Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (3)

 

Karol Dučák

V roku 1885 sa konala konferencia v Berlíne, na ktorej vznikla dohoda o rozdelení afrického kontinentu medzi koloniálne mocnosti. Toto rozdelenie bolo platné niekoľko ďalších desaťročí, až do druhej polovice 20. storočia, keď si mnohé krajiny Afriky vybojovali nezávislosť.

Kolonizácia Afriky mala svoje negatíva, ale aj určité pozitíva. Vytvorila novodobé „Pax Romana“ pre africké misie, ktoré v období rokov 1885–1945 pravidelne rástli. Je potrebné s uznaním konštatovať, že Katolícka cirkev intenzívne podporovala hnutie proti otrokárstvu. Významnú rolu v tomto hnutí zohral „pápež Lev XIII. encyklikou In Plurimis“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 328).

Toto obdobie charakterizuje prienik Katolíckej cirkvi hlboko do vnútrozemia afrického kontinentu. V misijných aktivitách sa kládol dôraz „na ohlasovanie evanjelia, rozvoj ľudskej osobnosti, podporu miestnej kultúry a jazykov, preklad Svätého písma a katechizmu, rozvoj školského systému, formáciu katechétov a miestnych kňazov. Do popredia sa dostala aj sociálna a charitatívna činnosť ako súčasť misijnej práce“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 329).

V 20. storočí došlo v Afrike k búrlivému rastu Katolíckej cirkvi, v niektorých oblastiach jej však významne konkurovali protestantskí misionári. Zvlášť výrazne sa to prejavovalo v južnej Afrike. Napríklad „v roku 1911 v Zväze Južnej Afriky zo 4 700 000 domorodcov bolo 37 000 katolíkov. Protestantov bolo 1 400 000“ (Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek 1815 – 1914, s. 406).

Problémom sa stala po roku 1906 aj proticirkevná politika Francúzska, ktorá výrazne oslabila misijné aktivity Katolíckej cirkvi na Madagaskare, okupovanom po roku 1896 Francúzskom (porov. Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek 1815 – 1914, s. 406).

Napriek všetkým ťažkostiam počet katolíkov v Afrike rástol sľubným tempom. Kým v roku 1900 tvorili katolíci dve percentá afrického obyvateľstva, do roku 1970 vzrástol percentuálny podiel katolíkov v africkej populácii na dvanásť percent, teda šesťnásobne (porov. Kwasniewski, P.: Mythbusting: African Catholicism is a Vatican II Success Story).

V prvej polovici 20. storočia sa však „málo hovorilo o afrikanizácii cirkevných štruktúr, hoci tento pohyb už započali niektoré veľké misionárske osobnosti, ktoré presadzovali heslo: Obnova Afriky Afrikou samotnou. Afrikanizácia africkej Cirkvi sa začala od roku 1960“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 329).

Dňa 28. marca 1960 vymenoval pápež Ján XXIII. prvého afrického kardinála v novodobých dejinách Katolíckej cirkvi. Menoval sa Laurean Rugambwa a pochádzal z vtedajšej

Tanganiky (dnešná Tanzánia). Dnes sa počet afrických kardinálov v Katolíckej cirkvi približuje k číslu dvadsať.

Výchove domorodého katolíckeho kléru v Afrike bola v posledných desaťročiach venovaná veľká pozornosť. Vďaka tomu má dnes Afrika dostatok katolíckych kňazov a biskupov nielen pre vlastné potreby, ale mnohí africkí katolícki duchovní slúžia aj mimo afrického kontinentu.

V posledných desaťročiach došlo v Afrike k masívnej vlne konverzií moslimov na kresťanstvo. Paradoxne, prispela k tomu ani nie tak misijná činnosť Katolíckej cirkvi ako skôr priama misijná činnosť Ježiša Krista a Panny Márie. Ako sa pri jednej príležitosti vyjadril arcibiskup Paul Desfarges SJ, predseda Regionálnej biskupskej konferencie Severnej Afriky, do Katolíckej cirkvi privádza bývalých moslimov sám Ježiš Kristus, ktorý sa im zjavuje v snoch. Pritom Cirkev ich nevyhľadáva, ale oni prichádzajú sami. Jeden za druhým. Arcibiskup doslova uvádza: „Prichádzajú, lebo hľadajú samy seba, duchovne sa rozvíjajú. Mnohí z nich, mnohí z nich, mali sen, víziu, ktorá otriasla ich životom. A práve po tejto udalosti prichádzajú a klopú na dvere Cirkvi“ (Jezus w snach, czyli nawróceni z islamu).

Asi 25 percent moslimov, ktorí sa zriekajú islamu a stávajú sa katolíkmi, vďačí za svoju konverziu práve víziám a snom. Misionár David Garrison, ktorý sa zaoberal výskumom islamu a konverziou moslimov na kresťanstvo, uvádza ohromujúce fakty. Za prvých necelých 14 storočí existencie islamu bolo celkom pätnásť hnutí, pri ktorých sa veľké skupiny moslimov stali kresťanmi. Garrison pritom definuje „hnutie“ ako skupinu najmenej 1 000 moslimov z určitej komunity, „ktorí nielen vyznávajú svoju vieru v Krista, ale ju aj potvrdzujú dobrovoľným krstom. Len za prvé dve desaťročia... 21. storočia však Garrison napočítal už 70 takýchto konverzných pohybov – takmer päťkrát toľko ako za predchádzajúcich 1 400 rokov. A hoci je islam najrýchlejšie rastúcim náboženstvom na svete, obrovské množstvo moslimov dnes uverilo v Ježiša, mnohí z nich v uzavretých krajinách prostredníctvom snov a vízií“ (Depenbrok, J. – Schmidt, R.: Wie Gott heute Muslimen begegnet).

Evanjelizáciu vykonáva aj Panna Mária. To by nemalo prekvapiť nijakého katolíka. Veď „Mária je prvá veriaca a Kristova učeníčka a možno ju aj nazvať prvou evanjelizátorkou. To ona odovzdala Krista svetu. Takto sa stáva vzorom misijnej Cirkvi, a osobitne vzorom pre každého apoštola“ (Karotempel, S. a kol.: Nasledovanie Krista v misiách. Príručka misiológie, s. 105).

V konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Lumen gentium sa píše, že Panna Mária „ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní... S materinskou láskou sa stará o bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach, dokiaľ sa nedostanú do blaženej vlasti“ (Lumen gentium, 62).

Z toho vyplýva, že Panna Mária aj po svojom nanebovzatí pokračuje vo svojom diele evanjelizátorky a bude v ňom pokračovať, dokiaľ bude trvať tento svet. Naša „Cirkev hľadí na Máriu ako na vzor a ako na sprievodcu pri vedení všetkých k Ježišovi Kristovi. Ona vedie Cirkev a je hviezdou evanjelizácie, ako hviezda, ktorá priviedla mudrcov k Ježišovi... Mária je prítomná vždy, keď sa ohlasuje spása v Ježišovi Kristovi“ (Karotempel, S. a kol.: Nasledovanie Krista v misiách. Príručka misiológie, s. 107).

Početné zjavenia Panny Márie privádzajú do Katolíckej cirkvi masy nekatolíkov. Aj v Afrike posledných desaťročí. Skutočným fenoménom sa stali opakované zjavenia Panny Márie na streche ortodoxného kostola v egyptskom meste Zeitun na predmestí Káhiry v rokoch 1968–1971. Zjavenia videli milióny ľudí, predovšetkým kresťanov a moslimov, ktorí zjavenia opísali miestnym i zahraničným novinárom. Medzi očitými svedkami udalostí boli biskup Marcos, biskup Gregorius, vtedajší egyptský prezident Násir a mnoho iných významných osobností. Došlo tu k mnohým zázrakom, vrátane medicínskych uzdravení, ktoré sú spoľahlivo zdokumentované (porov. Kranick, B.: The Overlooked Marian Apparitions at Zeitoun, Egypt).

Nebolo to však jediné zjavenie Panny Márie v Afrike. Panna Mária sa často zjavovala na africkom kontinente, predovšetkým v Egypte: v roku 1982 v Edfu, v rokoch 1986–1991 v káhirskej štvrti Šhubra a neskôr nasledovali mnohé ďalšie zjavenia (porov. Coptic Approved Apparitions).

Aj vďaka týmto zjaveniam Katolícka cirkev v Afrike dynamicky rastie. Podľa posledných dostupných štatistík z roku 2023 tvorili katolíci v tom čase okolo 19 percent z celkového počtu obyvateľov Afriky. Pritom štatistiky potvrdili, že 20 percent všetkých katolíkov sveta v tej dobe tvorili africkí katolíci. Práve v Afrike rastie počet katolíkov v celosvetovom meradle najrýchlejšie. Počet katolíkov v Afrike „sa zvýšil z 272 miliónov v roku 2022 na 281 miliónov v roku 2023 s relatívnou variáciou +3,31 %“ (New Church statistics reveal growing Catholic population, fewer pastoral workers).

Tieto sľubné údaje nás však neoprávňujú idealizovať situáciu Katolíckej cirkvi v Afrike, ktorá sa borí s mnohými problémami. Misijná činnosť Katolíckej cirkvi v posledných desaťročiach je poznačená mnohými nedostatkami. Bolo zaznamenaných nemálo prípadov, keď oficiálne štruktúry Katolíckej cirkvi pri realizácii zdeformovaného, kapitulantského dialógu s nekatolíkmi rezignovali na evanjelizáciu inovercov.

Tých problémov v misijnej činnosti Katolíckej cirkvi je však oveľa viac. Popredný slovenský misiológ Bučko píše: „Kresťanstvo prišlo do Afriky ako náboženstvo bielych ľudí, so zbraňami a materiálnou prosperitou, technologickým pokrokom, pohodlím západnej civilizácie, so školami a nemocnicami. Obrátenie na kresťanstvo sa často spájalo s rozhodnutím dostať sa na vyššiu životnú úroveň a prospievať z civilizácie bieleho človeka“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 329).

Obyvatelia Afriky cítia veľkú túžbu vyslobodiť sa z neutešených sociálnych pomerov, zaostalosti a biedy, ktoré je typická pre mnohých Afričanov. Aj pre časť kandidátov kňazstva v Afrike je primárnou motiváciou túžba po lepšej existencii a úniku z biedy. Ako uviedol v jednom rozhovore dlhoročný misionár v Afrike arcibiskup Henryk Hoser, nie u všetkých mladých Afričanov, ktorí chcú vstúpiť do seminára, existuje úprimná náboženská motivácia. U týchto chudobných ľudí je kňazské alebo rehoľné povolanie spojené aj s únikom z biedy a perspektívou spoločenského postupu. A tak dochádza k prípadom, že „kandidáti sa hlásia len z utilitárnych dôvodov. Takže pri osobnom kontakte si musíte zistiť, aké je to správne povolanie a aj po tomto výbere máme veľa kandidátov, ktorých je veľmi ťažké udržať a poskytnúť im vzdelanie na vysokoškolskej úrovni prvého cyklu“ (Tasiemski, S.: Afryce trzeba dać szansę – rozmowa z abp. Henrykiem Hoserem SAC).

Problémom je aj nedostatočné financovanie seminárov v Afrike. Ako uvádza arcibiskup Henryk Hoser, semináre „potrebujú knihy, počítače, prednáškové sály, kaplnky. Okrem materiálnych problémov je to aj problém nedostatku personálu... Semináre nedokážu udržať svojich profesorov na minimálnom štandarde, na ktorom musí profesor žiť, aby bol v kontakte s teologickým myslením vo svete. Napríklad knihy, ktoré sú v africkom kontexte extrémne drahé. V mnohých prípadoch nie je možný kontakt cez internet... Pomoc misiám by preto mala zahŕňať napríklad vysielanie profesorov na krátkodobé pobyty, hosťujúce prednášky (tzw. visiting professors), posielanie kníh pre knižnice, vysielanie vzdelaného zdravotníckeho personálu“ (Tasiemski, S.: Afryce trzeba dać szansę – rozmowa z abp. Henrykiem Hoserem SAC).

Ďalším „veľkým pastoračným problémom je polygamia, ktorá je v Afrike veľmi silno spoločensky zakorenená a napriek kresťanským vplyvom zostáva stále významnou črtou spôsobu života. V Afrike je veľký počet kresťanov, ktorí sa nachádzajú v tejto situácii. Aj domorodí kňazi majú ťažkosti žiť svoj celibát v kultúre, ktorá si tak vysoko cení deti, najmä ak ich spoločenstvo nepodporuje a nachádzajú sa na izolovaných pastoračných miestach“ (Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 329). Aj tento faktor prispieva k rastu protestantských cirkví v Afrike, ktoré nepožadujú celibát duchovných.

Najväčšiu hrozbu pre Katolícku cirkev v Afrike však predstavuje prenasledovanie kresťanov, ktoré vážne ohrozuje existenciu mnohých afrických katolíkov. Najviac ohrozujú afrických kresťanov militantné islamistické skupiny ako Boko Haram, Islamský štát v západoafrickej provincii (ISWAP), extrémistickí pastieri z kmeňa Fulani, ako aj iné teroristické skupiny. Najhoršia je situácia v Nigérii, ktorá sa stala najnebezpečnejším miestom pre kresťanov na svete. Vlani priniesol americký moderátor Bill Maher šokujúce odhalenie: od roku 2009 bolo v Nigérii zabitých vyše 100 000 kresťanov a vypálených 18 000 kostolov (porov. Perry, T.: Bill Maher Says Christians Are Being ‘Systematically Killed’ in Nigeria — He’s Right).

V minulom roku bolo v Nigérii zabitých viac kresťanov ako vo všetkých ostatných krajinách sveta dokopy. Zo 4 849 kresťanov, ktorých vlani zabili pre ich vieru po celom svete, bolo zavraždených „3 490 v Nigérii, uvádza zoznam World Watch List 2026 organizácie Open Doors“ (Hartley, E.: Nigeria accounts for 72 % of Christian killings worldwide, new report finds).

Tieto a iné problémy oslabujú rast katolíckeho obyvateľstva Afriky. Napriek tomu je Afrika veľkou nádejou Katolíckej cirkvi do budúcnosti – pod patronátom Ježiša Krista a Panny Márie, ktorí počas svojho pozemského života prežili v Afrike niekoľko rokov a vrúcne si zamilovali čierny kontinent. V minulosti bola pre Katolícku cirkev typická supremácia Európanov. To je už dávno minulosťou. Vplyv Európy na vývoj Katolíckej cirkvi čoraz väčšmi slabne. Naopak, vplyv Afriky nezadržateľne rastie. Nedá sa napokon vylúčiť ani to, že jedného dňa zasadne na pápežský stolec Afričan. Ktovie?

(Koniec)

 

Karol Dučák

 
::

Predchádzajúce časti:

Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (1)

Katolícka cirkev v Afrike včera, dnes a zajtra (2)

 

Použitá literatúra:

1. Bučko, L.: Misijná a charitatívna činnosť. Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety, 2009. 248 s. ISBN 978-80-89271-37-5.

2. Bučko, L.: Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. 549 s. ISBN 80-85223-34-1.

3. Coptic Approved Apparitions. In: The Miracle Hunter. Dostupné na internete: miraclehunter.com.

4. Depenbrok, J. – Schmidt, R.: Wie Gott heute Muslimen begegnet. In: Jesus.ch. Dostupné na internete: jesus.ch.

5. Dučák, K.: Úspešné obdobie jezuitských misií v Ázii. In: Theologos : teologická revue. Roč. 21, č. 1 (2019), s. 149–162.

6. Fischer-Wollpert, R.: Malý teologický slovník. Přehled papežů, Praha: Zvon 1995. 304 s. ISBN 80-7113-124-5.

7. Hartley, E.: Nigeria accounts for 72 % of Christian killings worldwide, new report finds. In: EWTN News. Dostupné na internete: ewtnnews.com.

8. Jezus w snach, czyli nawróceni z islamu. In: Niedziela.pl. Dostupné na internete: m.niedziela.pl.

9. Judák, V.: Pápeži v dejinách. Dostupné na internete: papezivdejinach.com.

10. Karotempel, S. a kol.: Nasledovanie Krista v misiách. Príručka misiológie. Prvé vydanie. Trnava – Bratislava: Spolok svätého Vojtecha – Pápežské misijné diela, 2000. 299 s. ISBN 80-7162-313-X.

11. Kranick, B.: The Overlooked Marian Apparitions at Zeitoun, Egypt. In: catholicexchange.com. Dostupné na internete: catholicexchange.com.

11. Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek obdobie absolutizmu a osvietenstva. Spišské Podhradie: Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2003. 444 s. ISBN 80-968909-2-1.

12. Kumor, B.: Cirkevné dejiny: Novovek 1815 – 1914. Spišské Podhradie: Nadácia Kňazského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2003. 534 s. ISBN 80-89170-00-5.

13. Kwasniewski, P.: Mythbusting: African Catholicism is a Vatican II Success Story. Dostupné na internete: newliturgicalmovement.org.

14. New Church statistics reveal growing Catholic population, fewer pastoral workers. In: Vatican News. Dostupné na internete: vaticannews.va.

15. Ondruš, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Životopisy svätých. Na Slovensku prvé vydanie. Bratislava: Tatran, 1991. 728 s. ISBN 80-222-0277-0.

16. Paločko, Š.: Teológia dogmy Chalcedonského koncilu. In: Theologos : teologická revue. Roč. 17, č. 2 (2015), s. 133–145.

17. Perry, T.: Bill Maher Says Christians Are Being ‘Systematically Killed’ in Nigeria — He’s Right. In: Global Christian Relief. Dostupné na internete: globalchristianrelief.org.

18. Pustovnícki borci: svätí Pavol Tébsky a Ján Chatrčník. In: DoKostola.sk. Dostupné na internete: dokostola.sk.

19. Tasiemski, S.: Afryce trzeba dać szansę – rozmowa z abp. Henrykiem Hoserem SAC. In: eKAI.pl. Dostupné na internete: ekai.pl.