Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (1)

 

Karol Dučák

Afrika patrí medzi najstaršie kresťanské kontinenty. Pochádza odtiaľ veľa svätcov. Dôležité je uvedomiť si, že biblické krajiny sa nachádzajú len na dvoch kontinentoch a jedným z nich je práve Afrika. Ježiš Kristus sa síce narodil ako Ázijčan a väčšinu svojho života prežil v Ázii, kde je najviac biblických krajín, ale v útlom detstve náš Spasiteľ prežil niekoľko rokov v Egypte na africkom kontinente. 

Egypt zohral veľmi dôležitú úlohu v Božom pláne spásy, ako to dosvedčuje aj Sväté písmo v textoch Starého i Nového zákona. Egyptskej zeme sa dotýkali nohy nášho Spasiteľa Ježiša Krista aj jeho matky Márie a adoptívneho otca Jozefa ešte pred vznikom Cirkvi. Už krátko po Ježišovom narodení musela Svätá rodina ujsť do Egypta, pretože bol ohrozený život Božieho Dieťaťa, ktoré chcel zabiť kráľ Herodes. Svätá rodina teda od útleho Ježišovho detstva poznávala egyptskú krajinu.

V Matúšom evanjeliu čítame, že po odchode mudrcov od východu „sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: ‚Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.‘ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta“ (Mt 2, 13–14).

Sever Afriky tvorí jedno z najstarších kresťanských území. V tej dobe bola táto oblasť súčasťou Rímskej ríše a grécko-rímskeho kultúrneho sveta. Po vzniku Kristovej Cirkvi sa kresťanstvo šírilo v Afrike predovšetkým tam, kde žili Židia. Zakladateľom prvej kresťanskej komunity v Egypte bol podľa tradície „Petrov učeník Marek, autor jedného z evanjelií. Kresťanstvo sa ujalo pravdepodobne najprv v Alexandrii, kde už štyri storočia žila početná komunita Židov v diaspore“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 325). Sväté písmo spomína jedného z prvých misionárov Afriky. Tým misionárom bol „Apollo, rodom Alexandrijčan, muž výrečný a zbehlý v Písmach“ (Sk 18, 24).

K rozvoju kresťanstva v tejto oblasti výrazne prispela katechetická škola v Alexandrii, „ktorá sa stala jedným z dvoch hlavných stredísk starovekej kresťanskej teológie (popri podobnej škole v Antiochii). Prenasledovanie egyptských kresťanov za cisára Décia a Diokleciána svedčilo o značnom vplyve kresťanstva v Egypte. V treťom storočí sa v Egypte zrodil mníšsky život, ktorý neskôr veľmi ovplyvnil život Cirkvi vôbec“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 325).

Významnú úlohu medzi egyptskými pustovníkmi zohral sv. Pavol Tébsky, nazývaný tiež Pavol Pustovník, ktorý je mnohými cirkevnými historikmi označovaný za prvého pustovníka, žijúceho v púšti. Jeho životopis napísal sv. Hieronym (porov. Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých, s. 533).

Sv. Pavol Tébsky pochádzal z Egypta a narodil sa bohatým rodičom v Tébach okolo roku 228. Jeho rodičia mu zanechali veľký majetok a to vzbudzovalo závisť jeho lakomého švagra, ktorý ho počas prenasledovania kresťanov za cisára Décia (249–251) chcel udať, že je kresťan. Našťastie sa to budúci veľký svätec a pustovník včas dozvedel a „utiahol sa do hôr Egypta neďaleko Červeného mora. Tu našiel svoj nový domov v jaskyni, kde žil úctyhodných 91 rokov. Obliekal sa do palmových listov a jeho potravu tvorili datle a chlieb, ktorý mu každý deň prinášal krkavec. Tesne pred smrťou ho navštívil pustovník svätý Anton Veľký (251–356), ktorý tiež žil v Tébskej púšti a ktorému Boh vo videní odhalil existenciu svätého Pavla. Ich stretnutie bolo symbolom jednoty dvoch velikánov pustovníckeho života“ (Pustovnícki borci: svätí Pavol Tébsky a Ján Chatrčník).

Svätý Anton Pustovník (Opát), rodák z Kome v Egypte, prežil podobný život ako sv. Pavol Tébsky. Aj keď sa narodil v bohatej rodine, po čase sa rozhodol viesť pustovnícky život v modlitbe, sebazapieraní a v manuálnej práci. Dlhú dobu žil v skalnej jaskyni, ktorá sa nachádzala v Líbyjskej púšti, neskôr sa odsťahoval do vrchov v oblasti medzi Červeným morom a riekou Níl.

Tento pustovník sa však nedištancoval od ľudskej spoločnosti, ale ochotne pomáhal tým, ktorí boli v ohrození. Počas prenasledovania kresťanov za cisára Maximina Dazu začiatkom 4. storočia posilňoval prenasledovaných a uväznených kresťanov v Alexandrii. Neskôr, už ku koncu svojho života, opustil na prosbu alexandrijského biskupa sv. Atanáza svoju samotu, aby sv. Atanázovi pomohol v boji proti bludu arianizmu. Sv. Anton Pustovník „sám nezaložil nijakú mníšsku inštitúciu a pre svojich učeníkov nenapísal nijaké pravidlá... To, čo sa neskôr označovalo za pravidlá sv. Antona, bol iba súhrn rád a pokynov prevzatých väčšinou zo životopisu sv. Antona, ktorý napísal okolo roku 370 svätý Atanáz“ (Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých, s. 32).

Z Egypta sa šírilo kresťanstvo po africkom kontinente dvoma smermi: pozdĺž Nílu smerom na juh a pozdĺž pobrežia severnej Afriky západným smerom. Od začiatku 3. storočia sa kresťanstvo rozvíjalo aj v Kartágu. Tunajší kresťania boli známi ako „nazaréni“. Vládou Konštantína Veľkého (306–337) sa začína obdobie troch storočí prekvitajúceho kresťanstva v severnej Afrike, ktoré ukončila až arabská invázia v 7. storočí (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 325).

Severoafrická Cirkev sa preslávila osobnosťami kresťanskej patristiky, ako sú Tertulián († 240), Cyprián († 258) a Augustín (354–430). Tieto osobnosti významne prispeli k rozvoju kresťanskej teológie.

Prenasledovanie severoafrických kresťanov rímskymi cisármi v 3. storočí spôsobilo utrpenie a smrť mnohých mučeníkov. Boli medzi nimi aj ženy sv. Perpetua a sv. Felicita, patriace „medzi svätých, ktorí zanechali trvalú pamiatku tak v ľudovej úcte, ako aj v cirkevnej spisbe a napokon aj v liturgii, kde sa ich mená dostali do kánonu svätej omše“ (Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých, s. 91).

Mučeníckou smrťou však zomrel aj kartáginský biskup sv. Cyprián a mnohí ďalší muži, ktorých mučenícka krv sa stala semenom nových kresťanov. Cirkev v severnej Afrike dosiahla v prvých storočiach svojej existencie pozoruhodné úspechy. História dokonca zaznamenala aj troch svätých pápežov z Afriky. Boli to sv. Viktor I. (189/190‒198/201), sv. Miltiades (311‒314) a sv. Gelázius I. (492–496) (porov. Judák, V.: Pápeži v dejinách, s. 122–124).

Sľubný rozvoj kresťanstva severnej Afriky však mal len dočasné trvanie. V 7. storočí začala severoafrické kresťanstvo ohrozovať invázia moslimských Arabov, ktorí postupom času ovládli celú severnú Afriku a spôsobili postupný zánik Cirkvi na tomto území. Je však potrebné konštatovať, že zánik Cirkvi v severnej Afrike nemožno pripisovať len islamskej invázii, ale aj vnútorným rozporom v Cirkvi, ktoré spôsobilo predovšetkým heretické učenie donatistov. Dielo skazy dokonali severoafrickí Vandali, ktorí kruto prenasledovali kresťanov severnej Afriky (porov. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 325–326).

Okrem severnej Afriky sa však kresťanstvo šírilo aj v iných oblastiach afrického kontinentu. Už v 5. storočí sa kresťanstvo rozšírilo z Egypta smerom na juh pozdĺž Nílu do Núbie, nachádzajúcej sa v oblasti stredného Nílu. Tu kresťanstvo existovalo ešte ďalších osem storočí ako dominantné náboženstvo, ovplyvňujúce kultúru a spoločenský život. V období rokov „750–1050 bola Núbia prosperujúcim kresťanským kráľovstvom. Jeho zánik sa začal v roku 1315, keď islamskí mamelukovia dosadili za núbijského kráľa princa, ktorý predtým konvertoval na islam“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie., s. 326).

Žiaľ, Cirkev v Núbii, spočiatku pravoverná, bola postupom času zasiahnutá herézou a stala sa monofyzitskou. Heréza monofyzitizmu vznikla ako reakcia na herézu nestorianizmu, pomenovanú podľa carihradského patriarchu Nestoria, ktorý učil, že dve Kristove prirodzenosti, božská a ľudská, neboli v našom Spasiteľovi spojené v jednu osobu. Preto Nestorius „vo svojich kázňach upieral Márii titul Bohorodička, pretože Mária vraj porodila len človeka Ježiša“ (Fischer-Wollpert, R.: Malý teologický slovník. Přehled papežů, s. 107).

Nestoriovo učenie Cirkev zavrhla na všeobecnom cirkevnom sneme v Efeze v roku 431, kde bola vyhlásená platnosť titulu Bohorodička pre Pannu Máriu, matku Spasiteľa Ježiša Krista. Efezský koncil síce potvrdil platnosť titulu Bohorodička pre Pannu Máriu, nevyriešil však zdĺhavé teologické spory týkajúce sa spojenia božskosti a ľudskosti v Ježišovi Kristovi.

Priamou reakciou na šírenie nestorianizmu bola spomenutá heréza monofyzitizmu, ktorú začal hlásať mních Eutyches z alexandrijskej teologickej školy, rozhodný odporca nestorianizmu. Eutyches chcel zdôrazniť Kristovo božstvo, ale napokon upadol do opačného extrému a spochybnil Kristovu ľudskú podstatu. Učil, že po spojení božskej a ľudskej prirodzenosti zostala už len božská prirodzenosť Ježiša Krista. Lenže „tým bola spochybnená Ježišova ľudskosť a zároveň vlastná podstata jeho vykupiteľského diela a tajomstvo spásy. Eutychovo učenie bolo nazvané monofyzitizmom (jedna prirodzenosť = fysis v Kristu)“ (Fischer-Wollpert, R.: Malý teologický slovník. Přehled papežů, s. 104).

Zdĺhavé teologické spory, týkajúce sa dvoch prirodzeností Ježiša Krista v jednej osobe vyriešil všeobecný cirkevný koncil v Chalcedóne v roku 451. Na tomto koncile bol prijatý text kristologickej dogmy, ktorá učí „vyznávať jedného a toho istého Krista, Syna, Pána, Jednorodeného v dvoch prirodzenostiach bez zmiešania, bez zmeny, bez oddelenia a bez rozlúčenia, nikdy nezanikla odlišnosť prirodzeností ich zjednotením, ale zostali zachované vlastnosti oboch prirodzeností, ktoré sa zbiehajú v jednej osobe a jednej hypostáze. Nie rozdeleného alebo rozlúčeného na dve osoby, ale jedného a toho istého Syna, Jednorodeného, Boha, Slovo, Pána Ježiša Krista...“ (Paločko, Š.: Teológia dogmy Chalcedonského koncilu, s. 140).

Početné herézy spôsobili ranokresťanskej Cirkvi azda väčšie škody ako invázia moslimských Arabov. Rozhodujúcim faktorom totiž často nebola sila moslimov, ale slabosť rozdeleného kresťanstva. Ako uvádza Bučko, k vzniku a triumfálnemu rozmachu islamu prispeli aj niektoré zlyhania kresťanov v tej dobe, predovšetkým nejednotnosť kresťanov spôsobená  herézami nestorianizmu, monofyzitizmu atď. Kresťanstvo oslabovalo aj politické rozdelenie vtedajších kresťanov, z ktorých niektorí boli pripútaní k Byzantskej ríši, iní k Perzskej ríši či Etiópii. A problémom bola napokon aj skutočnosť, že arabské kmene v čase vzniku islamu nepoznali Bibliu, pretože v tej dobe nemali k dispozícii arabský preklad Svätého písma, hoci už vtedy existoval sýrsky, perzský, koptský či iné preklady Biblie (porov. Bučko, L.: Misijná a charitatívna činnosť, s. 107).

Kresťanstvo sa v tej dobe nerozvíjalo len na severe Afriky a v Núbii, ale aj v Etiópii na východe Afriky, kam podľa tradície priniesol kresťanstvo apoštol Matúš. Do Etiópie sa cez Červené more „dostali ľudia  semitského typu, ktorí okolo 5. storočia pred Kr. v meste Aksum a na jeho okolí založili kráľovstvo. Od polovice 4. storočia po Kr. sa v Aksumskom kráľovstve ujímalo kresťanstvo, ktoré sa presadilo najprv na kráľovskom dvore“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 326). Etiópske kresťanstvo však začalo v 15. storočí upadať pod náporom arabského islamu a táto krajina „bola po roku 1637 pre Európanov zatvorená“ (Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek obdobie absolutizmu a osvietenstva, s. 142).

(Pokračovanie)

 

Karol Dučák

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.