionár David Garrison, ktorý sa zaoberal výskumom islamu a konverziou
moslimov na kresťanstvo, uvádza ohromujúce fakty. Za prvých necelých 14 storočí
existencie islamu bolo celkom pätnásť hnutí, pri ktorých sa veľké skupiny
moslimov stali kresťanmi. Garrison pritom definuje „hnutie“ ako skupinu
najmenej 1 000 moslimov z určitej komunity, „ktorí nielen vyznávajú svoju vieru
v Krista, ale ju aj potvrdzujú dobrovoľným krstom. Len za prvé dve
desaťročia... 21. storočia však Garrison napočítal už 70 takýchto konverzných
pohybov – takmer päťkrát toľko ako za predchádzajúcich 1 400 rokov. A hoci je
islam najrýchlejšie rastúcim náboženstvom na svete, obrovské množstvo moslimov
dnes uverilo v Ježiša, mnohí z nich v uzavretých krajinách prostredníctvom snov
a vízií“ (Depenbrok, J. – Schmidt, R.: Wie Gott heute Muslimen begegnet).
Evanjelizáciu vykonáva aj Panna Mária. To by
nemalo prekvapiť nijakého katolíka. Veď „Mária je prvá veriaca a Kristova
učeníčka a možno ju aj nazvať prvou evanjelizátorkou. To ona odovzdala
Krista svetu. Takto sa stáva vzorom misijnej Cirkvi, a osobitne vzorom pre
každého apoštola“ (Karotempel, S. a kol.: Nasledovanie Krista
v misiách. Príručka misiológie, s. 105).
V konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lumen
gentium sa píše, že Panna Mária „ani po svojom nanebovzatí neprestala
v tomto spasiteľnom poslaní... S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry
jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach,
dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti“ (Lumen gentium, 62).
Z toho vyplýva, že Panna Mária aj po
svojom nanebovzatí pokračuje vo svojom diele evanjelizátorky a bude
v ňom pokračovať, dokiaľ bude trvať tento svet. Naša „Cirkev hľadí na
Máriu ako na vzor a ako na sprievodcu pri vedení všetkých k Ježišovi
Kristovi. Ona vedie Cirkev a je hviezdou evanjelizácie, ako hviezda, ktorá
priviedla mudrcov k Ježišovi... Mária je prítomná vždy, keď sa ohlasuje
spása v Ježišovi Kristovi“ (Karotempel, S. a kol.: Nasledovanie
Krista v misiách. Príručka misiológie, s. 107).
Početné zjavenia Panny Márie privádzajú do
Katolíckej cirkvi masy nekatolíkov. Aj v Afrike posledných desaťročí.
Skutočným fenoménom sa stali opakované zjavenia Panny Márie na streche
ortodoxného kostola v egyptskom meste Zeitun na predmestí Káhiry v rokoch
1968–1971. Zjavenia videli milióny ľudí, predovšetkým kresťanov a moslimov,
ktorí zjavenia opísali miestnym i zahraničným novinárom. Medzi očitými svedkami
udalostí boli biskup Marcos, biskup Gregorius, vtedajší egyptský prezident
Násir a mnoho iných významných osobností. Došlo tu k mnohým zázrakom, vrátane
medicínskych uzdravení, ktoré sú spoľahlivo zdokumentované (porov. Kranick, B.: The
Overlooked Marian Apparitions at Zeitoun, Egypt).
Nebolo to však jediné zjavenie Panny Márie
v Afrike. Panna Mária sa často zjavovala na africkom kontinente,
predovšetkým v Egypte: v roku 1982 v Edfu, v rokoch 1986–1991
v káhirskej štvrti Šhubra a neskôr nasledovali mnohé ďalšie zjavenia
(porov. Coptic Approved
Apparitions).
Aj vďaka týmto zjaveniam Katolícka cirkev v Afrike dynamicky
rastie. Podľa posledných
dostupných štatistík z roku 2023 tvorili katolíci v tom čase okolo 19
percent z celkového počtu obyvateľov Afriky. Pritom štatistiky potvrdili,
že 20 percent všetkých katolíkov sveta v tej dobe tvorili africkí
katolíci. Práve v Afrike rastie počet katolíkov v celosvetovom
meradle najrýchlejšie. Počet katolíkov v Afrike „sa zvýšil z 272 miliónov
v roku 2022 na 281 miliónov v roku 2023 s relatívnou variáciou +3,31 %“ (New
Church statistics reveal growing Catholic population, fewer pastoral workers).
Tieto sľubné údaje nás však neoprávňujú
idealizovať situáciu Katolíckej cirkvi v Afrike, ktorá sa borí
s mnohými problémami. Misijná činnosť Katolíckej cirkvi v posledných
desaťročiach je poznačená mnohými nedostatkami. Bolo zaznamenaných nemálo
prípadov, keď oficiálne štruktúry Katolíckej cirkvi pri realizácii
zdeformovaného, kapitulantského dialógu s nekatolíkmi rezignovali na
evanjelizáciu inovercov.
Tých problémov v misijnej činnosti
Katolíckej cirkvi je však oveľa viac. Popredný slovenský misiológ Bučko píše:
„Kresťanstvo prišlo do Afriky ako náboženstvo bielych ľudí, so zbraňami
a materiálnou prosperitou, technologickým pokrokom, pohodlím západnej
civilizácie, so školami a nemocnicami. Obrátenie na kresťanstvo sa často
spájalo s rozhodnutím dostať sa na vyššiu životnú úroveň a prospievať
z civilizácie bieleho človeka“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu.
Základy misiológie, s. 329).
Obyvatelia Afriky cítia veľkú túžbu vyslobodiť
sa z neutešených sociálnych pomerov, zaostalosti a biedy, ktoré je typická
pre mnohých Afričanov. Aj pre časť kandidátov kňazstva v Afrike je
primárnou motiváciou túžba po lepšej existencii a úniku z biedy. Ako
uviedol v jednom rozhovore dlhoročný misionár v Afrike arcibiskup Henryk Hoser,
nie u všetkých mladých Afričanov, ktorí chcú vstúpiť do seminára, existuje
úprimná náboženská motivácia. U týchto chudobných ľudí je kňazské alebo rehoľné
povolanie spojené aj s únikom z biedy a perspektívou spoločenského postupu. A
tak dochádza k prípadom, že „kandidáti sa hlásia len z utilitárnych dôvodov.
Takže pri osobnom kontakte si musíte zistiť, aké je to správne povolanie a aj
po tomto výbere máme veľa kandidátov, ktorých je veľmi ťažké udržať a poskytnúť
im vzdelanie na vysokoškolskej úrovni prvého cyklu“ (Tasiemski, S.: Afryce
trzeba dać szansę – rozmowa z abp. Henrykiem Hoserem SAC).
Problémom je aj nedostatočné financovanie seminárov v Afrike. Ako uvádza arcibiskup Henryk Hoser, semináre
„potrebujú knihy, počítače, prednáškové sály, kaplnky. Okrem materiálnych
problémov je to aj problém nedostatku personálu... Semináre nedokážu udržať
svojich profesorov na minimálnom štandarde, na ktorom musí profesor žiť, aby
bol v kontakte s teologickým myslením vo svete. Napríklad knihy, ktoré sú v
africkom kontexte extrémne drahé. V mnohých prípadoch nie je možný kontakt cez
internet... Pomoc misiám by preto mala zahŕňať napríklad vysielanie
profesorov na krátkodobé pobyty, hosťujúce prednášky (tzw. visiting
professors), posielanie kníh pre knižnice, vysielanie vzdelaného zdravotníckeho
personálu“ (Tasiemski, S.: Afryce trzeba dać szansę – rozmowa z abp.
Henrykiem Hoserem SAC).
Ďalším „veľkým pastoračným problémom je
polygamia, ktorá je v Afrike veľmi silno spoločensky zakorenená
a napriek kresťanským vplyvom zostáva stále významnou črtou spôsobu
života. V Afrike je veľký počet kresťanov, ktorí sa nachádzajú
v tejto situácii. Aj domorodí kňazi majú ťažkosti žiť svoj celibát
v kultúre, ktorá si tak vysoko cení deti, najmä ak ich spoločenstvo nepodporuje
a nachádzajú sa na izolovaných pastoračných miestach“ (Bučko, L.: Na
ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 329). Aj tento faktor prispieva k rastu
protestantských cirkví v Afrike, ktoré nepožadujú celibát duchovných.
Najväčšiu hrozbu pre Katolícku cirkev v Afrike však predstavuje
prenasledovanie kresťanov, ktoré vážne ohrozuje existenciu mnohých afrických
katolíkov. Najviac ohrozujú
afrických kresťanov militantné islamistické skupiny ako Boko Haram, Islamský
štát v západoafrickej provincii (ISWAP), extrémistickí pastieri z kmeňa Fulani,
ako aj iné teroristické skupiny. Najhoršia je situácia v Nigérii, ktorá sa
stala najnebezpečnejším miestom pre kresťanov na svete. Vlani priniesol
americký moderátor Bill Maher šokujúce odhalenie: od roku 2009 bolo v Nigérii
zabitých vyše 100 000 kresťanov a vypálených 18 000 kostolov (porov.
Perry, T.: Bill Maher Says Christians Are Being ‘Systematically Killed’ in
Nigeria — He’s Right).
V minulom roku bolo v Nigérii
zabitých viac kresťanov ako vo všetkých ostatných krajinách sveta dokopy. Zo 4
849 kresťanov, ktorých vlani zabili pre ich vieru po celom svete, bolo
zavraždených „3 490 v Nigérii, uvádza zoznam World Watch List 2026 organizácie
Open Doors“ (Hartley, E.: Nigeria accounts for 72 % of Christian killings
worldwide, new report finds).
Tieto a iné problémy oslabujú rast
katolíckeho obyvateľstva Afriky. Napriek tomu je Afrika veľkou nádejou
Katolíckej cirkvi do budúcnosti – pod patronátom Ježiša Krista a Panny
Márie, ktorí počas svojho pozemského života prežili v Afrike niekoľko
rokov a vrúcne si zamilovali čierny kontinent. V minulosti bola pre
Katolícku cirkev typická supremácia Európanov. To je už dávno minulosťou. Vplyv
Európy na vývoj Katolíckej cirkvi čoraz väčšmi slabne. Naopak, vplyv Afriky
nezadržateľne rastie. Nedá sa napokon vylúčiť ani to, že jedného dňa zasadne na
pápežský stolec Afričan. Ktovie?
(Koniec)
Karol Dučák
::
Predchádzajúce časti:
Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (1)
Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (2)
Použitá literatúra:
1. Bučko, L.: Misijná a
charitatívna činnosť. Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety, 2009. 248 s. ISBN
978-80-89271-37-5.
2. Bučko, L.: Na ceste k
oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. 549 s. ISBN
80-85223-34-1.
3. Coptic Approved Apparitions. In: The Miracle
Hunter. Dostupné na internete: miraclehunter.com.
4. Depenbrok, J. – Schmidt,
R.: Wie Gott heute Muslimen begegnet. In: Jesus.ch. Dostupné na internete:
jesus.ch.
5. Dučák, K.: Úspešné
obdobie jezuitských misií v Ázii. In: Theologos : teologická revue.
Roč. 21, č. 1 (2019), s. 149–162.
6. Fischer-Wollpert, R.: Malý
teologický slovník. Přehled papežů, Praha: Zvon 1995. 304 s. ISBN
80-7113-124-5.
7. Hartley, E.: Nigeria
accounts for 72 % of Christian killings worldwide, new report finds. In: EWTN
News. Dostupné na internete: ewtnnews.com.
8. Jezus w snach, czyli
nawróceni z islamu. In: Niedziela.pl. Dostupné na internete: m.niedziela.pl.
9. Judák, V.: Pápeži
v dejinách. Dostupné na internete: papezivdejinach.com.
10. Karotempel, S.
a kol.: Nasledovanie Krista v misiách. Príručka misiológie.
Prvé vydanie. Trnava – Bratislava: Spolok svätého Vojtecha – Pápežské misijné
diela, 2000. 299 s. ISBN 80-7162-313-X.
11. Kranick, B.: The
Overlooked Marian Apparitions at Zeitoun, Egypt. In: catholicexchange.com.
Dostupné na internete: catholicexchange.com.
11. Kumor, B.: Cirkevné
dejiny: Novovek obdobie absolutizmu a osvietenstva. Spišské Podhradie:
Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2003. 444 s. ISBN 80-968909-2-1.
12. Kumor, B.: Cirkevné
dejiny: Novovek 1815 – 1914. Spišské Podhradie: Nadácia Kňazského seminára
biskupa Jána Vojtaššáka, 2003. 534 s. ISBN 80-89170-00-5.
13. Kwasniewski, P.: Mythbusting:
African Catholicism is a Vatican II Success Story. Dostupné na internete: newliturgicalmovement.org.
14. New Church statistics reveal growing Catholic population, fewer pastoral workers. In: Vatican News. Dostupné na internete: vaticannews.va.
15. Ondruš, R.: Blízki
Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie.
Bratislava: Tatran, 1991. 728 s. ISBN 80-222-0277-0.
16. Paločko, Š.: Teológia
dogmy Chalcedonského koncilu. In: Theologos : teologická revue.
Roč. 17, č. 2 (2015), s. 133–145.
17. Perry, T.: Bill
Maher Says Christians Are Being ‘Systematically Killed’ in Nigeria — He’s Right.
In: Global Christian Relief. Dostupné na internete: globalchristianrelief.org.
18. Pustovnícki
borci: svätí Pavol Tébsky a Ján Chatrčník. In: DoKostola.sk. Dostupné
na internete: dokostola.sk.
19. Tasiemski, S.: Afryce trzeba dać szansę – rozmowa z abp. Henrykiem Hoserem SAC. In: eKAI.pl. Dostupné na internete: ekai.pl.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.